Dostojevského diela očami Guardiniho

Guardini vychádza z románu Zločin a trest. Študent Rodion Raskoľnikov zavraždí starú úžerníčku Lisavetu. Dostojevskij teraz necháva pôsobiť zločin do ďalších a ďalších kruhov a krážov, ako kameň hodený do vody, do ďalších najposlednejších hĺbok. Ak sa čin zmocní človeka – nepustí ho už.

Ďalej a ďalej sa doň zarýva, ďalej sa šíri, ako smrtonosný jed, až sa ho celkom zmocní. Tam kdesi, v strede bytia, je tá rana. Zaujme celú myseľ človeka, fantáziu, každučkú myšlienku. Nedovolí na inšie myslieť, od „toho“ sa odpútať. Vytrhne zo všetkých súvisov zamestnania, spoločenských zväzkov, rytmus všedného dňa.

Myseľ a celé bytie jednostaj krúži okolo tohto boľavého bodu. Raskoľnikov tok života sa prerušil. Sebe i spoločnosti sa stáva úplne neužitočným. Krčí sa nad svojím boľavým miestom. Oháňa sa v krážoch svojej fixnej myšlienky. Je ako posadnutý...

Robí si právo na zločin

Raskoľnikov by chcel celú „vec“ oddišputovať, bagatelizovať. Chcel by ponad to prejsť na denný poriadok. Chcel by sa, zvrchovane, postaviť ponad to všetko. Sústredením všetkých síl by chcel tu oddišputovať nejakú vinu. Neuznáva nijakej viny. Popiera svoju vinu. Oháňa sa Napoleonom, masovrahom veľkých rozmerov – koľká sláva ho sprevádza, na celé storočie!

Kým on skántril len takú mizernú „ľudskú voš“, nikomu neužitočnú a nepotrebnú. Robí si právo na zločin. Dostojevskij je tu blízky Nietzscheho „nadčlovekovi“, normálnou morálkou nijako nie viazanému, absolútne autonómnemu, ktorý je „jenseits von Gut und Böse“, ktorý ma právo na zločin.

Osud alebo prozreteľnosť, zvedie Raskoľnikova s dievčinou, ktorá je na ceste k prostitúcii. Kto je Soňa Semenovna? Dcéra opilca Marmeladova. V dome je plno detí. Soňu vysotia na ulicu, aby zarobila, aby živila. Vysotená zo spoločnosti ako „verejná hriešnica“. V očiach ľudí totálne deklasovaná handra. Čiže niečo na svete najúbohejšieho. Bezmocné, bezbranné chúďa.

Toto stvorenie si vyvolí Boh za svoj nástroj milosti. Rodion z výšky „nadčloveka“ odmieta Sonin zásah, cez Soňu Boží zásah. Spočiatku ležérne, pohŕdavo, ako muchu, túto intervenciu neberie vážne. Ale potom zúrivo, bráni svoje boľavé miesto – oproti Božiemu nároku bráni svoju „nadľudskú“ zvrchovanosť, bráni svoju pevnosť, poslednou zaťatosťou. Je to zápas medzi človekom a Bohom, nebom a zemou.

Pred Božou velebou sa treba skloniť, treba sa klaňať, treba svoju vinu uznať, treba sa kajať. Soňa mu hovorí o milosrdenstve Dobrého pastiera. Prečíta mu jedenástu kapitolu Jána, o vzkriesení Lazárovom. Celou váhou zdôrazňuje slová, že už štyri dni ležal v hrobe. Rodion zažije chvíľu omilostenia. Aj verejne vyzná svoju vinu. Soňa ho nasleduje na Sibír. „Ale to je už začiatok nového života“ – končí román.

V postave Myškina objaviť Krista

Romano Guardini považuje Idiota za vrchol Dostojevského diela. Svojou prenikavou, no guardiniovsky citlivou intuíciou sa dostupuje vlastnej autorovej intencie s postavou kniežaťa Myškina. Usudzuje, že „idiotom“ chce Dostojevskij predstaviť postavu Krista. Zvláštnou delikátnosťou, až s posvätnou bázňou sa púšťa do tejto interpretácie.

Osobným vlakom, v ošúchanom obleku, v biednom plášti, v treskúcej zime, s uzlíkom batôžka, prichádza do Petrohradu tento mladík. Vstupuje do kruhu konkrétnych spoločenských dejov – tento prvý kruh, ktorého stredobodom je on, bude vrhať ďalšie a ďalšie kruhy. Vstupuje do konkrétneho času, povedali by sme, do dejinného času.

Odkiaľ prišiel? Vynoril sa z neznáma. Aj Kristus Legendy sa vynára z neznáma, mimo času a miesta. Guardini vyčíta, to nie je živý historický Kristus, ale len Kristus myslený, abstraktný...

Dostáva sa do stredu širšej spoločnosti. Nadväzuje na bežné rozhovory, ale jeho pripomienky a odpovede zarážajú. Do zvyčajnej spoločenskej mentality a logiky, priam frontálne, vráža svojím myšlienkovým svetom, ktorý nie je z tohto sveta. On, nielen geograficky, ale duchovne, nie je odtiaľto. Prichádza do tohto sveta odinakiaľ. Jeho konflikt so spoločnosťou sa stupňuje.

Jeho slová ponajprv zarážajú. Pospolitým ušiam zdajú sa byť čudné. Predovšetkým budia pozornosť. Tento mladík je čudný, čiže je čudák! Ale postupne budí odpor: pohoršenie. „Tvrdá je to reč, kto by to počúval.“

S pokorou Baránka

Vstup Spasiteľa do sveta, do sveta dejín, vyvoláva pohoršenie. Prináša zvesť, ktorá sa so svetom nezhoduje, ale priam protichodne sa protiví, nielen spoločenským, ale aj náboženským mravným predstavám a kánonom.

Ako na votrelca sa naň dívajú, ktorý prišiel ohroziť a rozvrátiť poriadok sveta. Treba sa ho zbaviť v mene najvyššieho príkazu Božieho zákona. Pohoršenie sa vystupňuje vo vzburu. Myškina udrú po tvári. Knieža úder znesie ticho, s pokorou Baránka, ktorý sa mlčky dáva svojim katom.

Svoje výpovede povie Myškin prirodzene, s istotou, s akousi absolútnou autoritou. I to poburuje jeho poslucháčov. Vidí sa im, to je opovážlivosť, to je pýcha. Tento sa rúha. Najmä, že v slovách nieto ani tône neistoty, hľadania, opatrnej mienky. Čo povie, povie s plnou jasnosťou.

Svoju intenciu Dostojevskij najvýstižnejšie, až úžasne jasnovidne, vyjadril názvom „idiot“. Už v názve je obsiahnutá celá gehenna dvojznačnosti, nedorozumenia, konfliktu, pohoršenia, pobúrenia, až zúrivého odporu. Tohto cudzinca skaderuka by, so súcitom, tolerovali, keby zneškodnený bol strážený v ústave. Ale on je na voľnej nohe.

On ohrozuje spoločnosť, bezmála fyzicky, ale čo je horšie, v ustálenom poriadku, normách, náhľadoch. On im rozhádže celé doterajšie platné, sankcionované kritériá. On toho druhého poburuje k odporu alebo núti ho vstúpiť do seba, vrátiť sa na samý začiatok, revidovať svoj život, uvidieť svoj pravý stav, v tomto novom svetle. Núti ho k ľútosti, ku konverzii, k preporodeniu.

Ale práve konverzii sa prirodzený človek, pudom sebazáchovy, bráni. Niektorý, premožený milosťou, zažije chvíľu obrátenia. Väčšinou sa zotrvá v zaťatosti, proti pôsobeniu milosti.

V spoločnosti je zarazenie, pohoršenie, vzbura – ale aj bezradnosť. Nevedia si s týmto zjavom rady. Súhlasiť s ním, bráni pýcha. Odmietnuť ho možno však iba so zlým svedomím. Kto je on vlastne? Spoločnosť si odpoveď uľahčí tým, keď s pohŕdavým súcitom povie: Čudák. Blázon. Idiot. Tým ho odbaviť. (...) Nový zákon hovorí o „scandalum crucis“, o „stultitia crucis“. Pre našu dobu toto pohoršenie Dostojevskij vyjadril označením „idiot“. Pre pýchu rozumu, pre „boha filozofov a mudrcov“, je to bližšie označenie.

Z KNIHY LADISLAVA HANUSA ROMANO GUARDINI. MYSLITEĽ A PEDAGÓG STOROČIA. BRATISLAVA: LÚČ, 1994. EDITOR JÚLIUS PAŠTEKA.