Báseň je pre mňa veršovaný chrám

Čo vás viedlo k tomu, že ste si pre básne vybrali takú neobvyklú tému?

Dalo by sa povedať, že som to nebol ja, kto si zvolil poetickú tvorbu na tému mučeníkov a trpiacich svätcov komunistického režimu, ale že si téma vybrala mňa.

Na počiatku stojí Augustín Slaninka, ktorý ma ako vtedajší farár farnosti Bratislava-Prievoz vyzval napísať báseň o vincentínskom mučeníkovi Jánovi Havlíkovi. Vtedy som ešte netušil, že sa moje áno premení na povolanie k písaniu o svätých a že sa mi začína nová životná etapa vo veršovanom spoločenstve Božích služobníkov.

Ako je možné, že sa im cítite taký blízky, hoci ste iná generácia?

Na prvý pohľad sa nám obete komunistického režimu môžu zdať generačne vzdialené. No mnohí z nich sú mučeníci, blahoslavení či svätí. A svätí sú ako betlehemské hviezdy – svietia nám na cestu za Kristom.

Svojím životom odkazujú na Krista, ktorý je aktuálny a moderný v každom čase. Preto si myslím, že pre nás môžu byť svätci z ktoréhokoľvek obdobia príkladom či inšpiráciou.

Príbehy nespravodlivo väznených ľudí sa nás silno dotýkajú. Koho osud sa zvlášť dotkol vás?

Fascinuje ma, že napriek väzneniu, prenasledovaniu či krutému zaobchádzaniu prežili plnohodnotný duchovný život a pestovali si dôverný vzťah s Bohom. Mnohí sa niekoľkokrát ocitli na hranici života a smrti, ale nestratili vieru a nezapreli lásku k Bohu.

Za tým všetkým tušíme existenciu Boha, ktorý im dodával silu odvážne, verne a vytrvalo kráčať ďalej. Taký bol aj Ján Havlík, ktorého príbeh ma asi najviac oslovil. Odmalička sa túžil stať misijným kňazom, no jeho túžbu zmaril komunistický režim.

Za tajné štúdium teológie bol väznený a kruto mučený, na následky čoho aj zomrel. Napriek tomu dokázal vytušiť, že svoju misiu môže vykonávať aj medzi väzňami či muklami – MUKL, teda Muž Určený K Likvidácii – v jáchymovských lágroch.

Koľko básní ste venovali Jánovi Havlíkovi a Alfonzovi Paulenovi?

Viac ako dvadsať básní o Jankovi Havlíkovi môžete nájsť v  mojej debutovej zbierke Anjel v cele s podtitulom O Božom služobníkovi Jánovi Havlíkovi, tiež v českej knihe Jáchymovští andělé či v publikácii Dva osudy z brehov Moravy. O kňazovi Alfonzovi Paulenovi som doteraz napísal dve básne. Niektoré z nich vyšli formou náboženských drobnotlačí z dielne Evy Frickej.

Čo je najnáročnejšie, keď chcete vo veršoch vyjadriť utrpenie nevinných obetí?

Človeka zakaždým zabolí duša, keď sa dozvedá o krutostiach páchaných na Božích stvoreniach. O to náročnejšie je to verne pretaviť do veršov. Preto je pri písaní poézie o mučeníkoch nevyhnutné siahať po opore v modlitbe, ako vo forme rozhovoru s Bohom, či po opore vo Svätom písme.

Na pomoc tak prídu napríklad slová: „Kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho naveky“ (porov. Mt 10, 39). Aj významný slovenský literárny vedec Ján Gallik tvrdí, že spirituálna tvorba kotví priamo vo Svätom písme.

Snažíte sa prostredníctvom básní pochopiť ich život a obetu?

Skôr sa snažím čo najviac pochopiť a následne vo veršoch uchopiť, čo nám chce Pán prostredníctvom konkrétneho hrdinu slovenského národa povedať. Prečo nám ho predkladá ako vzor a čím nás môže inšpirovať.

Prečo sa vo vašich básňach mení väzenie na posvätné miesto a väzni na anjelov?

Anjel znamená posol a myslím, že svätí väzni sú ako Boží poslovia, ktorí nám pripomínajú radostnú zvesť, že je tu niekto, kto už raz zvíťazil nad utrpením a smrťou svojím zmŕtvychvstaním.

Vo väzniciach, niekdajších kláštoroch, ktoré sa stali koncentračnými tábormi, či uránových baniach nebolo povolené oficiálne navštevovať sväté omše alebo pristupovať k sviatostiam.

Všetko sa muselo robiť tajne. Aj preto sa v mojich básňach väzenské cely menia na kaplnky, nemocničné lôžka na obetné stoly a podzemné štôlne na katedrály, kde novodobí apoštoli dolujú pre nás najcennejšie poklady vyvierajúce z evanjelia.

Básne ste venovali aj blahoslavenej Anne Kolesárovej, svätým košickým mučeníkom a ďalším svätcom. Čo vášmu výberu a tvorbe predchádza?

Podrobné štúdium života konkrétnej osobnosti, návšteva rodiska, pôsobiska, väznenia či miesta posledného odpočinku alebo uloženia relikviára. Veľmi obohacujúce sú aj rozhovory so spoluväzňami či rodinnými príslušníkmi, napríklad s Máriou Tokošovou, sestrou mučeníka Janka Havlíka, a s jej manželom.

Náruč ich priateľstva a pozitívnu spätnú väzbu na moju tvorbu si veľmi vážim. Je neuveriteľné, koľko blahoslavených ľudí pochádza zo Slovenska. Dalo by sa povedať, že Slovensko je krajina svätcov a mučeníkov. Ich nádherné osobnosti môžu inšpirovať aj za našimi hranicami.

Prečo je potrebné pripomínať si päťdesiate roky a utrpenie obetí totality?

Pripomínanie si týchto historických udalostí je veľmi dôležité. Máme tak oveľa väčšiu šancu poučiť sa z vlastných chýb alebo z chýb generácií pred nami a usilovať sa o to, aby sa niečo podobné už neopakovalo.

Zároveň nám tieto pomerne nedávne roky pripomínajú, že náš každodenný slobodný život nemusí byť samozrejmosť. V neposlednom rade môžu byť pre nás päťdesiate roky nekonečným žriedlom inšpirácie v príkladoch svätých.

Vráťme sa trochu aj do vašej osobnej minulosti. Kedy ste vlastne začali písať básne?

Moje prvé básnické pokusy siahajú do stredoškolských čias. Profesorka slovenského jazyka a literatúry Iveta Emödiová nám zadala tému polročnej slohovej práce a ja som sa ju rozhodol napísať vo veršovanej forme.

No môj vzťah k poézii sa rodil už oveľa skôr. Stále mnou znejú verše ľudových či náboženských piesní mojich starých mám. Ešte som nevedel čítať ani písať a  mama ma už učila recitovať básne. Pracovala v knižnici v Nižnej Slanej a otvorila mi dvere do tajomného sveta kníh. Vtedy som ešte netušil, že sa raz v knižniciach ocitnú aj moje knihy.

Čím je pre vás poézia, báseň?

Poézia je súčasť môjho bytia a čoraz viac k nej pristupujem s obrovskou pokorou. Pri tejto otázke sa mi vynárajú slová básnika a vysokoškolského pedagóga Imricha Vaška: Báseň – bázeň. Asi najviac vystihujú podstatu môjho prístupu k písaniu poézie. Pre mňa je báseň ako veršovaný chrám, do ktorého vstupujem na rozhovory s Bohom.

Inšpirujú vás aj konkrétni básnici?

Myslím, že najväčším básnikom je pre človeka Boh. Podľa mňa nás práve Pán obdaroval svojou schopnosťou tvoriť a je to práve on, kto má pravé slová večného života. Slovensko má veľké bohatstvo poetiek i básnikov, ktorí sú pre mňa inšpiráciou.

Za všetkých by som tentoraz spomenul básnika a  priateľa Pavla Prikryla, ktorý nás v období pandémie predišiel do večnosti. Ako básnik bol jedna z  hlasiviek v  hrdle Božom, pri tvorbe pre nás zachytával Božie slová do dokonale upletených sietí z veršov.

Zúčastnili ste sa na podujatí Ora et ars na Skalke pri Trenčíne. Čím vás obohatilo?

Som nesmierne vďačný, že som sa mohol zúčastniť na Medzinárodnom výtvarno-literárnom sympóziu Ora et ars – Skalka 2023. Toto prezázračné miesto je v súčasnej spoločnosti skutočnou oázou s prameňom živej vody, o ktorej hovorí Kristus Samaritánke pri studni a ku ktorému sa prichádzajú napiť pútnici aj umelci.

Na Skalke som spoznal významných výtvarníkov a literátov, ktorí ma obohatili svojimi krásnymi umeleckými dielami, cennými radami aj priateľstvom. Počas sympózia došlo dokonca k spolupráci medzi výtvarnou a literárnou sekciou, konkrétne k spojeniu geometrickej symboliky grafík Jána Boteka z Moravy, kaligrafickej prezentácie Jozefa Vydrnáka a mojich básní, ktoré sa stali súčasťou vzácnych litografií.

Básnik Rudolf Dobiáš, ktorý sa na sympóziu pravidelne zúčastňuje, bol za totality tiež vo väzení. Rozprávali ste sa s ním o tom?

Rozhovor s majstrom Rudolfom Dobiášom je pre mňa vždy sviatok. Odovzdáva mi cenné rady, aby som ako básnik napredoval a dozrieval. A áno, rozprávali sme sa aj o jeho väznení a následnom prenasledovaní celej jeho rodiny.

Veľmi ma zaujalo, že sa počas väznenia v jáchymovských lágroch stretol s mučeníkom Jankom Havlíkom i  s  donom Antonom Srholcom. Stále však vo mne rezonujú jeho slová, že napriek všetkému utrpeniu a neľudskému zaobchádzaniu je Bohu vďačný za bohatstvo priateľstiev, ktoré počas tohto ťažkého obdobia získal. Spoza týchto jeho slov tak ku mne opäť presvitá už spomínané svetlo svätých, ktoré mi svieti na cestu ako betlehemská hviezda.