Jazyk ovplyvňuje naše chápanie sveta

Dá sa povedať, že sa živíte skúmaním slovenského jazyka. Čo vás za tie roky na slovenčine najviac oslovilo, prekvapilo či znepokojilo? 

Asi začnem od toho, čo ma znepokojilo. Je to istá neúcta k jazyku. Teraz nemám na mysli občasné bezhlavé preberanie cudzích slov, dokonca pre mňa nie je alarmujúcim faktom ani neznalosť pravopisnej či gramatickej normy.

Myslím to, že si nevážime, čo povieme alebo napíšeme.

Kráľ Šalamún vraj vyslovil: „Slová z úst múdreho sú milé, ale z úst nemúdreho sú jeho záhubou.“ Presne to vystihuje náš postoj k jazyku, ktorému už nepripisujeme dôležitosť.

Zabúdame, že jazykom môžeme pomôcť i ublížiť. 

Slovenčina má za sebou pomerne dlhý vývoj – ktoré roky pre ňu boli najviac zlomové? 

Záleží, či budeme sledovať vonkajšie alebo vnútorné dejiny slovenského jazyka.

Z hľadiska vnútorných dejín to bolo jednoznačne obdobie 11. – 16. storočia, keď slovenčina v svojich jednotlivých krajových variantoch nadobudla viac-menej takú hláskoslovnú a tvaroslovnú podobu, akú poznáme v súčasnosti.

V rámci vonkajších dejín je to nepochybne prelom 10. a 11. storočia, keď sa po rozpade Veľkej Moravy slovenčina istým spôsobom osamostatňuje a začína sa líšiť od ostatných západoslovanských jazykov.

Nepochybne je pre slovenčinu dôležité aj obdobie 18. a 19. storočia, keď sa realizovali pokusy o kodifikáciu i samotné jej uzákonenie. 

V globále však každé obdobie prinieslo do slovenčiny čosi nové a tým bolo dôležité i zaujímavé.

Slovenský jazyk je vraj jeden z najťažších na učenie sa – pravda alebo mýtus? 

Je to jednoznačne mýtus. Slovenčina nepatrí medzi najjednoduchšie jazyky, ale určite ani medzi tie najťažšie.

Niekedy počujem, že v slovenčine je veľa výnimiek a nepravidelností. Toto tvrdenie je pravdivé len čiastočne. Keď sa pozrieme na vývoj slovenčiny, mnohé javy, ktoré sa nám dnes zdajú ako nepravidelnosť, možno z pohľadu diachrónie logicky vysvetliť. 

V čom sa slovenčina najvýraznejšie líši od iných jazykov?

Tí, ktorí sa učia po anglicky, vedia, že slovenčina je dominantne flektívnym jazykom.

Jednoducho povedané – gramatické kategórie (napr. rod, číslo, pád) sa vyjadrujú príponami, plnovýznamové slová sa teda „ohýbajú“, čím sa vyjadruje vzťah medzi nimi.

"Zabúdame, že jazykom môžeme pomôcť i ublížiť." 

Naopak v angličtine, ako v dominantne analytickom jazyku, je vzťah medzi slovami vyjadrený napr. pomocou predložiek a slovosledu. Opozíciou flektívny verzus analytický jazyk sa vyznačujú takmer všetky slovanské oproti mnohým západoeurópskym jazykom.

Hoci ani jeden z jazykov nikdy nie je čisto flektívny, analytický či aglutinačný.

Možno materinský jazyk považovať za jeden z prostriedkov našej identity? 

Určite. Jednou zo štrukturalistických funkcií jazyka je národnoreprezentatívna. Už tu sa ukazuje vzťah medzi jazykom a národom.

Modernejšie teórie dokonca tvrdia, že jazyk ovplyvňuje naše chápanie sveta, a tak môžeme slovenčinu vnímať ako prejav našej identity, ale aj ako jej tvorcu. 

Komickí sú však tí, ktorí sa bijú do pŕs a vystatujú sa svojou slovenskosťou, no slovenčinu neovládajú. 

Čo to vlastne znamená mať vzťah k „svojmu“ jazyku? Kde sú zdravé hranice takéhoto vzťahu? 

Zdravé hranice vzťahu predstavuje istá miera. Na jednej strane je škodlivý purizmus, ktorý by sa snažil očistiť jazyk od všetkých cudzích nánosov.

Zároveň však aj nekritické a bezhlavé preberanie cudzích slov a tvarov nemusí byť pre jazyk prínosné. Dobre je teda poznať zlatú strednú cestu.

Ako vidíte budúcnosť vo vývoji nášho materinského jazyka? 

Jazyk istým spôsobom chápem ako živý organizmus, ktorý sa o seba dokáže postarať, no občas mu treba pomôcť.

Nie zákonmi, ale tým, že sa pokúsime kultivovať jazykový prejav v médiách, v parlamente, na úradoch, školách a možno aj na sociálnych sieťach.

Obroda jazyka musí prísť zdola, od ľudí.

Máte nejaké obľúbené írečité slovenské slová? 

Slovo ani nie, ale veľmi sa mi páči tvar antepréterita – teda dávnominulý či predminulý čas: „ako som bol povedal, slovenčina je pekný jazyk“.