Idem dovnútra svojej duše

Čo robí vaša rodina v lete najradšej?

Je to pre nás najkrajšie obdobie, lebo si už tretí rok užívame náš rodinný raj v domčeku na dedinke s veľkou záhradou. Venujeme sa rodine a priateľom, ktorí nás prídu navštíviť.

Pomáhajú vám vaši traja chlapi, teda manžel a dvaja synčekovia okolo záhradky alebo radšej ochutnávajú úrodu?

Chlapci sú ešte maličkí, majú tri a päť rokov, ale pomáhajú napríklad s polievaním rastliniek. Tento rok máme prvý raz jedlú úrodu: paradajky, jahôdky, bylinky.

Aj s pestovaním ovocia a zeleniny začíname postupne a pomaly, aby sme to zvládali. Už sme sa naučili, že mať všetko hneď neprináša dobrotu.

K mnohým veciam sa treba dopracovať po malých krôčikoch. Máme veľmi dobrých susedov, ktorí sa s nami radi podelia o dopestované dobroty.

Plné misy úrody nám nosí aj manželova mamka, ktorá býva neďaleko. Preto sa smejeme, že ani nemusíme nič pestovať.

Pri dome na dedine je však určite stále dosť práce.

Dom zo šestnásteho storočia sme zrekonštruovali hlavne vďaka manželovi, ktorého manuálna práca veľmi baví. Podľa mňa sa na dedine prirodzene oddeľuje mužský a ženský svet.

Je to zaujímavé pozorovať, pretože tí dvaja si to ani nemusia hovoriť. V meste je úplne iný životný štýl, spoločnosť je unifikovaná, doslova všetko si môžeme kúpiť a všetko máme po ruke do jednej minúty.

Ako ste trávili prázdniny v dedinke Hlinné pri Vranove nad Topľou, keď ste boli dievčatko?

Väčšinou sme boli doma alebo sme stanovali na Domaši. S kamarátmi sme sa hrali na ulici od rána do večera, domov sme sa chodili iba najesť. V tom čase neexistoval internet ani chytré telefóny.

V dedine bola jedna telefónna búdka, keď sme chceli urobiť tajný hovor, a doma pevná linka. Všetko bolo o osobnom kontakte. Mala som krásne slobodné detstvo.

Neskôr som veľmi rada trávila čas v kresťanskom spoločenstve mladých ľudí, s ktorými sme nacvičovali pesničky na odpust či inú slávnosť.

S kaplánmi sme aspoň raz v lete robili pešie túry na vrch Šimonka, kde sme potom mali svätú omšu. Milovala som pocit, keď som sa mohla modliť v prírode.

Teraz čítam zaujímavú knihu Univerzálny Kristus. Richard Rohr píše, že je dobré znovu sa vrátiť k božskému počiatku; k tomu, čo vzniklo bez nášho pričinenia.

Vyrastali ste v katolíckej viere. Aké miesto má dnes vo vašom živote každodenná modlitba?

Je to predovšetkým o vzťahu s Bohom. Modlím sa každý deň, väčšinou večer, keď sa celý dom aj moja myseľ upokoja. Deti sa už pomaličky ku mne začínajú pridávať.

Chcela som, aby k viere prichádzali postupne a hlavne slobodne, nikdy som ich k tomu nenútila. Starší syn vie modlitbičky naspamäť, hoci ešte nemá úplnú odvahu ich vyslovovať.

Čo všetko odovzdávate Bohu v modlitbe?

Každý deň Bohu ďakujem. Ďakujem za všetko, čo mám, pretože modlitba nie je iba o prosbách, že niečo chceme.

U mňa je na prvom mieste poďakovanie za všetky milosti, ktoré som od Pána Boha dostala. Ale aj ja prosím, keď si s niečím neviem rady, a o ochranu pre moju rodinu, aby Boh bol stále prítomný v našom živote, aj v tých najmenších maličkostiach.

Všetci poznáme frázu, že Boh je všade. A všetci si predstavujeme, ako je možné, že tu všade môže byť. Ale Boh je skutočne prítomný všade, hlavne vo vzťahoch a v tom, ako pristupujeme k ostatným. Aspoň ja to tak cítim.

Modlíte sa aj s manželom?

Áno, modlíme sa všetci štyria ako rodina aj my dvaja ako manželia. A keď deti zaspia, vedieme dlhé debaty o živote. Tieto rozhovory sú veľkým utužovateľom nášho vzťahu. Hoci si cez deň toho veľa nepovieme, lebo sa venujeme deťom, domu a záhrade, večery sú naše.

Prečo sú tieto manželské rozhovory dôležité?

Treba si vyhradiť čas, aby sme tu mohli byť iba jeden pre druhého a počúvať sa. Niekedy však stačí len spoločne potichu sedieť alebo počúvať hudbu.

Komunikácia je v manželstve nevyhnutná, pretože vďaka nej prebieha ustavičné zbližovanie. Čoraz viac sa spoznávame, vieme aj bez slov rozlíšiť, čo prežíva ten druhý.

Lebo ak sa nerozprávate, stačí niekoľko dní, týždňov, a ten druhý človek sa uzatvorí a už vám nepovie, čo sa v ňom odohráva. Vzniká priepasť a negatívne emócie sa hromadia ako obrovská kopa smetí.

S Mikolášom tvoríte pár vyše desať rokov. Keď sa na neho pozriete, cítite v sebe stále motýle?

Áno, motýle sú stále a láska je ešte väčšia, pretože je oveľa hlbšia – za ten čas sme už kadečo prežili.

Aj každá negatívna situácia nás zbližuje a ukazuje nám, že byť jeden pre druhého je v manželstve to najzásadnejšie. Na nič nie som sama. A manžel tiež nie je na nič sám.

Okrem komunikácie je dôležitá úprimnosť, nehrať nijaké hry, nesnažiť sa pred tým druhým vyzerať lepší.

Keď sa človek naučí byť úprimný pred sebou samým a pred svojimi najbližšími, môže byť úprimný aj pred celým svetom. Táto pravda je neuveriteľne oslobodzujúca. Aj sa tak oveľa lepšie a ľahšie žije.

Pre charitatívny projekt pre deti v ohrození ste navrhli motív s názvom Svetlo zo svetla. Čo pre vás tieto slová znamenajú?

V Biblii sa píše: „Vy ste svetlo sveta“ (Mt 5, 14). To je o nás, o tom, že Boh je v nás. Pre mňa sú najdôležitejšie vzťahy a konanie dobra.

Ak aj niekto chodí každú nedeľu do kostola, ale má s inými ľuďmi zlé vzťahy, nemôže byť svetlom pre ostatných.

Všetci však máme byť svetlom a rozdávať ho ostatným, ktorí ho budú odovzdávať ďalej. Tak sa z toho stane lavína svetla a dobra.

Nedávno som v jednej knihe čítala, že najlepšia kritika zla je konanie dobra. Nie je to boj so zlom, ale konanie dobra.

A z dobra vyplýva svetlo. Je to, ako keď sa jedna malá svetluška pridá k roju svätojánskych mušiek. A v tej tme zrazu urobí zázračný úkaz. To všetko môžeme urobiť aj my. No závisí to od nášho slobodného rozhodnutia.

„Krásu vnímam ako komplexné vyžarovanie človeka,“ hovorí Andrea RŮžičková. Snímka: archív –ARK–

Rozhodnúť sa však musí každý sám za seba.

Presne tak, to k tomu patrí, lebo to nejde bez sebarozvoja, bez toho, aby sme si uvedomili, čo chceme po sebe na tomto svete zanechať. Ak sa rozhodneme pre dobro, naše svetlo pohltí tmu.

Je to veľmi jednoduché, ale pochopiť to je zložité, pretože tieto veci často vnímame ako klišé. Keď v kostole počujeme stýkrát rovnaké vety, málokto sa nad nimi zamýšľa do hĺbky.

Pred dvoma rokmi ste mali v Slovenskom dome v Prahe výstavu fotografií s názvom Človečina. Prečo ste sa rozhodli podeliť s rodinnými zábermi?

Fotografovanie je môj koníček, fotím už dlho a chcela by som sa tomu venovať aj naďalej. Tieto čiernobiele fotky zachytávali veľmi obyčajné, ale zároveň veľmi intímne okamihy života, pretože v nich vidím najväčšiu silu.

To sú tie známe slová: postoj, chvíľa, si krásna. Sú to momenty, ktoré vás dokážu naplniť, lebo sú presiaknuté láskou. Fotografia je jeden z mála prostriedkov, ktorým dokážem zo seba dostať svoje pocity a priblížiť iným ľuďom, ako vnímam svet.

Postava Evy Dvořákovej, ktorú ste stelesnili v seriáli Vyprávěj, sa stala kultovou. Ovplyvnila vás aj vo vašom osobnom živote ako ženu, manželku či matku?

V tom čase som to brala profesionálne. Ešte som nemala skúsenosť s manželstvom ani s materstvom. Predobrazom na stvárnenie tejto postavy bola pre mňa moja mama.

Keď som nevedela, ako mám Evu zahrať, predstavila som si, čo by v danej situácii urobila mama.

Keby hrala Evu iná herečka, urobila by z nej úplne inú postavu. Keď dáte napísanej postave telo a výraz, či chcete alebo nechcete, zhmotníte ju a zároveň aj ovplyvníte.

Fyzickou krásou pripomínate slávne hollywoodske herečky, ako bola napríklad Rita Hayworthová. Kedy ste si uvedomili, že vás Pán Boh takto obdaroval?

Moje vnímanie samej seba sa menilo. Nikto mi to nikdy nedával najavo slovami: ty si krásna, budeš herečka alebo modelka. Ako dieťa som si svoj výzor vôbec neuvedomovala.

V puberte som však zbadala, že sa za mnou otáčajú chlapi, čo nebolo vždy príjemné. Doteraz mi vadí, keď sa na mňa niekto pozerá ako na sexuálny objekt.

Uvedomujem si však, že viacero pracovných ponúk som dostala aj vďaka tomu, ako vyzerám. Osobne objavujem svoju krásu až teraz pred štyridsiatkou, ako manželka a matka.

Samu seba začínam vnímať ako krásnu – ale nie iba po fyzickej stránke. Idem dovnútra svojej duše a hľadám odpovede na otázky, kto som a aká som. Cítim veľký ženský prelom, lebo krásu vnímam ako komplexné vyžarovanie človeka.

Takže sa v prvom rade treba starať o krásu svojej duše?

Áno, je to nesmierne dôležité, pretože všetko, čo máme v duši, sa prejavuje aj navonok: máte to v očiach, vo výraze, v energii, ktorú z vás cítia ľudia, keď sa s vami stretnú.

Môžete si namaľovať tvár, obliecť si nádherné šaty a všetko to na fotkách a na kamere vyzerá úžasne, ale skutočnú krásu človeka spoznáte iba v osobnom kontakte.