Vydávať svedectvo je našou povinnosťou

Ježišovo svedectvo o nebeskom Otcovi je pozvaním, ale aj výzvou, aby kresťan v každom čase prežíval autenticitu svojho kresťanského povolania. Hlas Jána Krstiteľa môže byť impulzom na naplnenie tohto zámeru.

Hlas znejúci na púšti

Známy spisovateľ Antoine de Saint-Exupéry hovorí: „Púšť je krásna v tom, že v sebe niekde skrýva studňu.“ Studňa poskytuje osviežujúcu vodu, ktorá je zdrojom života. Vyprahnuté miesto ožíva vo chvíli, keď pocíti dotyk čerstvej vody. Vyschnutá zem sa mení na kvitnúcu záhradu, v ktorej hýri rôznorodý a pestrý život.

Aj človek potrebuje prameň vody, ktorá ho osviežuje a poskytuje novú silu na prekonávanie problémov, ktoré sú súčasťou ľudského života. V meste Sychar pri Jakubovej studni Ježiš povedal Samaritánke: „Každý, kto pije túto vodu, bude znova smädný. Ale kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. A voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života“ (Jn 4, 13 - 14).

Ježiš dáva nový život každému, kto prejaví túžbu po obnove a naplnení života. V tom je zmysel svedectva Jána Krstiteľa o Ježišovi: „Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta“ (Jn 1, 29).

Ježiš dáva človeku nový život v Duchu Svätom. Oslobodzuje od každého hriechu vždy, keď človek prejaví túžbu po dare Božej lásky a stáva sa spolupracovníkom Božej milosti. Púšť ľudskej hriešnosti sa pôsobením Božej lásky môže meniť na miesto stretnutia s Darcom tejto lásky.

Jánov hlas na judejskej púšti zaznieva ako svedectvo proroka, ktorý poukazuje na pravdu prichádzajúcu na tento svet v osobe a mesiášskom spásonosnom poslaní Ježiša Krista. Cesta spásy má začiatok v prvotnom obrátení a v stálej formácii ducha, ktorý túži po novom živote v Duchu Svätom.

Táto skutočnosť predstavuje dôležitosť Jánovho hlasu, ktorý vydáva svedectvo práve o tomto poslaní Božieho Baránka.  

Osobné svedectvo – nie silné slová, ale verné skutky 

Je dôležité si uvedomiť, že Jánovo svedectvo prichádza vo chvíli, keď sa Židia z Jeruzalema zaoberajú jeho prejavom a snažia sa o bližšiu identifikáciu tejto osoby. S veľkou pokorou Ján zdôrazňuje úlohu Mesiáša a sám ostáva v úzadí.

V osobe svätého Jána Krstiteľa nachádzame svedka Ježišových skutkov. Človek viery prijímajúci Krista do spoločenstva svojho bytia má sa rovnakým spôsobom prejavovať ako ten, ktorý je schopný svedčiť o Ježišovej prítomnosti v svojom osobnom živote. Sám Ježiš položil dôraz na vernosť slovu, ktoré nadobúda silu svedectva v konkrétnom prejave jeho božského poslania.

Židom, ktorí neustále pochybovali o jeho poslaní, povedal: „Ak nekonám skutky môjho Otca, neverte mi. Ale ak ich konám, keď už nechcete veriť mne, verte tým skutkom, aby ste poznali a vedeli, že vo mne je Otec a ja v Otcovi!“ (Jn 10, 37 - 38). 


Ježišovi učeníci sa stali svedkami jeho skutkov; preto ich pozval k účasti na jeho živote. V Ježišovej reči na vrchu nachádzame výzvu: „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 5, 16).

Apoštol svätý Peter o kresťanovi medzi pohanmi píše: „Vaše správanie medzi pohanmi nech je vzorné, aby videli vaše dobré skutky a v deň navštívenia oslavovali Boha práve za to, z čoho vás osočujú ako zločincov“ (1 Pt 2, 12).

Životné posolstvo obsiahnuté v týchto slovách apoštola Petra sa vzťahuje aj na kresťana v súčasnom svete. Aktuálnosť slov je o to naliehavejšia, že aj súčasný svet má svoju optiku nastavenú na kresťanov nie vždy ako objektívne kritickú. 

Pápež Celestín VI. pred viac ako siedmimi storočiami napísal Listy ľuďom. V jednom z nich, ktorý nazval List národu, ktorý sa volá kresťanským, vyčíta: „Ktože má vinu na tom, že evanjelium bolo opustené?

Všetci majú na tom vinu, ale obzvlášť tí, ktorí sa volajú a myslia si, že sú kresťania. Na nás spočíva najväčšia zodpovednosť; na nás, ktorí sa vystatujeme tým, že sme nasledovníkmi Krista, a honosíme sa, že sme zachránení jeho krstom vody a krvi.“ Možno sa niekomu budú tieto slová zdať ako príliš tvrdé a prehnané, ak ich pravdivosť chceme aplikovať na naše časy.

Ale prijať pozvanie v spoločenstve Cirkvi sviatostným krstom a následne zasvätením sa Kristovi vyžaduje byť verným svedkom v každom čase a pred tvárou tohto sveta vydávať svedectvo Pravde, ktorú sme prijali.

Je predsa rozdiel čítať vo Svätom písme slová Ježišovho vyznania: „Ja som cesta, pravda a život“ (Jn 14, 6) a zároveň v konkrétnych okolnostiach ísť cestou, ktorou kráčal Ježiš, žiť pravdu, ktorou je Kristus sám, a napĺňať život vernosťou slovu, ktoré nás identifikuje s naším krstným povolaním.

Svedectvo je osobnou iniciatívou a vyjadruje poznanie alebo presvedčenie pravdy, ktorou sa človek angažuje prežívaním Božej prítomnosti v rôznorodých okolnostiach života.

Svedectvo v láske a pravde

Kresťan prijíma pozvanie žiť s Kristom v pravde. Aj pre život Ježišových nasledovníkov v súčasnej dobe je aktuálne usmernenie: „Ak ostanete v mojom slove, budete naozaj mojimi učeníkmi, poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí“ (Jn 8, 31 - 32).

Kristus nehovorí o vonkajšej slobode; dominantná je vnútorná sloboda, keď sa človek dokáže zrieknuť akéhokoľvek prejavu egoizmu, aby bol otvorený pre svedectvo praktického života. Konkrétne skutky vo vzťahu nielen k Bohu, ale aj k blížnemu sú zásadnou požiadavkou pre svedectvo vernosti.

Pápež Benedikt XVI. v encyklike Caritas in veritate hovorí o Ježišovom svedectve: „Láska v pravde, ktorej svedkom sa Kristus stal svojím pozemským životom a predovšetkým svojou smrťou a zmŕtvychvstaním, je základnou hybnou silou opravdivého rozvoja každého človeka a celého ľudstva.

Každý nachádza svoje dobro prijatím plánu, ktorý má s ním Boh, aby ho v plnosti uskutočnil: v tomto pláne totiž človek nachádza svoju pravdu a tým, že ju prijíma, stáva sa slobodným“ (Caritas in veritate, 1).

Pravdu ako naplnenie identity kresťanského povolania a zároveň aj svedectva je potrebné neustále hľadať a nachádzať v realizovaní lásky, ktorá poukazuje na identitu ohlasovaného slova a jeho realizáciu.

Svätý Otec František pri predvianočnom stretnutí vo Vatikáne s členmi rímskej kúrie 21. decembra 2015 hovoril o čnostiach. Lásku a pravdu predstavil ako dve neoddeliteľné čnosti kresťanského života: „činiť pravdu v láske a žiť lásku v pravde“ (porov. Ef 4, 15).

Toto spojenie je vzájomné takou mierou, že „láska bez pravdy sa stáva ideológiou deštruktívneho dobráctva a pravda bez lásky sa stáva slepým sudcovstvom.“ V tomto kontexte môžeme aj my prijať povzbudenie apoštola Jána: „Deti moje, nemilujme len slovom a jazykom, ale skutkom a pravdou“ (1 Jn 3, 18).

Je to výzva na svedectvo osobného a verného vzťahu k Bohu, z ktorého pramení aj samotné Božie pozvanie k svätosti života. Božie pozvanie k svätosti nie je autoritatívnym prejavom Božej vôle voči človeku, nie je to autoritatívne a jednostranné rozhodnutie.

Boh pozýva, človek v slobode svojej vôle odpovedá. Človek vydáva svedectvo práve tým, že žije v zhode s Božou vôľou. 

Svedectvo, ktoré privádza k svätosti

Povolanie k svätosti života vyžaduje kristocentrické nasmerovanie, pretože Ježiš Kristus ako jediný prostredník nás privádza k prameňu svätosti, ktorým je Boh sám.

Ježiš nám hovorí, ako máme žiť, a odhaľuje dôvod, pre ktorý žijeme. „Boh nás stvoril a v Ježišovi sme Božie deti. Pochádzame z Božej lásky. Sme tu, aby sme Boha poznali, milovali a slúžili mu – aby sme odhaľovali, objímali a pomáhali mu v našich blížnych. Ježiš nám v svojom evanjeliu vysvetľuje tieto pravdy a vo svetle týchto právd nám vysvetľuje, čo sa od nás v živote očakáva. Vysvetľuje nám, že máme slúžiť všetkým našim bratom a sestrám, máme slúžiť svetu.“

Cesta dokonalosti sa má uskutočniť v živote osobnej viery jednotlivca, no zároveň v spoločenstve svätej Cirkvi. Pápež Benedikt XVI. v príhovore k bohoslovcom povedal: „Svätosť Cirkvi je predovšetkým objektívnou svätosťou samotnej osoby Krista, jeho evanjelia a jeho sviatostí, je svätosťou tej moci z výsosti, ktorá ju oživuje a podnecuje. My musíme byť svätí, aby sa nevytváralo akési protirečenie medzi znamením, ktorým sme, a skutočnosťou, ktorú chceme označovať.“

V týchto slovách emeritného pápeža nachádzame usmernenie na konkrétny spôsob nášho kresťanského konania, ovocím ktorého je súlad medzi vyznávanými pravdami viery, teda našou vierou a našimi skutkami v celom spektre postojov, v ktorých sme konfrontovaní s pravdou.

Práve v tomto kontexte prijímajme povzbudenie Cirkvi: „Kto verí v Krista, stáva sa Božím synom. Toto adoptovanie za syna ho premieňa a umožňuje mu nasledovať Kristov príklad“ (KKC, 1709). Kristus je prvým veľkým svedkom Boha, je večné Slovo Otca, ktoré žiada, aby sa uverilo jeho osobe. A nielen osobe, ale aj jeho slovu a poslaniu. On sám povoláva apoštolov, aby oni boli jeho svedkami – „až po samý kraj zeme“ (Sk 1, 8).

Apoštol Ján hovorí: „Čo sme videli a počuli, zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami“ (1 Jn 1, 3). Svätý Augustín pripomína: „Boh chcel, aby ľudia boli jeho svedkami.“ Vydávať svedectvo - ako o ňom uvažujeme v týchto chvíľach - je odovzdávanie kresťanského posolstva.

Uskutočňuje sa slovami, skutkami, každodenným životom podľa výzvy samotného Krista, ale aj schopnosťou obetovať život v úcte k pravde, ktorú považujeme za hodnotu cennejšiu ako naše pohodlie; a v istých okolnostiach presahujúcu život. Je to pravda prijímaná so zámerom odovzdať ju iným ľuďom.

Tak urobil aj Ježiš. Vydal svedectvo pravde - obetoval sa, aby sme mali život.