Tých, ktorí sa zasvätili, potrebujeme

Prednedávnom sme začali nový kalendárny rok, ktorý si vyžaduje mať na stole nový kalendár. Mnohé súčasné kalendáre sú vylepšené doplnením nielen významných cirkevných a štátnych sviatkov, ale aj rôznych svetových dní, slávených na cirkevnej i civilnej úrovni.

Ak by sme chceli nájsť pohnútku, prečo zodpovední ustanovili jednotlivé svetové dni, vo väčšine prípadov by sme sa zhodli na tom, že tieto dni chcú pripomenúť niečo, čo je vzácne, čo by sme si mali všimnúť, na čo nezabúdať, a výzvy týchto dní patrične aplikovať do konkrétnych situácií vlastného života.

Zasvätený život

Sú to viac ako dve desaťročia, keď svätý Ján Pavol II. ustanovil sviatok Obetovania Pána za Svetový deň zasväteného života. Ak by sme uvažovali podobným spôsobom ako v predchádzajúcich riadkoch, logicky by nám z toho vyplynulo, že týmto dňom si chceme pripomenúť niečo, čo je vzácne.

Áno, s pohľadom na minulé storočia, ba možno len desaťročia, musíme s nostalgiou priznať, že zasvätený život sa stáva v mnohých častiach sveta čoraz zriedkavejším.

Je pravda, že už aj na našom Slovensku, donedávna takom bohatom na duchovné povolania, s pribúdajúcimi rokmi je čoraz vzácnejší pohľad na osoby nosiace rehoľný či mníšsky habit, zvlášť na tie neskôr narodené.

Prišli sme do historického bodu, keď sa táto forma života s Bohom stretá s menším ohlasom u mladých kresťanov, a tak sa stáva čoraz vzácnejšou. Keďže toto zamyslenie nemá byť smutným spomínaním na peknú minulosť, ale skôr istým stimulom pre budúcnosť, položme si otázky, ktoré môžeme považovať za kľúčové.

Potrebujeme ich

Čo robiť, keď sa zdá, že niečo stagnuje? Ako sa zachovať vo chvíli, keď spoznáme, že v nejakej oblasti prichádza kríza? Pápež František nás upozorňuje, že jednou z charakteristických negatívnych čŕt doby, v ktorej žijeme, je rozmáhanie sa „kultúry skartovania“.

To, čo ide, čomu sa darí, má právo na pokračovanie. Čo stagnuje a nestíha držať krok, je už opotrebované, sa skartuje a ide sa ďalej.

Možno už aj mnohým veriacim katolíkom napadla myšlienka, či v dnešnej dobe zasvätený život, z dôvodu jeho čoraz nižšej popularity, netreba pomaly považovať za minulosť.

Veď azda sa dá žiť kresťansky aj inak, a ak už zasvätené osoby v dnešnom svete nie sú „trendom“, možno by sme sa mali s nimi rozlúčiť a v rýchlom kolobehu života hľadať iné, zaujímavejšie formy života s Bohom.

Položme si otázku: Má zasvätený život dnes v Cirkvi ešte miesto? Je potrebné, aby sme mali okolo seba ľudí, ktorí sú zasvätení Bohu?

Odpoveď by sme mali začať hľadať v dobe samotného zrodu Cirkvi a jej formovania v prvých storočiach. Kto sa aspoň trochu zaujíma o históriu Cirkvi, istotne vie, že v jej počiatkoch nenachádzame hneď mníšske rády, rehoľné inštitúty a ostatné formy zasväteného života, ako to máme možnosť vnímať v posledných storočiach.

Život Cirkvi prvých storočí je životom poznačeným mučeníctvom. Byť v tom čase kresťanom vyžadovalo skutočne obrovskú odvahu, veľkú ľudskú zrelosť, nerozdelené srdce, ochotu obetovať sa a reálne trpieť pre Krista. Vydať pred svetom svedectvo, že to, v čo kresťania veria, sú pravé a nezničiteľné hodnoty.

Život v panenstve bol vysoko vážený a kresťanský štýl života ani nebolo možné inak chápať, len ako život úplného zrieknutia sa materiálnych dobier využívaných na vlastný prospech. 

Slobodne vyznávať dalo impulz

Výrazná zmena v živote kresťanov prichádza spolu s možnosťou slobodne vyznávať kresťanskú vieru. Milánsky edikt v roku 313 prináša novinku, ktorá dosť zmení život kresťanov.

Kresťanstvo sa pomaly stáva záležitosťou širokej skupiny obyvateľstva, začína naberať na „popularite“, avšak pomaly sa vytráca aj rozmer mučeníctva, ktoré zošľachťovalo a zdokonaľovalo veriacich v Krista žijúcich v prvých storočiach.

V tomto smere zaznamenávame rozmach mníšstva, ktoré chce byť aj v radikálne zmenených podmienkach pokračovaním kresťanského ideálu predchádzajúceho obdobia. Aj tu ide o žitie spirituality mučeníkov, avšak už nie pod hrozbou reálnych prenasledovaní, ale askézou pripomínajúcou mučeníctvo.

Teda od života apoštolov cez život prvých svedkov mučeníkov, panien a vdov, neskôr pustovníkov a prvých zasvätených žijúcich v komunitách prichádzame k veľkému rozmachu rôznych foriem zasväteného života. Počas storočí čoraz väčšou silou dosvedčovali ohlasovanú pravdu o vzkriesenom Pánovi, v ktorom má zavŕšenie pominuteľné pozemské putovanie.

Spôsob, akým chceli zasvätení svedčiť o Kristovi, je snaha o život pripodobnený čo najviac jeho životu, a to prostredníctvom zachovávania troch sľubov – chudoby, čistoty a poslušnosti.

Celá Európa sa postupne stáva kresťanskou, a to až tak, že v období vrcholného stredoveku bolo prakticky nemožné nájsť osoby, ktoré sa aspoň formálne nehlásili ku kresťanstvu.

Spoločnosť bola celkovo akosi viac otvorená kresťanskému prežívaniu a mnohí mladí si už od raného detstva kládli otázku, či nie sú tí „povolaní“, ktorí by sa svojím zasvätením mali pripojiť k početným skupinám mužov či žien, snažiacich sa o dosiahnutie kresťanskej dokonalosti touto formou života.

Cirkev zažívala obdobia, keď sa takmer v každej veriacej rodine našla nejaká osoba, ktorá prejavila túžbu žiť zasvätený život v niektorej mníšskej či rehoľnej komunite - a tie sa až na isté kritickejšie obdobia viac rozrastali. Niet sa čo diviť, že v našich krajoch nachádzame množstvo kláštorov, ktoré pred pár storočiami alebo ešte desaťročiami prekypovali životom.

Nie je našou úlohou vyrátať negatívne vplyvy sveta, ktoré zvlášť v posledných desaťročiach spôsobili, že sa zasvätený život stal až takou vzácnosťou, že samotní pápeži aktívne vstupujú do podnecovania tohto spôsobu života. Jeho neprítomnosť v Cirkvi a v spoločnosti prináša veľké ochudobnenie kresťanského života vôbec.

Mohli by sme veľa hovoriť o vplyve racionalizmu a osvietenstva a rovnako o všetkých zásadných politicko-kultúrno-sociálnych premenách, ktoré prinieslo bolestné dvadsiate storočie. Pravda je, že zasvätený život v Cirkvi (najmä v Európe) prežíva jednu zo svojich najväčších historických kríz a my sa nechceme nečinne prizerať, ako táto vzácna forma života s Bohom mizne pred našimi očami. 

Zasvätený život je v samotnom srdci Cirkvi

V úvode posolstva, ktoré pri príležitosti 1. svetového dňa zasväteného života v roku 1997 adresoval svätý Ján Pavol II. celej Cirkvi, vyjadruje svoju túžbu, aby tieto odteraz pravidelné každoročné slávenia napomáhali vážiť si svedectvo osôb, ktoré sa rozhodli nasledovať Krista zblízka, pomocou praktizovania evanjeliových rád.

Už v apoštolskej exhortácii Vita consecrata tento pápež spomína, že zasvätený spôsob života patrí od skorých počiatkov Cirkvi k niečomu, čo je v samotnom srdci Cirkvi ako podstatný prvok jej poslania. Zasvätený život totiž vyjadruje najhlbšiu podstatu kresťanského povolania a túžbu nevesty Cirkvi po zjednotení s jediným Ženíchom – Kristom.

V dnešnom svete chaosu, keď je čoraz ťažšie sa zorientovať, potrebujeme prorokov, ktorí budú ukazovať jasný smer. Ten smer je už dávno daný, úplne jasne ho vytýčil sám Ježiš Kristus, len ho v niektorých historických etapách strácame. Pohľad na Krista bol pre jeho súčasníkov živým predstavením Boha, ktorý je „Boh s nami“.

Pápež Benedikt XVI. v svojej homílii na Deň zasväteného života v roku 2006 pripomína, že rovnako má byť dnes pre nás život zasvätených osôb jasným znakom prítomnosti Božieho kráľovstva vo svete. Kto videl život Ježiša Krista, prežívaný v poslušnosti a oddanosti Otcovi, mal možnosť reálne zakúsiť prítomnosť Boha medzi ľuďmi.

Ak sa dnes niekde na ulici, v škole, nemocnici či v samotnom kláštore mihne rehoľné rúcho alebo mníšsky habit, malo by to hneď upriamiť našu pozornosť na reálnosť Božieho kráľovstva. Začíname ho totiž žiť už teraz a jeho nenahraditeľnosť v putovaní človeka nesmieme podceniť.

Rovnaký prorocký charakter by mali prinášať aj všetky stretnutia so zasvätenými, ktorí zasvätenie nevyjadrujú odevom, ale ich skromný a oddaný život v plnení sľubov, ktoré dali Bohu, je jasným výkričníkom, poukazujúcim na skutočnosť pravého života po smrti.

Nechceme skončiť zamyslenie konštatovaním, že zasvätený život v Cirkvi je síce potrebný, ale história nás priviedla k bodu, keď sa musíme iba nečinne prizerať, ako pred našimi očami zvädne aj posledná vzácna chránená rastlina.

Som presvedčený, že Boh dáva povolania stále. Verím, že ako Ježiš povolal svojich prvých učeníkov a ďalšie tisícky, ba milióny zasvätených, tak povoláva aj dnes a robí to vždy osobitným spôsobom.

Možno volá k tomu aj teba, drahý čitateľ týchto riadkov, len si ešte nenašiel v sebe silu odpovedať. Možno už žiješ svoje zasvätenie v Cirkvi a Kristus ťa volá k ešte väčšiemu zanieteniu v tvojej odpovedi na Jeho lásku, ktorú ti preukázal, ako Ženích neveste Cirkvi.

Možno sa nenachádzaš ani v jednej spomínanej kategórii, a preto ťa v súzvuku s hlasmi pápežov povzbudzujem, aby si si vážil svedectvo zasvätených. Ono je silným proroctvom, ktoré zjavuje svetu reálnosť existencie Boha, jeho dobrotu a poukazuje na to, že naša pravá vlasť je v nebi.