Dobrodružstvo s Bohom sa nikdy nekončí

Vaše básne ocenili aj odborníci na súťaži Jurinova jeseň. Bolo to pre vás povzbudenie tvoriť verše ďalej?

Ocenenie ma prekvapilo a dodalo mi odvahu uveriť, že písanie nemusí byť užitočné iba pre mňa.

Po prvých stretnutiach s ikonami Jaroslava Halma a skúsenosťou „živosti slova“ (porov. Hebr 4, 12) ma ocenenie povzbudilo aj do ďalšieho kroku – dovoliť napísanému slovu hľadať miesto v srdciach iných.

Komu ako prvému dávate prečítať svoje básne?

Svoje zápisky som dosť dlho nedávala čítať nikomu. Podelenie sa s najbližšími bolo skôr výnimkou. Stačilo mi „vypísanie srdca“, obsah bol akousi formou modlitebného denníka.

Veľký posun znamenala spolupráca na projekte Slovo v obraze, ktorý sa postupne vyvíjal a naberal konkrétnu formu.

Prvým čitateľom bol otec Jozef Brodňanský, benediktín zo Sampora, a Jaroslav Halmo, autor obrazov, ktoré sa stali pre mňa mostom k slovu.

Vaše najobľúbenejšie knihy?

Ak vynechám Bibliu, ktorá je vlastne „Božou knižnicou“, tak je to každá kniha, ktorá vnesie do môjho života svetlo, dodá odvahu kráčať ďalej, posvieti na môj vzťah s Kristom a s ľuďmi.

Nedá sa to ohraničiť na nejaký konkrétny žáner. Boh má rád prekvapenia. Občas si poslúži aj knihou.

Máte svojich obľúbených autorov poetov?

Nie je to fascinácia dielami nejakého konkrétneho autora, ale mohol by ním byť kráľ Dávid a jeho žalmy. Od školských čias ma sprevádza žalm o dobrom pastierovi (Ž 23).

Vždy nanovo zaznieval v rôznych situáciách môjho života. Zachránil ma aj na maturitnej skúške. V predvečer sa mi pripomenula výzva nášho profesora slovenčiny, aby sme si pripravili prednes nejakého textu na záver skúšky.

Času nebolo nazvyš. Na pomoc mi prišiel Žalm 23, ako súčasť hebrejskej literatúry, ktorá bola v učebných osnovách.

Jeho verše mali originálnu príchuť pre dušu maturantky, zachránenej pri zelenom stole. Odvtedy sa ma veľakrát tento žalm hlboko dotýkal.

Cítite pri tvorbe básní intimitu svojej duše s Bohom?

Mojou skúsenosťou je skôr načúvanie a zapisovanie toho, čo zachytí moje vnútro takpovediac pomedzi riadky.

Je to veľmi intímny vnútorný priestor, do ktorého má plné právo vstúpiť iba Boh so svojím slovom.

Naučila som sa zo slova tešiť, ale aj naň v tichu trpezlivo čakať. Ak je človek pravdivý vo svojom písaní, musí sa to dotýkať jeho vnútra, jeho duše.

Kedy sa vaša tvorba poézie začala rozvíjať?

Prvé pokusy sa objavili v školských rokoch. Ale bola to skôr príprava na to, aby vo mne po prvých rokoch života v klauzúre a tichu kontemplatívneho kláštora dozrela odvaha počúvať srdcom.

Písanie bolo prirodzeným následkom. V noviciáte nastal moment, keď som mala bytostnú potrebu zapísať si to, čo vo mne rezonovalo po stretnutí s Ježišom v modlitbe.

Prichádzala som do kaplnky s ceruzkou a malým zápisníkom, pripravená zaznamenať „svoje objavy“ v Božom slove – v slovách, ktoré sa stávali mojimi „žalmami“.

Niekoľko rokov som písala po poľsky. A to nielen počas formácie v materskom kláštore v Bielsku-Białej, ale istý čas aj po príchode do Kežmarku. Bolo to súčasťou dobrodružstva s Bohom.

Kedy sa toto dobrodružstvo začalo?

Skôr ako by som si to uvedomovala – od môjho počatia. Detstvo som prežila v kresťanskej rodine, ktorá nebola uchránená od náročnejších životných situácií, ale tie boli príležitosťou priblížiť sa k Bohu ešte viac.

Po posledných rokoch totality priniesli prvé roky náboženskej slobody nové možnosti prehlbovať svoj vzťah s Bohom v spoločenstve, zažiť Cirkev.

Rehoľným sestrám a kňazom z našej farnosti vďačím za prvé kroky k rozjímavej modlitbe, za stretnutia s Liturgiou hodín, biblické stretnutia.

Neskôr to bolo diaľkové štúdium teológie a práca katechétky. Tak dozrievalo aj moje povolanie. Najkrajšie na dobrodružstve s Bohom je, že sa nikdy nekončí.

Tak ako ani jeho láska a túžba po nás. Napriek našej slabosti, krehkosti, nestálosti... Je Dobrým pastierom, ktorý zranenú ovečku nekarhá, ale pritúli k srdcu.

On je prvý vo všetkom – v láske, v počúvaní, v milosrdenstve – a čaká na moju odpoveď.

A v čom je dobrodružný rehoľný život?

Práve v tom, že centrom je Boh, ktorého fantázia lásky je bez hraníc. Ak žijem svoje zasvätenie v presvedčení, že je to Boží dar pre mňa, tak prijímam vďačne každý deň ako dar, so všetkým, čo prinesie.

Nie je to vždy ľahké. Isté obdobie sa môj deň začínal tichým zvolaním pred svätostánkom: „To som ja, tvoja Lucia, a ty si môj Ježiš!“ Už to nehovorím, ale je to moje presvedčenie a snažím sa ho žiť.

Čo je náplňou dní v kontemplatívno-apoštolskom kláštore?

Žiť s Bohom každý okamih života. Či už je to modlitba, práca, komunitný život, oddych alebo čokoľvek iné – ako v každej rodine.

Kostrou nášho dňa je spoločné slávenie Liturgie hodín, prístupné všetkým návštevníkom kostola. Vrcholom dňa je svätá omša, nechýba aspoň polhodina spoločnej adorácie.

Dopoludnie je čas práce. Spolu zabezpečujeme chod kláštora a hosťovskej časti domu. Moje miesto je najčastejšie v krajčírskej dielni.

Zamestnáva nás aj záhrada, venovanie sa hosťom, preklady kníh, využívanie talentov v umeleckej dielni. Popoludnie je čas osobnej modlitby, lektúry, štúdia alebo nevyhnutných prác.

Poslaním redemptoristiek je nielen farbou habitu, ale svedectvom komunitného života „vykričať“ tomuto svetu pravdu o tom, ako veľmi Boh miluje každého z nás.

Čím vašu dušu obohacuje rehoľný život a čím písanie básní?

Je to jedinečné obohatenie. Rehoľný život mi dáva veľkú rodinu – bratov redemptoristov a sestry redemptoristky.

Ale obohatením môže byť aj skúsenosť strácania, alebo skôr oslobodzovania od niečoho kvôli jedinému – Kristovi.

Život v spoločenstve prináša veľa príležitostí obohatiť sa pravdou o sebe, svojich daroch aj chybách, možnostiach aj hraniciach.

Písanie je tiež hľadaním pravdy o mne a o ňom. Skutočnosť môjho zasvätenia je neodmysliteľnou súčasťou, ba priam podmienkou môjho písania.

Píšete len básne s duchovným posolstvom? Sú pre vás modlitbou?

Keďže je to moja „reakcia“ na Božie slovo, sú to texty s duchovnou náplňou. Nedokážem písať na objednávku, na počkanie o čomkoľvek.

Ako kontemplatívna rehoľníčka mám „zaostrené“ práve na záležitosti ducha. Ak už mám nazvať svoje zápisky veršami, chcem ich venovať Kráľovi svojho srdca (porov. Ž 45, 2).

A či je písanie modlitba? Blahoslavená Mária Celesta si zapísala: „Modlitba je láska a láska je modlitba.“

Podobne je to aj s písaním – rodí sa z modlitby alebo privádza k modlitbe srdca a zotrvaniu v nej.

Ako vás premieňa kontemplácia?

To by asi lepšie zhodnotili tí, ktorí so mnou žijú v komunite. Verím, že premieňa. Keď sa niekto vystaví slnečnému žiareniu, iní vidia, ako ho opálilo slnko.

Keď sa človek vedome vystavuje prítomnosti a pôsobeniu Boha, aj to by malo byť pre okolie viditeľné. Je to proces na celý život.

Aké je to žiť pre večnosť už tu a teraz?

Nádherné, náročné a zodpovedné zároveň, ale životu v kláštore to dáva zmysel.

Svätý Filip Neri odmietol kardinálsky klobúk slovami: „Ja chcem radšej nebo.“ Čo je pre vás najpríťažlivejšie na vedomí, že sa môžeme dostať do neba?

Miesto máme pripravené, Ženích čaká na svoju nevestu a verím, že sa v nebi opäť stretnem aj so svojimi blízkymi ako doma. Určite budeme milo prekvapení.