Zverme naše cesty Božej navigácii

Žijeme v ére rôznych navigačných systémov a pri cestovaní či hľadaní adresy sa s dôverou „zverujeme“ aplikácii v našom mobile. Spoliehame sa, že má dostatočné informácie a nadhľad nad našou situáciou a bezpečne nás privedie k cieľu.

ZADAŤ SPRÁVNY CIEĽ

Keď chceme, aby nás navigačný systém viedol, musíme zadať cieľ cesty. To platí aj o našej životnej ceste. Máme však určený správny cieľ?

V zásade chceme byť šťastní, zdraví, žiť v pokoji a blahobyte. Niektorí chcú úspešne ukončiť štúdium, nájsť si dobré zamestnanie, iní plánujú vstúpiť do manželstva, niečo nadobudnúť, kamsi cestovať, niečo dosiahnuť...

Tieto ciele sú ohraničené kratším či dlhším časom. A nič dočasné nás nemôže natrvalo uspokojiť. Napriek tomu pre mnohých zostávajú zásadným obsahom života, a keď sa vyčerpá, akoby sa končil aj samotný život.

O takomto postoji sa hovorí, že cesta je cieľ. Existuje však aj iný, vyšší a definitívny cieľ, ktorý by sme si do osobnej navigácie mali na tento rok zadať?

Odpoveď nám ponúkol Druhý vatikánsky koncil: „Isteže, na kresťana dolieha potreba a povinnosť bojovať proti zlu v mnohých útrapách a podstúpiť smrť. Ale majúc účasť na veľkonočnom tajomstve, podobný Kristovi v smrti, ide v ústrety vzkrieseniu, posilňovaný nádejou. To neplatí len o tých, ktorí veria v Krista, ale o všetkých ľuďoch dobrej vôle, v ktorých srdciach neviditeľným spôsobom účinkuje milosť. Keďže Kristus zomrel za všetkých a konečné povolanie človeka je v skutočnosti len jedno, a to Božie, máme veriť, že Duch Svätý dáva všetkým možnosť, aby sa – spôsobom známym Bohu – stali účastnými na tomto veľkonočnom tajomstve“ (GS 22).

Teda máme jeden najvyšší spoločný cieľ, ktorý nám určil Stvoriteľ. Prežívať pozemský život podľa jeho vôle a byť prijatý do spoločenstva s trojjediným Bohom. A tak osobne i spoločne s tými, čo tento cieľ už dosiahli, prežívať plnosť života navždy.

SLEDUJME NÁŠHO PÁNA

Keď Pán Ježiš hovoril o definitívnom cieli, nazval ho „domom jeho Otca“, pričom jeden z apoštolov sa ho spýtal: „,Pane, nevieme, kam ideš. Akože môžeme poznať cestu?!‘ Ježiš mu odpovedal: ,Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa‘“ (Jn 14, 5 – 6).

Tým navigačným systémom je teda Ježiš Kristus, jeho osoba, príklad jeho života, jeho slovo i jeho Duch, ktorého dal svojej Cirkvi, každému pokrstenému, ba každému človeku.

Podobne ako sledujeme navigáciu a počúvame usmernenia hlasu navigátora, treba si všímať aj nášho Pána, jeho príklad, počúvať jeho slová, komunikovať s ním v modlitbe, počúvať jeho Ducha v hĺbke nášho srdca, ale i prostredníctvom komunikácie s Cirkvou.

Cirkev je spoločenstvo ľudí zjednotených s  Kristom. Patríme do tohto spoločenstva nielen my žijúci, ale aj tí, ktorí ukončili pozemskú púť a dosiahli večné spoločenstvo s Kristom. Svätí sú nám veľkou pomocou.

Na príklade ich života vidíme, ako je možné celkom konkrétne nasledovať Krista v situáciách podobných tým našim. Okrem toho nám príhovorom vyprosujú potrebnú Božiu pomoc na zvládnutie osobných rozhodnutí a úloh, pred ktorými sa v pozemskom živote ocitáme.

Najdokonalejšou nasledovníčkou Ježiša Krista, ktorá vo všetkých situáciách hľadala a plnila Božiu vôľu, bola Panna Mária. Zomierajúci Ježiš na kríži ju dal za duchovnú matku všetkým svojim nasledovníkom.

Ona nám je veľkým vzorom úspešnej životnej cesty, na ktorej dosiahla večné spoločenstvo s Bohom, a to nielen s dušou, ale i s telom. Môžeme to pripodobniť situácii, keď sa špičkoví športovci stávajú trénermi mladých, ktorí túžia dosiahnuť rovnakú métu.

Vlastným príkladom nás Panna Mária inšpiruje zvládať podobné situácie, aké musela zdolávať ona, vedie nás k vernému počúvaniu Ježiša a k napĺňaniu Božej vôle. Je nám však nielen vzorom, „trénerkou“, ale aj našou duchovnou pomocníčkou.

MÁRIA NEZATIEŇUJE JEŽIŠA

Niektorí veriaci majú problém pochopiť túto úlohu Panny Márie. Iní vychádzajú z toho, že jediným prostredníkom Božích milostí je Ježiš Kristus, a preto nevidia dôvod sa ešte obracať na Pannu Máriu.

Ďalší prechádzajú do opačného extrému a vo všetkom, čo chcú dosiahnuť od Pána Boha, sa obracajú na Pannu Máriu, pričom zanedbávajú vzťah ku Kristovi.

Znova nech nám poslúžia slová Druhého vatikánskeho koncilu: „Máriino materské poslanie voči ľuďom však nijako nezatieňuje ani nezmenšuje Kristovo jediné prostredníctvo, ale ukazuje jeho moc. Lebo každý spasiteľný vplyv Preblahoslavenej Panny na ľudí nespočíva v dajakej nutnosti, ale má svoj pôvod v Božej blahosklonnosti a prameň v hojnosti Kristových zásluh, zakladá sa na jeho prostredníctve, celkom od neho závisí a z neho čerpá celú svoju účinnosť. Pritom vôbec neprekáža bezprostrednému spojeniu veriacich s Kristom, ba ho napomáha“ (LG 60).

Ďalej výroky koncilu objasňujú: „Toto materstvo Márie v poriadku milosti trvá neprestajne odvtedy, čo dala pri zvestovaní svoj verný súhlas, v ktorom neochvejne zotrvala pod krížom, až kým sa nezavŕši večná spása všetkých vyvolených. S materinskou láskou sa stará o bratov a sestry jej Syna, ktorí ešte putujú a nachádzajú sa v nebezpečenstvách a ťažkostiach, dokiaľ sa nedostanú do blaženej vlasti. Preto sa Preblahoslavená Panna vzýva v Cirkvi ako Orodovnica, Ochrankyňa, Pomocnica a Prostrednica. To sa však chápe takým spôsobom, že sa hodnosti a účinnosti Krista, jediného Prostredníka, nič neuberá a nič nepridáva“ (LG 62).

SYNOVSKÝ VZŤAH

Vyvážený, úprimný vzťah viery voči Panne Márii sme mohli vidieť u pápeža Jána Pavla II. Do svojho biskupského erbu si dal vložiť kríž a pod jeho rameno veľké písmeno „M“, čím symbolicky zobrazil Pannu Máriu pod krížom.

A začiatkom vety „Totus tuus, Mária“ zvýraznil svoj synovský vzťah voči Matke Božej. Keďže už v detstve stratil mamu, Pannu Máriu vnímal autenticky ako svoju Matku.

Toto hlboké zameranie na Pannu Máriu však neoslabovalo prioritu vzťahu k Ježišovi Kristovi, či už v jeho osobnom živote, ako aj pri vykonávaní apoštolskej služby.

Aj ťažké chvíle svojho života, akými bol atentát či staroba poznamenaná chorobami či bolestnými skúškami v Cirkvi a vo svete, prežíval s odovzdanosťou, vierou a nádejou ako Panna Mária, keď trpela pod krížom svojho Syna. Od nej čerpal inšpiráciu neúnavne slúžiť Cirkvi a ľudstvu.

PRÍLEŽITOSŤ DAROVANÉHO ČASU

Zdá sa, že nám v súčasnosti chýba práve vzťah veľkodušnej lásky voči Bohu i blížnemu. Duchovný navigačný systém, ktorý nám ponúka Kristus a ktorému vernosti nás učí Panna Mária, je tajomstvom pravej úspešnosti nášho života.

Bez ohľadu na okolnosti a udalosti, ktorými budeme prechádzať aj v tomto roku, hoci sú pred nami zatiaľ skryté. Matka Božia nás učí, že nie vonkajšie okolnosti sú pre nás podstatné, ale rozhodujúce je v každej situácii poznávať Božiu výzvu a nachádzať správny spôsob, ako na ňu s veľkodušnou láskou odpovedať.

Pán nás vyzýva aktívne konať, a tak meniť podľa jeho vôle seba samých, naše vzťahy i naše prostredie. Tak si počínala aj Panna Mária. Čas nastávajúceho roka je preto pre nás príležitosť, aby sme ho vnímali ako Boží dar, ktorý nám dáva možnosť tvorivo konať dobro.

Aby sme spoznali správne výzvy, zostaňme bedliví. O Panne Márii evanjelium poznamenáva, že to, čo sa dialo v súvislosti s Ježišom, zachovávala vo svojom srdci a uvažovala o tom.

Iba tak môžeme správne zachytiť Božiu navigáciu, ak si nájdeme chvíle na počúvanie Kristovho slova.

Keď budeme vnímať dianie v sebe i v našom prostredí vo svetle viery a s pomocou Ducha Svätého ho vyhodnocovať a rozhodovať sa pre to, čo chce od nás Boh, isto môžeme počítať aj s duchovnou pomocou našej nebeskej Matky.