Brat Felix: Už nechcem zmeniť svet

Pôsobí v kapelách Kapucíni aj Felice, ktoré patria medzi gospelové stálice u nás. Prioritne je však kňazom v reholi kapucínov a od roku 2016 aj misionárom Božieho milosrdenstva. Ján Tkáč, známy pod rehoľným menom Felix, tento rok oslávil 60 rokov života. Pri tejto príležitosti pripravil turné, vydal knihu aj výberové CD a poskytol rozhovor Katolíckym novinám.

Mária Bilá 24.10.2018
Brat Felix: Už nechcem zmeniť svet

Čerstvý šesťdesiatnik doteraz rád hrá a vystupuje, kňazská služba má však uňho prednosť.

Nesnažíte sa tváriť zbožne, silou-mocou sa usmievať, viete byť ironický. Myslíte si, že humor a úprimnosť môžu byť prejavom milosrdenstva?

Neviem. Raz som bol pri spovedaní ironický, lebo sa mi zdalo, že tá spoveď nikam nevedie, hoci má veľa slov. Ten človek sa urazil. Doteraz sa zaňho modlím.

Myslím si, že principiálne majú ľudia radi normálnych ľudí. Keď sa nikto na nič nehrá.

Mám pocit, že my kňazi niekedy uveríme role, v ktorej nás chcú mať veriaci. Vtedy strácame kontrolu nad tým, čo je prirodzené a čo neprirodzené.

Alebo si chceme udržať odstup, autoritu.

Autoritu však buď mám, alebo nemám, a nemusím si ju budovať navonok.

Keď som mal byť vysvätený, prosil som Boha, aby som v živote nedal nikomu pocítiť, že som niečo viac.

Keď som túžil po kňazstve a pripravoval som sa naň, takí kňazi sa mi protivili. Si viac len preto, lebo ťa pomazali? Nie, si taký hriešnik ako ostatní.

Čo vám pomáha udržovať sa v tomto móde pokory?

Stretám sa s ľuďmi, som s nimi, chcem byť normálny. Uvedomujem si svoje slabosti, hriešnosti, neschopnosti. Čo mám s nimi robiť? Jednoducho treba žiť.

Majú k vám ľudia väčšiu dôveru, pretože ste známy?   

Nemám takú skúsenosť. Iba raz, po jednej relácii, sa prihlásili dvaja starší ľudia, ktorí vďaka odvysielanému rozhovoru stratili zábrany.

Ľudia sa veľakrát boja, myslia si, že Boh je prísny ako my. Niekedy súdime Boha podľa seba.

Ako sa dá zlúčiť služba kňaza so speváckou kariérou? Nebáli ste sa, že hudba bude vaším bôžikom?

Keď sme šli točiť prvú kazetu, báli sa, aby sme nespyšneli. Tak som povedal, že pyšní sme už dosť.

Mali sme také pekné heslo: Kto sa veľa pýta, tomu sa veľa zakáže – a čo nie je zakázané, je dovolené.

My sme zákaz robiť hudbu nedostali.

V živote sme všetci v kapele mali veľa kotrmelcov, ale nie pre hudbu.

Ak som na misiách alebo dávam duchovné cvičenia, nemôžem ísť na koncert. Kňazská služba je prvoradá.

Ale aj hudbu beriem ako druh pastorácie. I keby pieseň nepovedala priamo „Pane Bože, ľúbim ťa“ či „pomôž mi, lebo hyniem“ a iné naše ‚slovenské náreky’.

V kapele Kapucíni pôsobí aj váš brat, ktorý je zároveň aj vaším rehoľným spolubratom. Nemáte ešte „ponorku“?

Keď sa ľudia poznajú veľmi dobre – a my sa poznáme ako manželia -, majú hriechy akoby napísané na čele. Práve v rodine sa možeme najmenej na niečo hrať.

Keď idem na pohovor, dá sa tváriť, že všetko viem a všade som bol, ale v rodine poznajú moje slabosti, o ktorých iní nevedia.

S bratom sa priečime, máme odlišné povahy, niekedy sa s ním ani nemám o čom rozprávať. Ani o tej hudbe nie.

Ale keď ho o niečo poprosím, je ochotný mi pomôcť. My sa ani nehneváme, iba hádame. A keď sa pohádame, tak sa aj udobríme.

Som však vďačný za to, že sme spolu. Naňho sa môžem vždy spoľahnúť. Vždy.

Čo ste sa za tých 60 rokov života naučili ako hudobník?

Nemal som ambície, rád som ľuďom robil radosť.

Raz som bol za jednou hudobnou pedagogičkou, ktorú som prosil o nejakú techniku, aby som sa zdokonalil.

„Veď ty vieš spievať,“ povedala mi.

„Viem, ale často mi dochádza dych alebo neviem dotiahnuť tón“.

Odkedy som však prestal fajčiť, zlepšila sa mi aj technika.

Čo ste sa za 60 rokov života naučili ako kňaz?

Nie som správca farnosti ani kaplán, nie som v systematickej pastorácii.

V tejto sfére som sa teda veľa nenaučil. Moja práca je skôr misionárska.

Vyznie to otrepane, ale najviac, čo som sa naučil, je byť milosrdný.

Ľudia túžia po Bohu, ale majú z neho niekedy strach, a ja sa im ho snažím predstaviť ako niekoho, kto je Boh Láska, a o kom nám prišiel povedať Ježiš ako o svojom Otcovi.

A tá láska šla až na kríž. Dotýka sa ma to.

V čom presne?

Winnetou sa hodil pred Old Shatterhanda a zomrel zaňho. To je smiešny príklad, ale sú tisícky iných. Napríklad Maximilián Kolbe.

Človek, za ktorého sa obetoval, si uvedomoval, že zaňho niekto zomrel. A nám to netrhá žily, že Ježiš umrel za nás. Lebo to bolo dávno, lebo to necítime...

Ale keď si to človek uvedomí, je to taký veľký prejav lásky, až nemôžem pochybovať, že Boh ma chce v nebi.

A keď tam chce mňa, tak tam chce všetkých, ktorí prichádzajú za mnou.

Tak sa im ho snažím predstaviť – ako Lásku. Učíme sa, že Boh dobrých odmeňuje a hriešnych tresce.

Hriechmi sa však tresceme sami.

Boh nepotrebuje nikoho nachytať na hruškách ako naši policajti.

Naopak, robí všetko preto, aby nás získal. A o tom som sa musel najprv presvedčiť sám.

Akým spôsobom?

Koľkokrát som spravil veci, ktorými by som sa verejne nechválil. A on mi to nikdy nevyčítal.

Keď som sa vyznal, vždy mi bolo odpustené. Keď si to človek začne uvedomovať, môže to nejakým spôsobom prežiť.

Nechcem povedať precítiť, lebo dnes hovoríme už len o citoch.

To si môžeme dať aj „marišku“, aby sme niečo cítili.

Viera a city nemajú nič spoločné.

Božia láska sa dá prežívať aj na kríži, a tam žiadne city nie sú.

Je tam iba láska, ktorá zomiera.

A čo ste sa za tých 60 rokov naučili ako človek?

Myslím, že trpezlivosti. Najviac som jej musel mať so sebou.

Starší sami seba hodnotia podľa toho, čo urobili, a mladší podľa toho, čo chcú urobiť.

Napríklad chcú milovať, tak si myslia, že už milujú. A potom príde realita a rozvedú sa.

Aj ja, keď som bol mladý, myslel som si, že zmením svet. Dnes som rád, že mám obuvák na topánky.

Už nechcem zmeniť svet a ani si nemyslím, že som ho zmenil. Bolo by dobré, keby som vedel urobiť aspoň niečo so sebou.

 

Snímka: archív Jána Felixa Tkáča