Život ako služba Písmu svätému

S vätec známy ako Anton Paduánsky sa pôvodne volal Fernando Martins de Bulhõesa. Narodil sa 15. augusta 1195 v Lisabone. Jeho rodičia patrili medzi bohatých šľachticov.

Malého Fernanda dobre vychovávali a viedli v kresťanskom duchu i v nábožnosti. Ako 15-ročný vstupuje do rádu Kanonikov sv. Augustína v Lisabone. Je tam spokojný a so zanietením študuje.

Často ho však navštevujú príbuzní i priatelia a nosia mu správy o tom, čo sa deje. Vyrušujú ho v úsilí žiť viac oddelene od sveta, a tak sa ponárať do Božích tajomstiev.

Aj preto sa mladý Fernando rozhodne požiadať predstavených o preloženie do iného kláštora. Vyhovejú mu a odchádza do 175 kilometrov vzdialenej Coimbry.

V opátstve Svätého kríža žije 60 kanonikov, ktorí okrem iného spravujú aj okolité farnosti. Počas ôsmich rokov sa intenzívne ďalej venuje štúdiu Svätého písma a získava na tomto mieste ďalšie vzdelanie.

OSLOVILI HO MLADÍ FRANTIŠKÁNI

Do kláštora v Coimbre občas prichádzali žobrať jedlo bratia v chudobných habitoch z novozaloženej rehole Františka z Assisi. Duchovne zameraní na chudobu, ktorú si ich zakladateľ vyvolil za celoživotnú spoločníčku, chceli hlásať evanjelium a obnoviť Cirkev.

Bratia boli mladí, nadšení, ale aj veľmi veselí. Fernando sa vždy potešil, keď ich stretol, a rád ich obdaroval. Práve títo mladíci boli vyslaní na prvú misiu františkánskeho rádu do Maroka v Afrike.

V islamskej krajine pri ohlasovaní evanjelia obetovali vlastné životy, stali sa mučeníkmi za Krista. Keď ich telesné ostatky prevážali späť do Coimbry, bola to veľká slávnosť, ktorá sa konala v Kostole Svätého kríža.

To všetko veľmi vplývalo na mladého Fernanda, ktorý v pokoji a pohodlí študoval Božie slovo. Citlivo vnímal obetu mladých životov pri jeho ohlasovaní na misijnom území.

Práve tento moment ho podnietil do rozhodnutia stať sa misionárom a podobne obetovať vlastný život. Rozhodol sa preto vstúpiť do rehole, ktorá má takýchto mučeníkov, a po určitých ťažkostiach sa mu to aj podarilo. Prijíma meno Anton.

CHCEL BYŤ SVÄTÝ

Jeden spolubrat mu pri rozlúčke v Coimbre povedal: „Len si choď, keď chceš byť svätý.“ Anton nakrátko odchádza do pustovne Olivais, kde ho uviedli do františkánskej spirituality i spôsobu života, a zloží tam slávnostné rehoľné sľuby.

Popritom stále veľmi túži dostať sa do Maroka. A tak vycestuje loďou spolu s bratom Filipom Kastílskym. V severoafrickom Maroku Anton však ochorie a trápia ho vysoké horúčky.

Zrejme to bola malária, ktorá príliš oslabila jeho organizmus na to, aby mohol v misijnom úsilí pokračovať. Bolo obrovské sklamanie, že sa musel vrátiť do Portugalska.

Postupne začal všetko prehodnocovať. Hoci z jeho strany išlo o skutočnú veľkodušnosť, cítil, že to bol viac vlastný zámer ako Božia vôľa. Po vnútornom víťazstve ho zaplavil pokoj.

Počas plavby späť do vlasti sa rozpútala hrozná búrka, ktorá plachetnicu zahnala k brehom Sicílie. Keď sa dostali na breh, domáci ich zaviedli k františkánom v sicílskej Messine, kde sa Anton mohol zotaviť.

CHARIZMA KAZATEĽA

V roku 1221 sa pripravovala generálna kapitula rádu v Assisi. Anton tam chcel ísť, aby mohol stretnúť samotného zakladateľa rádu Františka, čo sa mu aj podarilo.

Na kapitule sa zišlo približne 3 000 bratov. Po jej skončení ho brat Gracián zobral do pustovne Montepaolo pri meste Forlì. Anton stále mlčal o svojom pôvode i vzdelaní.

Určili mu vykonávať tie najjednoduchšie práce. Po čase sa bratia zúčastnili na kňazskej vysviacke vo Forlì. Spoločne s dominikánmi obedovali v kláštornej jedálni, kde bol zvyk prednášať oslavné reči na sviatosť kňazstva.

Z prítomných vybrali Antona, ktorý predniesol ohromujúci a teologicky erudovaný príhovor, takže všetci prítomní zostali náramne prekvapení.

Dominikáni si medzi sebou hovorili, keby sme my mali takého kazateľa, tak ho dáme na najvýznamnejšiu kazateľnicu nášho rádu.

KOSTOLY NESTAČILI

Odvtedy sa začala ďalšia etapa v Antonovom živote a v nej poslanie na ľudové misie, kde ťažiskom je mocné hlásanie Božieho slova a vzbudzovanie pokánia u poslucháčov.

Chodil po mnohých mestách a plnil túto službu, na ktorú mal nepochybne silnú charizmu. V tom čase sa počas ľudových misií v meste zastavil život a všetci chceli počuť kázeň chýrneho misionára Antona. Kostoly na to nestačili.

Námestia boli preplnené, využívali sa lúky a kameňolomy, inde zasa pláže. Životopisci svätého Antona spomínajú príhodu z prímorského mesta Rimini, kde boli tamojší obyvatelia dopredu poštvaní jeho neprajníkom a kázeň neprišli počúvať.

Vtedy sa svätec obrátil na ryby v mori a z brehu im predniesol kázeň o tom, ako majú oslavovať svojho Stvoriteľa a zjavovať jeho krásu.

Ryby vo veľkom počte priplávali k brehu a vystrkovali hlavy z vody. Na zázrak sa ihneď prišli pozrieť zvedaví obyvatelia mesta a začali počúvať Antona a Božie slovo, ktoré ohlasoval.

ZNALEC SVÄTÉHO PÍSMA

Na službu putujúceho ohlasovateľa Božieho slova Antonovi pomohla dlhá príprava, ktorú si vykonal štúdiom Svätého písma a modlitbou ešte u augustiniánov.

Vedomosti a schopnosť orientovať sa v Biblii, vedieť ju používať bol jeho osobitý, výnimočný dar. V Ríme ho počul kázať pápež Gregor IX. a nazval ho archou Písma svätého, lebo i keby sa stratilo, Anton by ho vedel napísať odznovu.

„Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?“ (Lk 24, 32). Tak konštatovali nadšení emauzskí učeníci a prirovnali výklad Božieho slova k ohňu, ktorý sa rozhorel v ich temnom a smutnom srdci.

V téme, akou je vzťah k Svätému písmu, je svätý Anton Paduánsky pre nás skutočne aktuálny vzor a duchovný impulz.

POKORNÝ UČITEĽ TEOLÓGIE

Ďalšou službou, ktorú predstavení Antonovi zverili, bolo vyučovanie teológie členov rádu, ktorí sa pripravovali na kňazstvo.

Aj tam sa dal do služby a pomáhal formovať srdcia tých, ktorí sa mali stať rozsievačmi Božieho slova. Bol profesorom teológie v Bologni, Toulouse, Montpelier a v Padove.

Aj ako učiteľ zostal pokorný rehoľník. Okrem prednášok pre študentov a kázní verejne diskutoval s odporcami katolíckej viery. V tom čase sa šírilo heretické hnutie katarov.

Na synode v Bourges dokázal Anton kriticky vystúpiť proti arcibiskupovi Šimonovi, ktorý mal mnohé svetské spôsoby. Nebál sa hovoriť tvrdo. Bola to tvrdosť spojená s trpezlivosťou a prezieravosťou.

Keď kázal Božie slovo, tak tvrdo útočil na srdce hriešnika. Keď však niekto proti nemu vystupoval a urážal ho, správal sa jemne a prívetivo.

Na generálnej kapitule rádu ho vymenovali za provinciálneho predstaveného celého severného Talianska. Jeho zdravie sa ale zhoršovalo a po čase sa musel svojho úradu vzdať.

Od svojho nástupcu dostal slobodu v rozhodnutí, aby kázal tam, kde to bude najužitočnejšie. Kardinál Rinaldo dei Segni, neskorší pápež Alexander IV., ho poprosil o spísanie cyklu kázní na liturgické sviatky.

POMOCNÍK V ŤAŽKOSTIACH

Svätec cítil, že sa blíži koniec jeho pozemského života. Pri putovaní z Verony do Padovy bol čoraz slabší.

Jeho dobrodinec gróf Tiso spolu s rehoľnými bratmi mu v Camposampiero, približne 20 kilometrov od Padovy, v korune starého orecha prichystal zvláštnu celu.

Anton trpel na vodnatieľku a bolo mu už ťažko. Ponúkal sa Pánovi ako obeta za spásu nesmrteľných duší a túžil dať sa previezť do konventu v Padove.

Keď ho na požičanom voze viezli, cestou sa zastavili v Arcelle a tam v kláštore 13. júna 1231 večer odovzdal svoju dušu Pánovi. Pochovali ho v Chráme Panny Márie v Padove.

Povesť o jeho svätom živote bola taká rozšírená, že už o jedenásť mesiacov ho pápež Gregor IX. 30. mája 1232 zapísal do zoznamu svätých.

SLUŽBA BOŽIEMU SLOVU

Život svätého Antona sa spája s nespočetnými zázrakmi. Jeho príhovor u Pána pomáhal ľuďom v rôznych ťažkostiach a ako vynikajúci pomocník bol blízko tým, čo boli v núdzi.

Svätý Augustín pripomína: Základom je pochopiť, že naplnením zákona, ako aj všetkých božských Písem je láska.

Kto si teda myslí, že pochopil Písmo alebo niektorú jeho časť bez toho, aby sa prostredníctvom neho snažil budovať túto dvojitú lásku k Bohu a k blížnemu, ukazuje, že ho zatiaľ vôbec nepochopil.

Svätý Anton nech je pre nás pomocníkom nielen vtedy, keď stratíme kľúče či iné osobné veci, ale objavme i tento vzácny rozmer jeho života.

A ním je úcta, láska a túžba po Božom slove v Písme svätom. Celý jeho život bol úžasnou službou Písmu svätému. To nech nás povzbudí a ovplyvní, keď si pripomíname tohto obľúbeného svätca.