Všetci tadiaľto len prechádzame

Kardinál Timothy Dolan v knihe Kňazi pre tretie tisícročie spomína stretnutie so starým, múdrym dominikánom.

Na kardinálovu poznámku, že žije veľmi skromne, rehoľník odpovedal: „Keby som teraz vošiel do izby, v ktorej si sa ubytoval, nenašiel by som nič iné, len kufor uprostred izby.“ Dolan mu oponoval: „Ale ja tadiaľto iba prechádzam.“

A rehoľník na to: „To my všetci. Tadiaľto len prechádzame!“ Tieto slová nás prirodzene vedú k zamysleniu nad naším osobným postojom k materiálnym dobrám.

BOŽIA VÝZVA

Zastavme sa na chvíľu pri slovách Svätého písma v Knihe Genezis, kde čítame: „A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril. Boh ich požehnal a povedal im: Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte nad...“ (Gn 1, 27 – 28).

Boh hneď pri stvorení človeku načrtol výzvu a smerovanie ľudského života. Máme využívať a rozvíjať všetko, čo sme od neho dostali!

Mandát zveľadiť zem bol daný človeku ako nositeľovi obrazu Boha. A Boh predsa robí veci dobré a nové! Keď teda kultivujeme Božie stvorenie a staráme sa oň, slúžime Bohu.

KOLÍZIA

Zdá sa však, že takto vedení a snažiaci sa o rozvoj a prosperitu nás to skôr či neskôr privedie k väčšiemu materiálnemu zabezpečeniu.

Biblickým spôsobom by sme to mohli vyjadriť, že sa nám darí stavať väčšie sýpky. No v tom momente sa dostávame do kolízie s chudobou a dôverou v Božiu starostlivosť, ku ktorej nás Boh neraz pozýva v iných častiach Biblie.

„Nik nemôže slúžiť dvom pánom; pretože buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým bude opovrhovať. Nemôžete slúžiť aj Bohu, aj mamone“ (Mt 6, 24), čítame Ježišovo napomenutie.

Mamona v aramejčine znamená „majetok, peniaz, zisk“. Mamonou sú teda veci tohto sveta, ktoré môžu odviesť našu pozornosť a lásku od Boha k pôžitkom a úteche pozemských túžob.

Hoci mamona sama osebe môže poskytnúť chvíľkové šťastie, ide vlastne o rozptýlenie sveta, ktoré nás odvádza od snahy pracovať na spáse našej nesmrteľnej duše.

MAMONA V BIBLII

„Môže človek ukracovať Boha? Lebo vy ma ukracujete. Spytujete sa: ,V čomže ťa ukracujeme?‘ V desiatku a poplatkoch... Prineste celý desiatok do zásobárne, aby bol pokrm v mojom dome, a týmto ma vyskúšajte – hovorí Pán zástupov, či vám neotvorím okná neba a nevylejem na vás požehnania viac ako dosť“ (Mal 3, 8 – 10).

V Novom zákone zase nachádzame: „Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce“ (Mt 6, 21).

Ako aj na inom mieste: „Tým, čo sú bohatí v tomto veku, prikazuj, nech nie sú namyslení a nevkladajú nádej do neistého bohatstva, ale v Boha, ktorý nám hojne dáva všetko na užívanie... nech sú štedrí a vedia sa podeliť, nech si uložia dobrý základ pre budúcnosť, aby dosiahli pravý život“ (1 Tim 6, 17 – 19).

A na inom mieste: „Vaše správanie nech je bez lakomstva; buďte spokojní s tým, čo máte. Veď on sám povedal: ,Nezanechám ťa, ani neopustím‘“ (Hebr 13, 5).

Ako aj iné slová: „Nemilujte svet, ani to, čo je vo svete. Ak niekto miluje svet, nie je v ňom Otcova láska“ (1 Jn 2, 15).

PRVÉ M

Samozrejme, nielen pri tejto téme, ale vždy po prečítaní úryvku z Písma sa pýtajme, čo to znamená pre mňa. Ako to chápať v súčasnej dobe? Túžime po čo najpresnejšej formulácii v jazyku dneška.

Keď som začal uvažovať nad témou tohto príspevku, dospel som k trom „M podnetom“, ktoré možno napomôžu budovať si k „mamone“ správny postoj.

Prvým M je motivácia. V našom živote hrá dôležitú úlohu. Mohli by sme vymenovať veľa dôvodov, prečo to či ono robíme, alebo naopak, nerobíme.

Občas sa nám môže stať, a ani si to nemusíme všimnúť, že za našou usilovnosťou a starostlivosťou o navýšenie materiálneho dobra je v skutočnosti len snaha vyniknúť.

Prehnaná súťaživosť, egoizmus, ktorý nás tlačí k tomu, že chceme byť naj. Nespíme a nežijeme. Jediné, čo nás zaujíma, sú čísla.

Len aby sme išli hore, boli úspešní, aby sme sa „lepšie“ postarali o rodinu, dedinu či farnosť. Ale nepripomína vám to „spasiteľský syndróm“?

Inými slovami, prvé pokušenie v raji a prísľub hada „budete ako Boh“? Veď ako inak nazvať to chcenie mať všetko vo svojich rukách, vo svojej moci? Namieste je teda otázka: Čo ma pobáda do mojej snaživosti?

DRUHÉ M

Druhé, čomu je potrebné sa naučiť, je postoj miernosti. Limitovanie v používaní a získavaní materiálnych vecí. Platí staré známe: Dobrý sluha, zlý pán.

Rozvíjať sebaovládanie je však v dnešnej dobe zvlášť ťažké. Svet akoby sa zmenšil, vzdialenosti skrátili a ponuka všeličoho krásneho a dobrého nám doslova klope na dvere.

Prečo a ako tomu odolať? Pred istým časom zverejnili viaceré média správu o známom portugalskom futbalistovi Ronaldovi, ktorý sa vyjadril, že synovi odmieta kúpiť niečo len preto, že to chce. „Chcem mu odovzdať myšlienku, že získať niečo, čo chce, nie je ľahké.“

Často si myslíme, že keď naše deti a vnúčatá zasypávame „nekonečnými“ a drahými darmi, preukazujeme im najväčšiu a najlepšiu podobu lásky.

Opak je pravda. Ubližujeme im, pretože ich robíme nezdravo náročnými a materialistickými, pričom sami seba podporujeme v pretekoch a kupovaní si lásky či pozornosti.

Sme sebci, lebo v skutočnosti nám ide o to, aby sme my boli tí najlepší! Otázka na zamyslenie teda znie: Viem sebe, deťom, vnúčatám povedať nie a stanoviť limity?

TRETIE M

Nakoniec je tu múdrosť. Schopnosť rozlíšiť vzťah „vecí“ (peniaze, materiálne bohatstvo) k Božiemu vykupiteľskému zámeru. Boh má predsa s každým osobitný plán. Tu by mohlo zaznieť to Pavlovo: „Všetko smiem. Ale nie všetko osoží“ (1 Kor 6, 12).

Niekedy nám práve hmotný majetok môže prekážať byť autentickí. Byť Boží. Len si spomeňme, ako mnohých oslovili slová zosnulého emeritného arcibiskupa Alojza Tkáča, ktoré citoval košický arcibiskup Bernard Bober pri pohrebných obradoch: „Som bohatý, lebo mi nič nechýba.“

Arcibiskup Tkáč zjavne dokázal rozlíšiť, koľko mu je potrebné, aby bol spokojný a zároveň ostal verný Božiemu zámeru. V tomto prípade otázka znie: Čo má moje úsilie a moje materiálne dobro spoločné s Božím plánom?

ABY SME SA NEHANBILI

Spomínam si na slová Matky Terezy, ktorá pri svojej návšteve USA v roku 1984 povedala: „Keď tu vidím toľko prebytku, cítim vo vnútri hnev. Neschvaľujem ho v sebe, ale je to niečo, s čím si nepomôžete po tom, čo ste videli v Etiópii.“

K jej slovám sa poslednú dobu vraciam často. Pred pár týždňami som mal možnosť navštíviť Keňu. Zažil som tam nádherný čas.

Na fakultatívnom výlete v safari som sa tešil ako malý chlapec a zakúsil som aj obrovský, neopísateľný dar prežívania svätej omše v malom kenskom kostole.

Stále mi rezonuje obraz živého eucharistického spoločenstva. No to, čo mi nedáva spávať, je pohľad na neskutočný zástup ľudí kráčajúci dennodenne popri ceste či na pláži a realita, že mnohí z nich doma nemajú elektrinu či pitnú vodu.

Deň čo deň z domu vychádzajú v nádeji, že sa vrátia s nejakým zárobkom. V duchu som sa neraz pýtal, aké by to bolo, keby títo ľudia mohli dovolenkovať na Slovensku.

Neprenikla by nás hanba za náš postoj k vode, prírode, za náš smútok z túžby po ďalšom prebytku a že je nám „furt“ málo?

Aké by to bolo zahľadieť sa do očí tých, ktorí na inom kontinente chvália Boha, volajú ho Otcom a nás kresťanov v Európe bratmi a sestrami a uvideli by, že sme na nich zabudli a že nedávame zo srdca, ale z našich odrobiniek? 

Modré z neba pre nich by možno bolo v skutočnosti dotykom neba pre nás. Usvedčení z toho, že sme sa dali objať mamonou, vedeli by sme na Ježišovu prosbu nasledovania odpovedať autentickejšie: „Predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma“ (Lk 18, 22).

Azda potom by naše srdce nebolo rozdelené, lebo našou skutočnou istotou by bol Boh sám.