Božia zázračnosť ma učí vďačnosti

Čo bolo pred dvadsiatimi rokmi impulzom na vznik projektu krížovej cesty nenarodených detí?

Projekt Utrpenie nenarodených vznikol v Trstenej. Bola som jeho súčasťou ako interpretka spolu s mojou sestrou Jankou, Jankom Pallom a Milošom Gallom.

Išlo o snahu mnohých ľudí, na čele ktorej stála Hanka Gembalová, hudobne Janka Benická, tiež gitarista Pištík Žembéry a mnohí ďalší – všetkých však nedokážem vymenovať –, ktorí odpovedali na aktuálnu potrebu doby.

Chceli sme vyjadriť svoj názor, že dieťatko v lone mamy nie je len nejaký zhluk buniek, ale od počatia ide o plnohodnotného človeka, ktorý má právo žiť.

S projektom ste precestovali celé Slovensko. Aké boli reakcie?

Áno, precestovali sme celé Slovensko a kostoly boli veľmi plné. Ľudia odchádzali dojatí a zasiahnutí. Krížová cesta bola silná. Na jednej strane sa spievali trojhlasne texty, ktoré napísal  Ivan Šimko a zhudobnil František Horváth.

Prelínali sa s hlasom nenarodeného dieťaťa v podaní Zuzky Kubicovej, rodenej Kubekovej. Najvzácnejšia reakcia bola výpoveď ženy, ktorá sa po našej krížovej ceste rozhodla nechať si dieťatko, ktoré čakala.

Pre nás to bolo veľké vyznanie: aj jeden zachránený život stál za to. Veď dieťa je od počiatku milované Bohom a určite preň dokážeme nájsť kúsok lásky aj tu na zemi.

Podľa krížovej cesty ste pomenovali aj vašu kapelu.

Presne tak. Boli sme stále spolu, víkendy sme trávili cestovaním na koncerty, v aute bolo veselo, spájali nás spoločné zážitky. Tak sme na podnet tety Ľubky Čechovej, či nevystúpime na našom domácom festivale Spievame Márii v takom zložení, ako sme chodili s krížovou cestou, vytvorili kapelu Križiaci.

Okrem mňa do nej vtedy patrili: moja sestra Janka, gitarista Pištík Žembéry, Janko Pallo, Miloš Gallo, ale dotiahli sme aj ďalších.

Stále ste v ťažení za život?

To, o čom sme spievali v roku 2000, je pre nás dodnes rovnaká hodnota. Život bol, je a vždy bude pre nás darom.

Máte štyri deti. Čo cítite, keď sa na ne pozriete?

Máme Mareka, Matúška, Lucinku a Adamka. Keď sa na deti pozerám, som vďačná. Vďačná nebeskému Oteckovi za to, že nám ich požehnal.

Nebolo to úplne jednoduché, keďže predtým ako som sa vydala, som mala zdravotné problémy a podľa lekárov som detičky mať nemala. Táto Božia zázračnosť ma učí byť pokornejšou a vďačnejšou.

O to viac ste sa z tehotenstiev museli tešiť. Boli aj ťažké? Rizikové?

Moje tehotenstvá boli každé svojím spôsobom iné. Po vete, ktorú mi povedali ako slobodnej, že detičky nebudem mať, bolo pre mňa zistenie, že som v požehnanom stave, zázrak. Boli tam aj komplikácie – zlé genetické výsledky, ale bol tu Boh, kto nás cez tieto ťažšie veci preniesol.

A tak sa na Prvú adventnú nedeľu narodil Marek. Tehotenstvo s druhým synčekom Matúškom bolo bezproblémové a vyplnené spievaním. Nahrali sme vtedy pre detičky cédečko Deň náš každodenný. Milovala som, keď som si vždy poobede ľahla ešte s Matúškom v brušku k malému Marekovi.

Tretie tehotenstvo však bolo náročné. Mnohokrát som sa ocitla v nemocnici. No naša Lucinka je od malička veľká bojovníčka. Počas tehotenstva so mnou prežila operáciu. Pán Ježiš sa aj tentoraz oslávil: narodila sa zdravá a my sme za ňu veľmi vďační.

Je to najkrajšie objímajúce dieťa, ktoré má v sebe nekonečnú radosť. A Adamko vôbec nebol plánovaný. O to viac sme šťastní, že ho máme. Toto moje tehotenstvo bolo bez vážnych problémov, no dva týždne po pôrode som skončila v nemocnici a o drobčeka sa staral manžel Mirko.

Som vďačná, že ho mám. Musím povedať, že bez jeho opory a bez dennej spoločnej modlitby a stáleho cítenia Božej blízkosti by sme to len ťažko ustáli.

Ako v rodine, kde sú štyri deti rôznych vekových kategórií, prežívate Pôstne obdobie?

No, u nás je vždy dosť rušno. Snažíme sa však na deti vplývať, aby si dokázali odrieknuť vec v prospech toho druhého. Niekedy sa nám darí, niekedy nie. Naše deti chodia na Základnú školu sv. Augustína v Považskej Bystrici.

Aj vďaka školským aktivitám prežívajú pôstny čas ešte intenzívnejšie: majú krížové cesty, zapájajú sa do rôznych charitatívnych zbierok, zdieľajú so spolužiakmi rovnaké hodnoty. Na triednickej hodine sa momentálne venujú vytrvalosti. Verím, že aj táto zručnosť im pomôže rásť.

V čom bolo Pôstne obdobie počas koronakrízy iné?

Počas lockdownov sme sa každú  nedeľu vždy vybrali na prechádzku a pritom sme sa modlievali krížovú cestu. Minulý rok vytvoril môj manžel pieseň ku krížovej ceste.

Zavolali sme kamarátov Mišku a Lukáša Šibíkovcov – našich menovcov –, oslovili sme ľudí z farnosti, ktorí veľmi ochotne čítali jednotlivé zastavenia ku krížovej ceste, a modlili sme sa ju v našom kostole.

Máte zaužívané aj moderné formy pôstu? Od televízie, mobilu...

Usilujeme sa klásť dôraz skôr na každodenné malé pôsty než na jeden veľký. Vždy to závisí od situácií, v ktorých sa ocitneme. My dvaja s Mirkom obmedzujeme sociálne siete.

Dvom menším deťom sa snažíme vysvetliť, že sa môžu zrieknuť sladkostí v prospech niekoho. Peniažky, ktoré by sme minuli na sladké, vhodíme do pôstnej krabičky. Stále je však pre nás asi najdôležitejšie vkladať večer všetko do modlitby.

Napriek tomu, že ste s manželom hudobníci, stíchne to u vás počas Pôstneho obdobia?

Pravdupovediac, nestíchne, ale nesúvisí to s hudbou. Keďže každé dieťa chce prejaviť svoj názor, ticho to má u nás náročné, ale vyskytnú sa i také situácie: keď sa pripravujú starší chlapci do školy, keď spíme, keď sa stíšime na modlitbu.

Ako sa pripravujete na Veľkú noc?

Keď som bola na materskej, snažila som sa s deťmi počas Veľkého týždňa viac čítať Sväté písmo a priblížiť im hĺbku tajomstva zmŕtvychvstania. Námety som čerpala z internetu. Našla som tam veľa mám, ktoré tieto tajomstvá prežívajú vo svojich rodinách do hĺbky – nimi som sa inšpirovala.

Keďže už pracujem, neviem povedať, ako sa mi to podarí tento rok, určite sa však na Veľkú noc budeme pripravovať už počas pôstneho času. V lockdownovom období sme Veľkú noc prežívali v domácom prostredí.

Cítila som sa však ochudobnená, lebo celá veľkonočná liturgia mi je veľmi blízka. Vedomie, že Ježiš položil za mňa svoj život, aby som ja mohla žiť, ma napĺňa pokojom a vďačnosťou.

Čo pre vás pôstne putovanie k Veľkej noci znamená?

Ustavičné obnovovanie podstaty našej viery, ktorá tkvie v tom, že nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto dá svoj život za iných.

Počas Pôstneho obdobia si 25. marca pripomíname Deň počatého dieťaťa. V novembri sa zase modlíme a zapaľujeme sviece za nenarodených. Zapájate sa aj vy s rodinou?

Áno, snažíme sa pripojiť symbolikou zapálenej sviece i nosením bielej stužky a v modlitbe myslíme na úmysly týchto dní.