Tam sa pred nimi premenil

Ježišovo premenenie je odpoveďou na najhlbšie ľudské túžby po zmene. V túžbe po šťastí sa človek často usiluje o zmenu svojej situácie. Naše skutky motivuje nádej na vyššiu kvalitu života.   

Ján Dolný OSB 08.03.2020
Tam sa pred nimi premenil

Giovanni Bellini: Premenenie Krista (1480), olej, neapolská galéria Capodimonte. Ilustračná snímka: wikimedia commons

Slogany o zmene sú povinnou súčasťou politických kampaní. Zdá sa, že všetci ľudia túžia po zmene; nezhodujeme sa poväčšine iba na tom, z čoho by tá zmena mala pozostávať.

Dokážeme sa zmeniť?

Nie je jednako táto túžba iluzórna? Môžu sa podmienky nášho života zmeniť v rozhodujúcich kritériách, povedzme, aby sme viac netrpeli, alebo nespôsobovali škodu druhým? Nie sme už raz navždy obmedzení nemennými danosťami života – časom, v ktorom sme sa narodili, dizpozíciami tela, vlastnosťami zdedenými po rodičoch a ďalších predkoch, dokonca aj vlastným temperamentom?

Zo skúsenosti vieme, aké náročné je zmeniť vlastné nedobré vlastnosti. Nie nadarmo sa hovorí, že najťažšie je zmeniť sám seba. Niektorí ľudia sa napriek mnohoročnému úsiliu nedokážu zbaviť svojich závislostí od alkoholu alebo drog.

Nedarí sa nám dodržiavať dobré predsavzatia. Morálne slabosti držia nad nami svoju moc. A keď upadáme do starých hriechov, máme pokušenie rezignovať nad možnosťou zmeny a uspokojiť sa, že sme už raz takí. 

Zmeňte zmýšľanie!

Božie slovo na viacerých miestach Svätého písma nás privádza k triezvemu hodnoteniu našich prometeovských túžob po zmene života. V starozákonnej Knihe Kazateľ sa konštatuje: „Čo bolo, je to, čo aj zasa bude. A čo sa už stalo, to sa opäť stane. Nič nie je nové pod slnkom“ (Kaz 1, 9).

A na inom mieste: „Aký osoh má človek zo všetkej svojej námahy, ktorou sa ustáva, kým je pod slnkom? Jedno pokolenie prichádza, iné pokolenie odchádza. Zem však stojí naveky“ (Kaz 1, 3 - 4). V podobnom duchu sa pýta aj Ježiš v svojej známej reči na vrchu (Mt 6, 27): „Kto z vás si môže starosťami pridať čo len lakeť k svojmu životu?“ 

Skutočná zmena situácie človeka sa nemôže uskutočniť rošádami, ktoré vychádzajú výlučne z jeho úsilia a odohrávajú sa iba v rovine jeho prirodzenej existencie, nech by boli akokoľvek krkolomné. Ktosi nazval takúto snahu premiestňovaním stoličiek na Titanicu.

Reálna zmena života sa vždy odohráva v rovine vzťahu s Bohom, vzťahu človeka ako stvorenia so svojím Stvoriteľom. Možnosť takejto zmeny, zakladajúcej sa na vzťahu k Bohu, je Božím darom, milosťou. A práve táto milosť je obsahom Ježišovho evanjelia. Jeho ohlasovanie sa začína slovami: „Priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu!“ (Mk 1, 15). 

Ježiš nás teda vyzýva na zmenu. Výraz kajajte sa obsahuje v doslovnom preklade výzvu na zmenu zmýšľania. Máme sa však zmeniť v tom, čo je rozhodujúce: v našom postoji k Bohu.

Ježiš dobre vie, že túto zmenu nemôžeme uskutočniť sami od seba, a preto k svojej výzve pripája ohlasovanie Božieho daru spásy, ktorý sám stelesňuje: „Priblížilo sa Božie kráľovstvo.“ Oprieť sa o tento dar znamená uveriť v neho: „verte evanjeliu!“ 

Zmena, ktorú uskutočňuje Boh
 

V autobiografickej poviedke Úsvit zahmlenej mladosti opisuje ruský náboženský filozof Vladimír Sergejevič Solovjov (1853 – 1900) spomienku zo študentských čias na rozhovor s istým medikom, ktorý sa považoval za nihilistu.

Sníval o zničení existujúceho spoločenského poriadku, na ruinách ktorého mal povstať nový pozemský raj. Mladý Solovjov medikovi odvetil, že jeho pohľad nie je dostatočne radikálny. Podľa Solovjova bolo nevyhnutné, aby sa pominul celý vesmír a z jeho popola sa zrodil nový život presahujúci hranice tohto telesného života. 

V čase tohto rozhovoru bol mladý Solovjov v procese obrátenia k viere, ktorá položila základy celého diela ruského filozofa. V jeho odpovedi sa už črtala základná náboženská intuícia: skutočná zmena situácie človeka si vyžaduje premenu celého stvorenia, ktorú môže uskutočniť iba Boh.

Odpoveďou na najhlbšie túžby ľudského srdca je príchod Božieho kráľovstva. 
 

Premenenie Ježiša je svedectvom príchodu Božieho kráľovstva
 

„Veru, hovorím vám: Niektorí z tých, čo tu stoja, neokúsia smrť, kým neuvidia Syna človeka, ako prichádza v svojom kráľovstve“ (Mt 16, 28). Týmito slovami uvádza evanjelista Matúš opis jedinečnej udalosti z Ježišovho účinkovania, jeho premenenia na vrchu Tábor. „O šesť dní vzal Ježiš so sebou Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysoký vrch do samoty.

Tam sa pred nimi premenil: tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo. Vtom sa im zjavil Mojžiš a Eliáš a rozprávali sa s ním. Vtedy Peter povedal Ježišovi: ,Pane, dobre je nám tu. Ak chceš, urobím tu tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.‘ Kým ešte hovoril, zahalil ich jasný oblak a z oblaku zaznel hlas: ,Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho.‘ Keď to učeníci počuli, padli na tvár a veľmi sa báli. No pristúpil k nim Ježiš, dotkol sa ich a povedal im: ,Vstaňte a nebojte sa!‘ A keď zdvihli oči, nevideli nikoho, iba Ježiša“ (Mt 17, 1 - 8).

Evanjeliá hovoria o mnohých zázrakoch Pána Ježiša: o jeho zázračných uzdraveniach, kráčaní po vode, utíšení búrky na mori, vzkriesení ľudí zo smrti, premenení vody na víno, rozmnožení piatich kúskov chleba na pokrm pre niekoľkotisícový zástup ľudí. V zázrakoch sa Ježišova božská autorita prejavovala nadprirodzeným účinkom jeho vôle. Malomocnému povedal: „,Chcem, buď čistý!' A hneď bol očistený od malomocenstva“ (Mt 8, 3).
 
Pri svojom premenení však Ježiš zjavuje svoju božskú slávu priamo v svojej osobe. Jeho traja učeníci, ktorých si vybral za svedkov, zažili skúsenosť nebeskej extázy, ku ktorej sa opätovne vracajú v svojich spisoch.

Apoštol Peter píše v svojom druhom liste: „Veď sme nesledovali vymyslené bájky, keď sme vás oboznámili s mocou a príchodom nášho Pána Ježiša Krista, ale sami sme boli očitými svedkami jeho veleby.

On dostal od Boha Otca česť a slávu, keď mu z velebnej slávy zaznel hlas: ,Toto je môj Syn, môj milovaný, v ktorom mám zaľúbenie‘“ (2 Pt 1, 16 - 17); a Ján má s veľkou pravdepodobnosťou na mysli práve skúsenosť z vrchu Tábor, keď v prológu svojho evanjelia uvádza: „A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy“ (Jn 1, 14).
 

Žiť znamená meniť sa. A dostať sa na takú úroveň dokonalosti, ktorú ešte nikto nedosiahol, znamená prejsť mnohými a častými zmenami.

John Henry Newman 
 


Poznanie Božej slávy v tvári Ježiša Krista

Dôležitá je skutočnosť, že vedľa Ježiša sa zjavujú dve veľké postavy Starého zákona: Mojžiš a prorok Eliáš. Sú to dvaja prvoradí svedkovia Božieho zjavenia v Starom zákone, preto má obrovský význam, že na vrchu Tábor práve oni svedčia o Ježišovi ako osobe, v ktorej sa napĺňa zjavenie, či sebadarovanie Boha.

Vieme, že Mojžiš prijal isté Božie zjavenie v horiacom kríku na vrchu Horeb, v ohni, búrke a zemetrasení na vrchu Sinaj, prostredníctvom Mojžiša Boh odovzdal Izraelu zákon a uzavrel s ním zmluvu.

Z textu Knihy Exodus (porov. 33, 18 - 23) však jednoznančne vyplýva, že toto starozákonné zjavenie bolo neúplné. Keď Mojžiš žiada od Boha, aby ho mohol vidieť z tváre do tváre, Boh vyplní prosbu len čiastočne, prejde okolo Mojžiša, ktorý sa ukrýva v skalnej trhline a môže zazrieť Boha len „odzadu,“ nie však z tváre do tváre.

Podobne sa na vrchu Horeb Boh zjavuje aj prorokovi Eliášovi; nie z tváre do tváre, ale ako tichý, lahodný šum (porov. 1 Kr 19, 12). 
Na vrchu Tábor Ježiš svojim učeníkom predstavuje tajomstvo Najsvätejšej Trojice. Oblak znázorňuje prítomnosť Ducha Svätého a Boh Otec prejavuje svoju prítomnosť v hlase, ktorý zaznel z oblaku: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie, počúvajte ho“ (Mt 17, 5).

Ježišovo premenenie naznačuje príchod Božieho kráľovstva, ktoré charakterizuje život v láske Najsvätejšej Trojice, alebo, ako hovorí Apoštol: „Veď Božie kráľovstvo nie je jedlo a nápoj, ale spravodlivosť, pokoj a radosť v Duchu Svätom“ (Rim 14, 17). Boh sa osobne zjavuje až v Ježišovi Kristovi. „Boh, ktorý povedal: ,Nech z temnôt zažiari svetlo,‘ zažiaril aj v našich srdciach na osvietenie poznania Božej slávy v tvári Ježiša Krista“ (2 Kor 4, 6). 
 

Budeme mu podobní

Čo teda znamená udalosť Ježišovho premenenia na vrchu? Je to neprehliadnuteľné svedectvo o príchode Božieho kráľovstva, o čase zvláštnej Božej lásky a milosti v osobe Ježiša Krista. Táto milosť je odpoveďou na najhlbšiu ľudskú túžbu po zmene terajšieho života – na túžbu po spáse.

Je preto dôležité si pripomínať, že zmena, ku ktorej nás Boh pozýva, je v prvom rade dar, dar milosti, dar Božieho kráľovstva, ktoré priniesol Ježiš. Naša zmena, naše obrátenie spočíva v odpovedi viery na tento dar. V srdci si nosím slová, ktoré mi pravidelne opakoval môj dlhoročný spovedník: „Obrátenie nespočíva až tak v tom, čo robíš ty, ale v tom, čo v tebe robí Boh.“

Pred niekoľkými rokmi som sa zúčastnil na prednáške juhoafrického kardinála Wilfrida Napiera. Rozprával poučný príbeh o tom, ako istí rodičia dovolili svojmu desaťročnému synovi ísť na trh a kúpiť si niečo, čo si sám vyberie, za malý obnos darovaných peňazí.

Keď sa vrátil z trhu, rodičia a súrodenci sa zvedavo zhŕkli okolo neho, aby videli, čo si vybral. Na prekvapenie všetkých im ukázal obrázok škaredej húsenice. Zahrnuli ho posmeškami; chlapec však upriamil ich pozornosť na nápis, ktorý bol na obrázku: „Boh ešte s prácou na mne nie je hotový.“

Z húsenice sa v príhodnom čase stane krásny motýľ. Náš Stvoriteľ má s nami plán, ktorý môžeme vnímať analogicky: je to veľkolepý plán premeny nášho života na večný život v spoločenstve s ním v oslávenom tele podobnom zmŕtvychvstalému Kristovi.

Viera nás povzbudzuje, aby sme nerezignovali, keď nás konfrontujú naše slabosti; aby sme nelámali nad sebou palicu v domnení, že sa nedokážeme zmeniť. Boh ešte s prácou na nás nie je hotový. „Milovaní, teraz sme Božími deťmi, a ešte sa neukázalo, čím budeme. Vieme však, že keď sa on zjaví, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je“ (1 Jn 3, 2).