Zotrvám vo vernosti Kristovi

Život svätej Zuzany je opradený mnohými legendami, ale niečo vieme aj z historických faktov. Narodila sa v kresťanskej rodine koncom 3. storočia. Mladou Cirkvou vtedy zmietali vlny prenasledovania. Zuzanini rodičia patrili do patricijského stavu, boli vznešení a veľmi úzko spojení s Cirkvou, ale aj s vladárom.

Otec sa volal Gabinus a bol brat pápeža Gaia, ktorý viedol Cirkev od roku 283 do roku 296. Súčasne bol aj bratranec cisára Diokleciána, ktorý na sklonku svojej vlády rozpútal krvavé prenasledovanie kresťanov. Zuzanu vychovával otec, pretože matka jej zomrela veľmi skoro.

Otcovi záležalo na tom, aby jeho dcéra dostala dobré vzdelanie, v tej dobe umožnené iba patricijskému stavu, ale nezanedbával ani kresťanskú výchovu – viedol ju k hlbokej zbožnosti a kresťanským čnostiam. Preto sa niekedy Zuzana zobrazuje aj s otvorenou knihou, ktorá je znakom jej vzdelania.

VIAC NEŽ CISÁRSKA RODINA

Krása, múdrosť a čistota Zuzaninho srdca tak zapôsobili na cisára Diokleciána, že sa rozhodol vydať ju za Galéria Maximiana, ktorý sa mal stať jeho nástupcom. Nastal však problém, pretože Galérius bol pohan a okrem toho – Zuzana urobila sľub panenstva.

Na ponuku svadby odpovedala: „Viac než cisárska koruna páči sa mi moja kresťanská viera a panenská čistota. Keby som sa bola chcela vydať, bola by som sa vydala za kresťana – nezruším vernosť Bohu, ktorému som sľúbila čistotu.“

Cisár sa však s takouto odpoveďou neuspokojil a snažil sa Zuzanu prehovoriť. Ale ona, podporovaná otcom, ktorý tiež skončil mučeníckou smrťou, a strýkom, pápežom Gaiom, sa presvedčiť nedala.

Preto na cisárov rozkaz prišli do ich domu vojaci a na mieste Zuzane zoťali hlavu. Podľa niektorých prameňov sa to stalo 11. augusta 295, preto aj Cirkev slávi jej sviatok v tento deň.

ŽIŤ VIERU ZNAMENÁ ŽIŤ INAK

Môžeme nájsť viac dôvodov, prečo bola Zuzana rímskym režimom obvinená a sťatá. Ale tie dva, ktoré sú nadčasovo platné, sa dotýkajú aj nás: vernosť kresťanskej viere a vernosť sľubu, ktorý dala. Viera bola pre Zuzanu ten najcennejší poklad, vo viere našla zmysel svojho života.

Rozhodnutie pre vieru bolo pre prvých kresťanov krokom veľkej odvahy. Žiť vieru znamenalo žiť úplne inak, ako žila vtedajšia spoločnosť. Neexistovala polovičatosť, že raz žijem podľa viery a inokedy zase podľa vonkajších okolností.

Stať sa kresťanom znamenalo ísť s kožou na trh, pretože kresťania žili novým spôsobom života. Neznámy autor v 3. storočí to opisuje takto: „Kresťania sú v tele, ale nežijú podľa tela. Bývajú na zemi, ale svoj domov majú v nebi. Vydané zákony poslúchajú, ale svojím životom prevyšujú zákony. Všetkých majú radi, ale všetci ich prenasledujú... Hoci robia dobro, trestajú ich ako zločincov. Keď sú trestaní, radujú sa, akoby ožívali. Jedným slovom: čím je duša v tele, tým sú kresťania vo svete.“

ČO JE VIERA PRE MŇA

A tu sa aj pre nás ponúka otázka: čo je viera pre mňa? Ako ju žijem? Ovplyvňuje môj život? Zvykli sme si vieru redukovať na chodenie do kostola, nejakú tú modlitbu a dodržiavanie niektorých prikázaní, a tak sa nám viera stala synonymom morálky. Možno ešte niekedy pridáme nejakú dobročinnú akciu a sme spokojní.

Ale dotýka sa viera skutočne toho najhlbšieho vo mne? Je to tá viera, o ktorej hovorí Pán Ježiš: Kto verí vo mňa, má večný život (Jn 6, 47)? Viera je dar, ktorý sme dostali. Znamená to nielen veriť v Boha, ale predovšetkým veriť tomu, ktorý miluje človeka, ktorý miluje mňa a ktorý prvý túži po mojom šťastí.

Uveriť takémuto Bohu znamená vytvoriť si s ním vzťah, ktorý premieňa môj život. A nejde o vzťah strachu ani otroctva. Boh netúži byť ani naša poistka, keď sa nám nedarí alebo keď máme problém.

On nás v slobode pozýva, aby sme sa rozhodli, či mu chceme dať vo svojom živote prvé miesto. Tak ako svätá Zuzana, ktorá na ponuku svadby odpovedala: „Bohu vďačím za vieru a zotrvám vo vernosti Kristovi.“

VERNOSŤ TOMU, KOMU SME UVERILI

Viera je teda priamo spojená s vernosťou tomu, komu sme uverili, Ježišovi Kristovi. Byť verný znamená žiť podľa vnútorných zásad, či nám to prináša výhody alebo nie.

Aj keď dnes priamo nezažívame prenasledovanie, ktoré by nás stálo život, predsa sa nám môže ponúkať výhodný obchod, ak sa zriekneme niektorých požiadaviek viery. Môže nám to priniesť výsmech, uštipačné poznámky, stratu priateľov alebo aj stratu pracovného miesta.

Vernosť nás však pozýva zostať stáť pri Kristovi, ktorý je prvý verný každému z nás. On si nás v krste vyvolil a zaviazal sa, že bude pri nás stáť, že sa nás nevzdá, lebo on prvý túži po našej spáse.

Naša vernosť teda vychádza z Božej vernosti, ktorá je nezlomná. Práve vtedy, keď sme v pokušení podľahnúť ponuke a výhodám tohto sveta, nezabudnime sa oprieť o slovo z Druhého listu Solúnčanom: „Ale Pán je verný; on vás bude posilňovať a chrániť pred Zlým“ (2 Sol 3, 3).

Svätá Zuzana zostala verná nielen svojej viere, ale aj sľubu, ktorý urobila. Dnešná doba sľuby už neberie vážne. Často sme svedkami, že sľuby, ktoré boli vyslovené, sa nedodržali, alebo dokonca tí, ktorí ich dali, to ani nemysleli vážne.

Ale dať nejaký sľub a zostať mu verný – to je svedectvo o hodnotách, ktorým veríme a ktoré sú pre nás dôležité. Takýto sľub je aj náš krstný záväzok, ktorý nás pozýva k vernosti Kristovi a jeho slovu po celý život.

Čo to znamená? Že s našou vierou nie sme nikdy na konci, ale neustále potrebujeme prehlbovať vzťah s Pánom a viac ho spoznávať v jeho slove. Znamená to rásť vo viere, nádeji a láske nielen silou vôle, ale predovšetkým tým, že sa denne otvárame jeho milosti a pôsobeniu jeho Ducha.

ZA ČISTÚ LÁSKU TREBA ZABOJOVAŤ

Iný sľub, ktorý je často nedodržaný, je sľub vzájomnej lásky manželov. Prečo? Prečo je také ťažké žiť lásku vtedy, keď už pominie prvé zaľúbenie a nastúpi realita všedného dňa?

Zmýšľanie súčasného sveta nám ponúka falošný pohľad na život, kde je všetko ideálne, krásne, bez prekážok, kde netreba nič prekonávať. Život nám však ukazuje, že starosti, prekážky a problémy tu sú a vždy budú; že za podstatné a dôležité veci v živote treba zabojovať.

Ak sa má láska očisťovať, ak má dozrievať, je potrebné o ňu bojovať a nevzdávať sa. A na to často zabúdame. Manželia, ktorí zložili vzájomný sľub, prijali do svojho spoločenstva aj Pána s jeho milosťou a pomocou.

Preto byť verný svojmu prvotnému rozhodnutiu, byť verný svojej pôvodnej láske a svojmu sľubu znamená oprieť sa o Božiu pomoc a o lásku zabojovať. Táto vernosť je súčasne aj vydávaním svedectva pre naše okolie, pre tento svet.

Všetci, ktorí sme boli pokrstení, sme povinní vydávať svedectvo o tom, ako žijeme našu vieru. Vydávať svedectvo o Kristovi, ktorému sme uverili. A svedectvo života je to najsilnejšie, ktoré môžeme ponúknuť. Pre mnohých ľudí v našom okolí, ktorí sú zneistení a nerozhodní, môže byť práve naše svedectvo vernosti svetlom, ktoré hľadajú a potrebujú.

SVEDECTVO VIERY A ŽIVOTA

Tak sa stalo aj v životnom príbehu svätej Zuzany. Po jej odmietnutí poslal cisár svojich príbuzných Claudia a Maxima, aby ju prehovorili. Ale Zuzanina vytrvalosť,  pevnosť v rozhodnutí a vernosť sľubu čistoty, ktorý urobila, tak zapôsobili na týchto dvoch pohanov, že sa aj oni obrátili na kresťanstvo.

Svedectvo jej života prinieslo prvé ovocie skôr, než zomrela mučeníckou smrťou. Svätá Zuzana sa stala patrónkou snúbencov a tých, ktorí si chcú založiť domov. O aký príhovor môžu prosiť tú, ktorá bola verná snúbenica Krista?

Snúbenectvo je obdobie čistej lásky, ktorá ešte nepozná prekážky, ale ktorá potrebuje rásť a dozrievať. Pre dvoch mladých ľudí, ktorí sa chcú v čistote pripraviť na manželstvo, je to krásny, ale aj ťažký čas, niekedy plný nástrah a pokušení.

Prosiť o pomoc a príhovor tú, ktorá dokázala byť verná svojmu sľubu, je preto posila a nádej. Ale aj my všetci potrebujeme pomoc, aby sme dokázali byť verní vo svojom vzťahu k Pánovi, aby sme nepodľahli lákavým ponukám, s ktorými sa denne stretávame.

Nech svätá Zuzana oroduje za nás a vyprosuje nám vytrvalosť vo viere, vernosť vo všetkých sľuboch, ktoré sme v živote dali, a pomáha nám vydávať svedectvo vlastného života, ktoré aj iných privedie k nášmu Spasiteľovi.