Bol hlasom väznených aj poradcom prezidenta

Vo veku 104 rokov zomrel 1. februára 2019 Imrich Kružliak, posledný z predstaviteľov mladej slovenskej katolíckej inteligencie 30. rokov 20. storočia, ktorá sa sformovala okolo Ústredia slovenského katolíckeho študentstva.
Peter Tollarovič 19.02.2019
Bol hlasom väznených aj poradcom prezidenta

V rámci komunistických čistiek v roku 1947 bol Imrich Kružliak uväznený. Ilustračná snímka: pixabay

Narodil sa 8. decembra 1914 v Detve.

Po maturite na vtedy poprednom gymnáziu v Kláštore pod Znievom študoval na Slovenskej univerzite v Bratislave (dnes Univerzita Komenského), ktorú ukončil doktorátom z dejín a pomocných vied historických v roku 1940. Pri pohľade na jeho dlhý pozemský život sa zrkadlí relatívnosť času. 

Kružliakovo storočie 
Iba o necelý mesiac starší súpútnik, spolupracovník časopisu Rozvoj, básnik katolíckej moderny Pavol Ušák Oliva (1914 - 1941) je mŕtvy už takmer 80 rokov. Listujúc čísla tohto časopisu možno nájsť mnoho príspevkov gymnazistu Imricha Kružliaka. Prispieval tiež do študentského časopisu Gaudeamus a mnohých ďalších.

Koncom 30. rokov sa stal podpredsedom spomínaného Ústredia slovenského katolíckeho študentstva a tiež činovníkom Slovenskej ligy. Na prelome 30. a 40. rokov bol tajomníkom tejto inštitúcie a tiež zostavovateľom populárnych kalendárov Slovenskej ligy.

Imrich Kružliak. Snímka: TASR/Vladimír Benko

Bol aktívnym účastníkom udalostí, ktoré väčšina dnešnej populácie vníma len sprostredkovane. Preto takmer pred rokom, v máji 2018, historik Pavel Pollák pri prezentácii monografie o Imrichovi Kružliakovi Vyznávač kráľovstva ľudského poznamenal, že Kružliakovo storočie už trvá viac ako 100 rokov. 

Ako myslí a cíti žalárovaný 
Politicky aktívni katolíci sa v 30. rokoch 20. storočia angažovali okolo časopisu Nástup, ktorého redaktorom bol Jozef Kirschbaum (1913 - 2001), Kružliakov blízky spolupracovník na Slovensku i v exile.

Kružliak ako pomerne mladý zastával funkciu vedúceho Úradu slovenskej tlače. Z tejto funkcie však 20. októbra 1943 odstúpil na vlastnú žiadosť, pretože nesúhlasil so zriadením tzv. Centrálnej cenzúrnej komisie, ktorá slobodu tlače obmedzovala. Po odstúpení sa stal vedúcim kultúrneho oddelenia na sekretariáte HSĽS.

Ešte počas výkonu funkcie sa v septembri 1942 v bratislavskom Modrom kostolíku zosobášil s Máriou Vaňousovou. Po vojne sa stal jedným z propagátorov Demokratickej strany.

Básnická zbierka Piesne a smútky vyšla v exilovej edícii Lýra v Ríme. Snímka: archív Petra Tollaroviča

V rámci komunistických čistiek v roku 1947 bol uväznený. Z týchto dôvodov emigroval a väčšinu svojho života potom prežil v Nemecku, v Mníchove. Tu v roku 1955 knižne vydal vlastným nákladom Modlitby v putách, básne z komunistických žalárov na Slovensku, ojedinelý dokument svojej doby.

Sú to zozbierané básne neznámych autorov, ktoré sa rôznymi ilegálnymi cestami dostali až ku Kružliakovi do Mníchova.

Ako sám v predslove knihy uvádza: „Je to prvý raz, čo exil niektorého národa vydáva zbierku básní prepašovaných priamo zo žalára. Po prvý raz dostáva sa do rúk nielen slovenskej exilovej a krajanskej obce, ale i slobodného sveta autentický dôkaz o tom, ako myslí a cíti komunistami žalárovaný slovenský básnik.“


Bohatá publikačná činnosť
V 50. rokoch sa Imrich Kružliak angažoval v tzv. Bielej légii, ktorá okrem iného zabezpečovala rozhlasové vysielanie. Na základe skúseností z tohto pokusu o slobodný vysielač sa neskôr vyprofilovala známa frekvencia rádia Slobodná Európa.

Kružliak sa stal vedúcim kultúrnej sekcie tohto vysielača. Bol tiež prispievateľom Literárneho almanachu Slováka v Amerike, časopisov Most, Jednota a neskôr šéfredaktorom časopisu Horizont. Po roku 1989 opäť nadviazal styky s domácou publicistikou publikovaním v Slovenských národných novinách, Literárnom týždenníku a inde.

Angažoval sa tiež v predsedníctve Matice slovenskej a po roku 1993 sa stal poradcom prezidenta Michala Kováča.

Skepsa z momentálneho stavu domoviny
Z autorových početných knižných prác spomeňme aspoň básnickú zbierku Piesne a smútky, ktorá mu vyšla v roku 1974 v reprezentatívnej exilovej edícii Lýra, ktorú vydával Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Zbierku vydal pod pseudonymom Marian Žiar.

Autor v nej zhromaždil poéziu od 50. rokov a rozčlenil ju do viacerých cyklov: Po rokoch a čase, Piesne a smútky, Prach času, Spomienky, Biele večery, Ohnivá, Na brehu smutnej rieky, Dvojičky jednej cti a Zo starých rukopisov.

Kružliak ako pomerne mladý zastával funkciu vedúceho Úradu slovenskej tlače. Z tejto funkcie však 20. októbra 1943 odstúpil na vlastnú žiadosť, pretože nesúhlasil so zriadením tzv. Centrálnej cenzúrnej komisie, ktorá slobodu tlače obmedzovala

Básňou Po okupácii reagoval na udalosti z augusta 1968. Ako je už z niektorých názvov zrejmé, v zbierke prevláda skepsa z momentálneho stavu vzdialenej domoviny. Tieto pocity zachytené prostredníctvom autentických veršov ho spájajú s generačnou tvorbou Rudolfa Dilonga, Mikuláša Šprinca či Gorazda Zvonického.

Básne modlitbového charakteru sú komponované ako básne v próze.

O Kružliakovej reflexii domácej poézie svedčí napr. báseň Slovenský diamant, ktorú venoval Milanovi Rúfusovi. Básne tiež dedikoval Jankovi Silanovi, Klementovi Šimončičovi, Mikulášovi Šprincovi, Valentínovi Beniakovi, Kolomanovi Sokolovi a iným.

Posledným verejným vystúpením Imricha Kružliaka na Slovensku bolo valné zhromaždenie Matice slovenskej v roku 2013. Neskôr sa krajanom opäť pripomenul pri príležitosti osláv svojej storočnice. 
                                


Kým vstúpiš do domu priateľa
Pravdu si vezmi do zálohy
a obuv dobre poutieraj.
Pravdu ti z očí vyčítajú,
na to tiež pamätaj.

Čas každú chvíľu skráti
a svedkov k sebe povolá.
Kto s čistým srdcom radosť
prináša, zrnká pravdy
sa k nemu skotúľajú.

Ostatné doma zabudni,
hlboko slovo zaor.
Slovo je živý plod,
na ňom si usteľ po návrate.
Ani Boh nerozdáva radosť bez slova.

(zo zbierky Piesne a smútky, Rím, 1974)