Fotografovanie ma učí vidieť nepovšimnuté

V čom je fotografovanie zasvätených ľudí – kňazov, rehoľníkov, rehoľníčok – výnimočné?

Zasvätení ľudia úplne darovali svoj život Bohu, ktorého zachovávaním evanjeliových rád bližšie nasledujú a sú znamením i svedkami jeho lásky. Fotografovanie zasvätených osôb je teda poukázaním na svedectvo ich života. Prinášaním záberov zasvätených ľudí v rozličných momentoch – počas modlitby, v chráme, ale aj počas bežného dňa v práci, počas služby –, to je jedinečná príležitosť prinášať dnešnému človeku evanjelium žité v každodennom živote. Nazývame to evanjelizácia obrazom. Snažím sa pritom o zobrazenie okamihov, ktoré vyjadrujú, že človek, ktorý sa daruje v láske, je šťastný. Ukázať, že v živote človeka zasväteného Bohu je mnoho krásnych a radostných chvíľ. Myslím, že pekne to vyjadruje Svätý Otec František v exhortácii Evangelii gaudium: „Ohlasovať Krista znamená ukázať, že veriť v neho a nasledovať ho je nielen pravdivé a správne, ale aj krásne; že toto nasledovanie napĺňa život novým jasom a hlbokou radosťou, a to aj uprostred skúšok.“

Ktoré liturgické slávnosti, sakrálne okamihy a duchovné chvíle boli pre vás doteraz najfotogenickejšie?

Určite tam patrí návšteva Svätého Otca na Slovensku, aj z tohto dôvodu sme sa rozhodli usporiadať z fotografií tejto udalosti samostatnú výstavu. Zážitok bol aj fotografovať ďakovnú púť Slovákov v Ríme či kňazskú a diakonskú vysviacku. Avšak krásne, fotogenické momenty nezažívame len počas takýchto veľkých slávností. Veľakrát sa nám naskytne krásny záber práve vo chvíľach, keď to nečakáme. Nedávno som mala možnosť zúčastniť sa osobne na prednáškach skvelého českého fotografa, profesora Jindřicha Štreita. Predstavil nám svoj dokument z prostredia ľudí bez domova. Na otázku, ako sa mu podarilo urobiť také krásne fotografie, ako sa dokázal priblížiť k ľuďom žijúcim na ulici, odpovedal: „Ako sa mi dávali oni, tak som sa ja dával im.“ Je to ukážka toho, že kvalitná, dobrá fotografia nie je len technická záležitosť. Znamená to vstúpiť do vzťahu, komunikovať, dávať a prijímať. Z tohto dôvodu je mojou srdcovou záležitosťou fotografovanie vianočného obeda pre chudobných.

Čo je potrebné na to, aby ste v okamihu zachytili duchovnú podstatu človeka?

Trpezlivosť, vytrvalosť,  pozorné, vnímavé oko a trochu flexibility. Ani to však nemusí stačiť. Naše úsilie zachytiť skutočnosti, tajomstvá, ktoré nás presahujú, si vyžaduje mnoho stlačení spúšte, kým príde ten správny okamih. Stáva sa, že takýto záber vznikne akoby „náhodou“. Vnímam ho ako dar, ktorý mi bol daný. Súvisí to s témou kontemplatívnej fotografie, ktorej sa venujeme na duchovných obnovách nášho spoločenstva fotografov. Ako kresťanskí fotografi sa chceme učiť nazerať na fotografiu nie ako na trofej, úlovok, ale s postojom úžasu prijímať realitu a jej zobrazovanie ako dar. Je veľká výzva učiť sa nazerať na viditeľnú skutočnosť svetlom viery a prostredníctvom symbolov objavovať Božie pravdy.

Najradšej vraj máte portréty ľudí. Prečo?

Zhotovovanie portrétov ma učí úcte ku každému človeku. Záberu, ktorý som sa rozhodla spracovať, venujem istý čas pri postprodukcii. Vnímam pri tom jedinečnosť každého človeka a jeho krásu. Istým spôsobom mi prirastie k srdcu.

Má ešte dnes čaro neštylizovaná fotografia?

Keďže fotografická reportáž je tvorená predovšetkým takýmito fotografiami, verím, že áno. Že ľudí stále poteší vidieť momentky z udalostí,ktoré zažili, a že sa k týmto okamihom môžu vrátiť tak, ako ich život priniesol. Práve v týchto situáciách mám príležitosť objavovať čaro obyčajných vecí, hľadať mimoriadne vo všednom, vyzdvihnúť detail, okolo ktorého sme možno prešli bez povšimnutia.

Je pre vás veľký rozdiel fotiť mobilom a normálnym fotoaparátom?

Aj napriek technologickému pokroku, ktorý priniesol veľký posun v kvalite fotografií z mobilných telefónov, fotoaparát stále poskytuje väčšie možnosti. Hoci je náročnejšie nosiť ho so sebou vzhľadom na jeho veľkosť a hmotnosť. Ale ako vraví jeden náš fotograf, najlepší foťák je ten, ktorý máš práve pri sebe.

Ako farmaceutka stojíte na druhej strane pultu v lekárni; ako fotografka ste na opačnej strane objektívu. Čo ešte spája vaše povolanie s vašou záľubou?

U  mňa osobne je to asi služba ľuďom, úsilie nachádzať spôsob, ako konať dobro. Myslím, že pri povolaní farmaceutky je to dobro zrejmé, ide o zlepšovanie zdravia človeka, alebo jeho udržiavanie. Pri práci v lekárni sa nám naskytá mnoho príležitostí a spôsobov, ako môžeme pomáhať ľuďom. Nie vždy si však uvedomujeme, že aj fotografia má v sebe veľký potenciál konať dobro. Fotografia môže odhaľovať skryté, uchovávať spomienky, pomáhať nadväzovať dialóg, budovať vzťahy, je prostriedkom komunikácie. Fotografovanie môže pomáhať pochopiť realitu, zlepšovať estetickú vnímavosť, pozornosť voči okoliu. A fotografie liturgie, zábery života Cirkvi v sebe nesú ešte ďalší význam, komunikujú posolstvo. Sú zviditeľňovaním neviditeľného, zobrazením symbolov, ktoré naznačujú tajomstvá viery a pozývajú nás k modlitbe, k stretnutiu s Bohom.

Ľudia vás vnímajú ako krehkú ženu ovešanú fotoaparátmi. Ako vnímate sama seba pri fotografovaní v chráme?

V súvislosti s princípmi, ktorými sa riadime v našom spoločenstve fotografov, sa predovšetkým snažím byť pri fotografovaní neviditeľná. Byť súčasťou slávenia bez toho, aby som na seba upozorňovala. Ako ľudia, ktorí pri liturgii slúžia.

Ako dlho sa venujete umeniu fotografie?

Hlbšie som sa fotografiou začala zaoberať pred siedmimi rokmi. O rok neskôr som vstúpila do spoločenstva kresťanských fotografov a prítomnosť v tejto komunite tiež výrazne prispela k tomu, že sa prehlbovalo nielen moje nadšenie pre fotografiu, ale aj odborné vedomosti a zručnosti.

V čom vás fotografovanie zmenilo?

Učí ma vnímať detail, zastaviť sa a hlbšie prežiť daný okamih. Pomáha mi pochopiť samu seba aj okolitý svet. Scitlivuje ma na vnímanie krásy, jej objavovanie v každodenných veciach, situáciách. Učí ma umeniu „vidieť“. Fotografiu som začala vnímať ako cestu, ktorou je možné priblížiť sa k Bohu. Na jednej strane je to moja osobná cesta, fotografia ako služba, prostriedok, ktorý mi pomáha rásť v láske. A potom fotografia, ktorá pozdvihne dušu človeka a stane sa pozvaním k stretnutiu s Bohom.

Máte vo svojom osobnom archíve aj selfie s výnimočnými osobnosťami z cirkevného života?

Priznám sa, že keď som sústredená na fotografovanie, vôbec mi nepríde na myseľ, že by som mohla urobiť fotografiu aj pre seba. Nenapadlo mi to dokonca ani počas návštevy Svätého Otca, hoci som bola v situácii, že som pri ňom stála veľmi blízko. Väčšinou si to uvedomím až vtedy, keď vidím, že na sociálnych sieťach niekto podobné fotografie publikuje. Takže napriek tomu, že som už viacero výnimočných osobností počas svojej služby stretla, selfie s nimi nemám.

Aké máte reakcie na svoje fotografie?

Darí sa vám dotknúť sa fotkami duše a srdca iného človeka? Teší ma, keď mi prichádzajú pozitívne reakcie, že moje fotografie oslovili, priniesli niekomu radosť. Za dôkaz považujem i to, keď dostávam prosby o fotografovanie od ľudí, ktorí moju prácu poznajú. Jindřicha Štreita sa jeden z účastníkov jeho prednášky spýtal, čím fotografuje. Jeho odpoveď bola: srdcom. Prekvapila nás, pretože sme očakávali značku fotoaparátu. Bola však vyjadrením jeho celoživotnej skúsenosti. Verím, že čím viac srdca vložíme do svojich fotografií, tým majú väčší potenciál dotknúť sa srdca iného človeka. Svätý John Henry Newman bol presvedčený, že pravá komunikácia prebieha od srdca k srdcu – cor ad cor loquitur. Učiť sa jej, aj prostredníctvom fotografie, je neustály proces.