V čom nám treba odumrieť

Zásadná otázka znie: Druhého prekonať alebo mu poslúžiť?

Arthur Ashe (1943 – 1993), veľký tenista, víťaz Wimbledonu, US Open, Australian Open, povedal: „Skutočné hrdinstvo nie je túžba za každú cenu prekonať druhého, ale túžba za každú cenu poslúžiť druhému.“

Ide o dva svety: športový a každodenný. Športové zápolenie obsahuje v sebe chuť prekonať druhého, ale každodenný život sa riadi rečou lásky. Je to univerzálny nadčasový zákon, ktorý Ježiš z Nazareta vyjadril slovami: „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu“ (Jn 12, 24).

Pšeničné zrno má v sebe energiu, ktorá potrebuje nájsť ideálne prostredie, aby sa uvoľnila. Keď sa odovzdá vplyvu slnka, živinám zo zeme, prinesie klas, niekoľkonásobnú úrodu. Isteže musí odumrieť šupka, ale život je znásobený.

Tak je to aj s človekom, ktorý sa stará o spojenie s Bohom a o službu blížnym. Aj keď je konanie spojené s obetavosťou, realizuje sa zákon pšeničného zrna a život nadobúda zmysel. Niekedy na prechádzke vidno zvraštené, vysušené zrnko, ktoré zostalo samo.

Ak človek nenadviaže spojenie s Bohom a druhými ľuďmi, život sa mu zmršťuje, zostane osamelý. Nepraje si každá manželka mať muža, ktorý by zabúdal na seba a myslel na ňu? Nepraje si každý muž takú manželku, ktorá bude bojovať proti svojej pohodlnosti a bude mať na zreteli dobro rodiny?

Ježiš radí: znenáviď v sebe sebca. Ak budeš sebec, život sa ti scvrkne, zostaneš sám a zúfalý. Ak však prijmeš zákon pšeničného zrna a s obetavosťou prekonáš každodenné ťažkosti, budeš živený z lásky.

Tento štýl života v náboženstve nazývame: skrze smrť a zmŕtvychvstanie k osláveniu. Je to rozvinutie schopností a možností v človeku.

Život žije zo sebadarovania

Vtipne sa hovorí o slečne, ktorá sa chválila kamarátke, že má nápadníkov, ale nevie, ktorého si má vybrať „Vieš, jeden je bankár a druhý je lekár.“ Druhá jej hovorí: „To je ale dilema. Peniaze alebo život!“

Nezrelosť dievčiny je v tom, že jej ide o ňu samu. Riadi sa princípom: mne ide o mňa. Pri kom bude dobre mne? Ešte nerozmýšľa o tom, pre koho by mala žiť, komu poslúžiť, pre koho sa obetovať, čiže koho milovať. Zrelou a dospelou sa stane, keď sa začne riadiť princípom: mne ide o teba!

Keď človeku ide o šťastie druhého, vtedy začína tušiť niečo z tajomstva života. Až keď pochopí, že život žije zo sebadarovania, pokročí k dospelosti. Ide o jednoduchý zákon pšeničného zrna: cez obetavosť, smrť, sebazaprenie a iné utrpenie sa ide k životu, k osláveniu, k úspechu.

Ježiš z Nazareta rozvinul túto myšlienku ďalej v tom zmysle, že kto chce život získať, stratí ho, ale kto nie je sústredený na seba v prítomnosti, môže získať život večný (porov. Jn 12, 25).

Z exegetického hľadiska ide o poslednú verejnú Ježišovu reč. Všetko, čo v Jánovom evanjeliu nasleduje – umývanie nôh, Posledná večera, rozlúčková modlitba, ukrižovanie, vety z kríža – sú výroky povedané privátne.

Ale verejné učenie sa končí myšlienkami o pšeničnom zrnku a o oslávení. Jánovo evanjelium nemá kapitolu o Getsemani, kde Ježiša zvierala úzkosť a osamelosť, ale – na rozdiel od evanjelistov Marka, Matúša a Lukáša – má kapitolu o pšeničnom zrnku, ktorá nahrádza Getsemani.

Aj tu je vyjadrenie obáv z toho, čo prichádza: „Teraz je moja duša vzrušená. Čo mám povedať? Otče, zachráň ma pred touto hodinou? Veď práve pre túto hodinu som prišiel. Otče, osláv svoje meno! A z neba zaznel hlas: ,Už som oslávil a ešte oslávim‘“ (Jn 12, 27 – 28).

Nám napadne: ako môžeš, Pane Ježišu, takto rozmýšľať? Veď to, čo nastupuje, je hodina odsúdenia, bičovania, hodina poníženia a hanby. To nebude žiadna hodina slávy! Ako môžeš, Ježišu, nesprávne pomenovať a definovať veci? Ako to, že dávaš meno: hodina slávy – a my za tým vidíme iba potupenie, tvoje odstránenie a likvidáciu?

Ježiš môže prehru nazvať víťazstvom, lebo pozná tajomstvo života, tajomstvo pšeničného zrna. Dokonca je to jeho ústava, konštitúcia, základný zákon. Ježiš totiž nechcel sebecky zachovať seba, ale bol pripravený obetovať sa pre druhých. Žiadne zrnko nebude mať slávu a úspech, ak nezomrie, aby z neho vyrástol klas.

Nebyť skoncentrovaný iba na seba

Aj po dvetisíc rokoch sa pýtame: Kedy môže človek dneška nájsť skutočný, pravý a šťastný život? V čom nám treba odumrieť? Ježišova odpoveď by znela: Kto seba miluje, kto je skoncentrovaný iba na seba a nedokáže sa oslobodiť od seba, svoj život stratí. To je zákonité.

Vlastné naplnenie nájde iba ten, kto svoj život vie vložiť do služby a obetavosti. Iba ten, kto sa vie života vzdať, bude ocenený, lebo pochopil, že život žije zo sebadarovania. To je paradox: cenu života objaví ten, kto sa života vzdá.

Telo žije z prijímania a vylučovania potravy, je živené z jedla. Rozum je živený z informácií, ktoré potom ďalej komunikujeme. City sú živené z toho, že niekto nás ľúbi a niekoho ľúbime my. Ale život ako celok žije z darovania. Život je živený z premenenia na službu a lásku. Ak to tak nie je, nenájde naplnenie a vydarenie.

Ísť za Ježišom znamená prijať zákon pšeničného zrna. Ak by sa mu človek chcel vyhnúť, oklame sám seba. Či chce, či nechce, musí „pretrpieť“ seba samého. Nikomu nie je totiž vlastné a ľahké slúžiť, obetovať sa, milovať a zodierať sa pre druhého.

Taký návyk, takú spôsobilosť nemá nikto. Všetci sme ako spomínané dievča – bankár alebo lekár, kto je pre mňa lepší? Ale napriek tomu, že človek musí pretrpieť tento protiklad v sebe, prostredníctvom sebadarovania sa vyslobodí z egoizmu a nájde pravdu o sebe.

Napätie medzi povinnosťami a túžbami

Emeritný pápež Benedikt XVI. na túto tému píše: „Človek bude môcť byť tým šťastnejší, čím väčšmi bude pripravený vziať na seba priepastnosť bytia i s jeho trápeniami. Miera schopnosti byť šťastný závisí od miery pripravenosti naplno prežiť útrapy ľudského bytia, teda aj darovať sa.“

Svet okolo nás popiera hodnotu trpezlivého znášania napätia medzi povinnosťami a skutočným bytím. Sme zavádzaní tým, že vraj šťastný a zaujímavý život budeme mať vtedy, keď sa utrpeniu vyhneme, keď ho zahlušíme nejakými pilulkami, alkoholom a tak ďalej.

Ale pápež dodáva: „Človek, ktorému vezmú jeho trápenia a odvedú ho do lenivej krajiny jeho snov, stratí to najpodstatnejšie, stratí seba samého. V skutočnosti človeka nevykúpi nič, iba jeho kríž. Akákoľvek ponuka, ktorá sľubuje vykúpenie za lacnejší peniaz, stroskotá a ukáže sa ako klamlivá“ (Benedikt XVI., Zasiahnutí neviditeľným, 2006).

Kríž v tomto prípade je schopnosť prejsť od egoizmu k sebadarovaniu, k láske, službe, obetavosti. Obdobie pôstu je ideálnou cestou na uskutočnenie princípu pšeničného zrna.

Stačí domyslieť, aké činnosti nás čakajú, s kým budeme rokovať, v akej miere sme ochotní byť ponížení, pokorní, poslúžiť, pomôcť, poradiť, alebo nakoľko sme sústredení iba na seba, na svoje ja.

Rozvinutie našich schopností a možností

Zásada urobiť zo života dar, a tak mu umožniť rozkvitnúť, súvisí aj s témou ľudskej pominuteľnosti. Ježiš pozitívne vykresľuje skutočnosť smrti. V každom človeku je životná energia, ktorá očakáva svoje zjavenie v novej forme, a smrť je momentom, ktorý jej to umožní.

Smrť nespútava človeka, ale ho oslobodzuje, neohraničuje ho, ale rozširuje jeho možnosti. Takýmto spôsobom Ježiš z Nazareta zbavuje smrť jej negatívnych prvkov, ktorých spoločným menovateľom je zničenie a absurdita. Na taký štýl života, aký viedol Ježiš z Nazareta, je viazaný aj prísľub: „Kto bude mne slúžiť, toho poctí Otec“ (Jn 12, 26).

Krížu, ktorý je najväčším zneuctením, zodpovedá najväčšia pocta, Otcova pocta. Ako si Otec ctí človeka? Tak, že sa v ňom zjavuje. Čím viac sa človek daruje, tým sa v ňom plnšie zjavuje prítomnosť Otca. Takto sa každý človek, nielen Ježiš, stáva jedinečnou svätyňou, z ktorej vyžaruje Božia láska a zjavuje sa celému ľudstvu.

Ostatný rok a dobrovoľnícka služba počas pandémie COVID-19 sú toho jasným dôkazom. Túto tému vhodne ilustruje i táto bájka: „Jedného slnečného dňa koncom júla vošiel medzi klasy veľký červený stroj a vyzbieral zrnká svojou rozďavenou papuľou. ,Dovidenia! Zbohom! Veľa šťastia!‘ – ozývalo sa zo všetkých strán.

Zrnká sa ocitli vo veľkých vreciach, potom v obrovských sýpkach, kde bola iba tma, bez vetra, spevu svrčkov a bez slnka. Čo bude teraz? Stará myš s okuliarmi, ktorá od nepamäti žila medzi dvoma trámami sýpky, začala vysvetľovať:

,Vy, zrnká, máte druhé najdôležitejšie poslanie (prvé majú myši, vyvolený druh stvorenia). Niektoré z vás zasejú, iné pomelú.‘ Zrnká sa zachveli. ,Ale stane sa z vás múka a chutný chlieb i koláč,‘ potriasla nosom i fúzami myš.

A potom pokračovala: ,Ľudia prinesú chlieb na stôl, požehnajú ho a rozdelia. Je to pre nich veľmi dôležité – chlieb prináša radosť a život. Chlieb si veľmi vážia a sú zaň vďační. Vďaka vám!‘

Zrná zatajovali dych pri počúvaní slov starej myši. Teraz im to bolo jasné. A boli hrdé na svoje poslanie. Len jedno obilné zrnko skĺzlo pod ostatné a schovalo sa do štrbiny v podlahe sýpky. Nechcelo, aby ho zasiali. Nechcelo zomrieť ani byť obetované. Chcelo sa zachrániť.

Nezáležalo mu na tom, aby sa stalo chlebom, aby ho požehnali a rozdelili. Nedarovalo život ani radosť. Jedného dňa však prišiel roľník a spolu s prachom vymietol zo sýpky aj obilné zrnko“ (Bruno Ferrero, Vždy príde ďalší deň, Don Bosco, 2014).