V lete tiež potrebujeme duchovne načerpať

V tomto zámere nám pomáha aj putovanie či návšteva pútnických miest, nie ako priestoru atrakcií, ale ako miesta modlitby nasiaknutého duchovnosťou. 

Zo Skalky je blízko do Božieho náručia

Medzi najčastejšie navštevované svetoznáme pútnické miesta patria Lurdy, Fatima, Rím, Jeruzalem a mnohé iné, ale ani u nás doma sa  nemáme za čo hanbiť. Máme miesta s hlbokým duchovným odkazom, niektoré staré, iné novšie, ktoré by mal poznať každý veriaci Slovák. Medzi takéto miesta patrí aj starobylá Skalka pri Trenčíne, ktorej história sa píše takmer tisíc rokov.

Stala sa známou vďaka našim prvým národným svätým sv. Andrejovi Svoradovi a Beňadikovi. Oni vštepili tomuto miestu osobitný odkaz, ktorý sa na Skalke uchováva v živej tradícii dodnes. Tento odkaz priťahoval pútnikov počas stáročí a priťahuje ľudí aj dnes, čoho dôkazom je narastajúci počet pútnikov a návštevníkov Skalky. Tí prichádzajú či už jednotlivo, alebo celé rodiny, autobusové skupiny či spoločné farské púte.

Čo priťahuje ľudí na toto už toľkokrát v dejinách opustené a na zánik odsúdené miesto? Rozhodne sú to svätí pustovníci, ktorí mu vštepili osobitnú duchovnosť. O ich živote máme zachované správy v Maurovej legende, ktorá slúžila ako podklad na ich svätorečenie v roku 1083. Naši svätí pustovníci boli mnísi, zasvätení. Oni nám pripomínajú, že patríme Bohu, sme Boží. Aj keď nie sme rehoľníci, aj keď žijeme vo svete, v rodine, patríme Bohu. Ak sa človek chce vytrhnúť z Božieho náručia, nemôže nájsť trvalý pokoj a šťastie.

Duchovný odkaz nezostarne

Pred rokom v lete som sa zúčastnil na oslavách výročia mojej rodnej obce. Bolo to stretnutie veľmi milé. V kontakte so spolužiakmi, známymi som si uvedomil, že všetci starneme. Aj v kňazskom živote starneme, dozrievame. Naše slová už nemusia byť také pekné, ale mali by mať svoju váhu, obsah. Tak je to aj s posolstvom našich svätcov zo Skalky.

Posolstvo je síce  staré, možno pre mnohých navonok nepríťažlivé, ale má svoju váhu. Ich odkaz neprehliadol ani pre Slovákov blízky a nezabudnuteľný pápež sv. Ján Pavol II., ktorý v jubilejnom roku vykúpenia 1983, keď sme si pripomínali 900. výročie ich kanonizácie, poslal nitrianskemu biskupovi list, v ktorom píše: „Sv. Andrej Svorad a Beňadik boli mužmi celkom oddanými Bohu. Radi zisťujeme, že aj oni verne splnili výzvu: ,Otvorte brány Vykupiteľovi. ' Oni otvorili svoje brány Kristovi a nasledovaním ho sa snažili dosiahnuť to, o čo sa usilovali všetci svätí.

To je ten najúčinnejší spôsob, ktorým sa stali Kristovými poslami a veľkými dobrodincami blížnych, čím zároveň upevňovali v týchto krajoch už položené základy kresťanstva a zasievali semeno civilizácie a kultúry. Takto sa pričinili o utváranie novej Európy. Teším sa spolu s Vami, že Pán Boh dal vašim krajom takých významných mužov ako svedkov katolíckej viery a svätých patrónov v nebi.“ Všetci, ktorí prichádzajú na Skalku, hovoria o jej zvláštnej atmosfére, umelci by povedali, že toto miesto má svoje genius loci. Toto miesto má svoju priam zhmotnenú duchovnosť; duchovnosť, ktorá sa tam dá nasávať plnými dúškami.
    

Genius loci

Pútnici zvyčajne začínajú svoj pobyt na Skalke návštevou kláštora, respektíve ruín kláštora, ktorý bol postavený v roku 1224 na mieste pustovne našich dvoch svätcov. Kláštor je počas turistickej sezóny otvorený každý deň okrem pondelka a čaká tam na vás sprievodcovská služba, ktorá vám rada poskytne fundovaný výklad. Už samotné stúpanie od parkoviska ku kláštoru symbolizuje, že máme svoj pohľad upierať hore, k nebu, do výšav; tam, kde je náš Otec, kde je aj naše trvalé miesto, náš večný domov.

Keď vchádzame železnou bránou kláštora, akoby sme vstupovali do iného sveta. Akoby sa aj z nás na chvíľu stávali mnísi, zanechávame za sebou profánny svet a vstupujeme do sveta zasvätených. Keď prejdete kláštornou bránou, ocitnete sa na nádvorí kláštora. Ideálne miesto na vydýchanie sa, lebo stúpanie do skalného brala - najmä ľuďom bez kondície - dá zabrať. Keď občas sedím na nádvorí a hľadím na majestátne do neba sa týčiace skaly, uvedomujem si, čo dokáže modlitba, pôst, pokánie.

Totiž tieto skaly nie sú iba tvrdé, chladné, mŕtve, ale aj z nich sála niečo posvätné. Vždy sa tu rozpamätám na slová apoštola Petra, ktorý aj v mene Jakuba a Jána po premenení Pána na vrchu Tábor hovorí: Pane, dobre je nám tu, postavme tri stánky (porov. Mt 17, 4). A teraz vás pozývam na jedinečné miesto na Slovensku do jaskyne – pustovne. Keď prejdete jaskynnou chodbou, ocitnete sa v kaplnke, ktorá je miestom modlitby. Tu sa modlievali svätci, ale neskôr aj benediktínski mnísi, ako aj jezuitskí rehoľníci. A verte mi, je to cítiť. Modlitba je vrastená do skál. A to je prvý odkaz našich svätcov. Modlitba patrí k životu kresťana.

Zmeniť myslenie

Dnes, keď mnohí potrebujú k šťastnému životu supermoderné  auto, exkluzívny byt alebo aspoň špičkovú kúpeľňu, naši svätí pustovníci nás učia striedmosti, lepšie povedané,  normálnosti. Samozrejme, nik od nás nechce, aby sme žili zo štyridsiatich orechov, ale koľko zbytočných vecí máme okolo seba, na ktoré míňame peniaze, ktoré by mohli byť inak využité z lásky pre našich blížnych.

Vždy mi je čudne, keď vedľa cesty vidím reklamu na exkluzívne obkladačky. Načo? Nestačia obyčajné? A zvyšok peňazí pošli na misie, kde za to ľuďom vyvŕtajú studňu, aby mali pitnú vodu, ktorú nevyhnutne potrebujú, aby vôbec prežili. Jednu celú osadu môžeš urobiť šťastnou, keď budú mať len pitnú vodu, hoc aj bez kúpeľňe.

V súčasnosti, keď sa život stal jedným veľkým behom, nás naši svätí pustovníci učia schopnosti zastaviť sa, uvedomiť si, kto sme, načo sme tu a pre koho sme tu. Zastaviť sa každý deň na chvíľu, zastaviť sa v sviatočných dňoch. Doprajme si chvíle pokoja pre seba, ale aj pre členov našej rodiny. Boh nás nestvoril preto, aby sme sa naháňali ako štvaná zver.

Užívajme si život, tešme sa z toho, že sme, že máme svoju rodinu, že môžeme byť spolu. A k tomu slúžia aj sviatočné dni, ktorých zmysel sa akoby vymazával, a to aj pričinením nás kresťanov. Prestali sme sláviť sviatky. Žiaľ, aj pokrstené deti v našich mladých rodinách už nevedia, čo oslavujeme na Vianoce, na Veľkú noc. Dnes, keď spoločnosťou vládne konzum, nám naši svätci pripomínajú zmysel kajúcnosti, odriekania. Sv. Andrej Svorad bol nenapodobiteľný majster v askéze. Vedel, že duša sa cvičením v kajúcnosti stáva silnejšou.

Z chrámu vyžaruje Boží pokoj    

Druhá zastávka pútnikov je na Malej Skalke. Podľa tradície je to skala, z ktorej bolo mŕtve Beňadikovo telo zhodené do Váhu. Na tomto mieste vyrástla najskôr kaplnka, ktorá sa spomína už v roku 1208, a neskôr kostol, ktorý terajšiu podobu získal v časoch pôsobenia jezuitov na Skalke. Ak kláštor dýcha minulosťou, tak pútnický kostol dýcha prítomnosťou.

Tento starobylý jednoduchý pútnický chrám bol v roku 2016 vyhlásený za diecéznu svätyňu, keďže je centrom živej úcty k patrónom Nitrianskeho biskupstva a navyše hojne navštevovaný pútnikmi. V kláštore sa návštevníci zoznamujú skôr s históriou tohto miesta, v diecéznej svätyni sa môžu zúčastniť na mnohých duchovných podujatiach.

Pútnický dom

Dlhodobo sme pociťovali nedostatok možností na poskytnutie dôstojného zázemia pútnikom, keďže kláštory boli v dejinách aj miestom prijatia pocestných. Aj to sa však zmenilo a s veľkým Božím požehnaním na našu veľkú radosť sa nám podarilo v minulom roku vybudovať nový veľký pútnický dom, ktorý požehnávame 21. júla počas hlavnej púte. Návštevníci by v ňom mali nájsť nielen bežné sociálne zázemie, ale aj občerstvenie a odpočinok.

Zámerne som vám neprezradil všetko o našich svätých ani o starobylej Skalke. To preto, aby ste sa sami prišli presvedčiť, o čom Skalka je, v duchu hesla – lepšie raz vidieť ako stokrát počuť. Ak máte radi veľké spoločné slávenia, ktoré vyznievajú aj ako manifestácia viery, tak vás pozývam na hlavnú púť. Ak sa vyhýbate veľkým masovým akciám, tak vás pozývam na návštevu Skalky v ktorýkoľvek deň, veď pútnik je pútnikom, či putuje s inými, alebo putuje sám. Len nech aj vás pri vašom putovaní sprevádza mocné orodovanie svätých Andreja Svorada a Beňadika.