Keď je herec dobre obsadený, je to radosť

J osef Abrhám odovzdal svoju dušu do rúk nebeského Otca vo veku 82 rokov. Azda sa nenájde v Českej republike ani na Slovensku divák, ktorý by ho nepoznal zo slávnych seriálov a filmov. Herecká misia Josefa Abrháma spočívala v nesmierne rôznorodom diapazóne postáv.

Jeho akčný rádius bol taký široký, že každý fanúšik kvalitného herectva musí stáť v obdivnom pozore pred Abrhámovými komediálnymi i dramatickými výkonmi. Každej zo svojich postáv vdýchol neopakovateľnú charizmu založenú na galantnej noblese, mladíckom šarme a neurážajúcom humore.

CENA THÁLIE I ČESKÝ LEV

Za celoživotné majstrovstvo, ktoré predvádzal na doskách znamenajúcich svet, dostal v roku 2020 prestížnu českú Cenu Thálie.

O svojej divadelnej kariére, ktorej sa už viacero rokov nevenoval, povedal: „Hral som v Tylovom divadle, v Národnom divadle, v Divadle na Vinohradoch, v Činohernom klube. Ohromne som si divadlo užíval a všetko som sa tam naučil, lebo to, čo predvádzam pred kamerou, mám vyskúšané z divadla. Za kamerou totiž diváci nie sú, tam je len jeden človek a za ním štáb a takej reakcie ako v divadle sa nedočkáte. Divadlo je pre herca všetko.“

Čo sa týka ocenení, Josef Abrhám získal aj Českého leva za stvárnenie postavy policajta Prokopa vo filmovom muzikáli Šakalí léta (1993). Za úlohy vo filmoch Kráska v nesnázích a Odcházení bol na Českého leva nominovaný.

Napriek tomu, že ide o vynikajúce filmy, v ohlase u diváckeho publika ich aj dnes predstihnú Abrhámove „nesmrteľné“ postavy v komédiách Vrchní, prchni! (1980); Marečku, podejte mi pero (1976) či v megaúspešnom seriáli Nemocnica na okraji mesta (1978).

Práve vďaka Abrhámovmu jedinečnému stvárneniu dostal doktor Arnošt Blažej plnokrvnosť ľudskej postavy s kladnými i zápornými vlastnosťami.

NEBOL ČIERNOBIELY ZLODUCH

„Keď som si mohol vyberať, nikdy som nezobral rolu, o ktorej som vedel, že pri nej niečo neprekonám – buď nebola dobre napísaná, alebo by som niečo nemohol sám v sebe obhájiť.

Ak mi ponúkli komplikované postavy, pri ktorých bola evidentná polarita medzi dobrom a zlom, ale aj keď bola postava z nejakého dôvodu negatívna – ako to už v živote býva, lebo človek sa dopúšťa aj negatívnych vecí –, nemal som problém. Divák vníma, prečo sa ich postava dopustila,“ vysvetlil Josef Abrhám.

Nikdy ho však nebavilo hrať čiernobielych zloduchov. „Takéto videnie nie je pravdivé, každý človek má v sebe dobro aj zlo, ide len o to, na ktoré struny hrá. Nevidím žiadnu rolu, ktorú by som vyložene nebol rád stvárnil.“ Ako však herec dodal, existovali rôzne úrovne.

„V divadle som sa stretol s mnohými krásnymi klasickými textami. Kvalitná literatúra má v sebe zakódovanú spomínanú polaritu dobra a zla. Televízia má iné zákonitosti ako ťažká dramatická literatúra prenesená na divadelné dosky alebo film. Hral som aj v seriáloch, ktoré sa nemôžu štylizovať na Shakespeara, ale keď je dej o boji dobra so zlom a projekt je nakrútený na úrovni, nevyhýbal som sa tomu. Herectvo má veľmi pestré verzie až po dabing, rozhlas a večerníčky,“ zdôraznil famózny herec, o ktorom jeho kolegovia, priatelia a známi hovorili, že je „šľachtic medzi hercami“, „chlapec z dobrej rodiny“ či „antiburan“.

HERCOM PROTI SVOJEJ VÔLI

O svojej hereckej profesii Josef Abrhám vravel, že „bol tak trochu hercom proti svojej vôli“. Pritom mal herectvo v genetickej výbave.

„Môj dedo Jozef Hollý bol v Moravskom Lieskovom evanjelickým farárom, ale zároveň veľmi dobrým dramatikom, napísal hry Kubo a Geľo Sebechlebský. Mal tri talentované deti – moju mamu, tetu Elenu a strýka Martina. Moja mama bola herečka, teta Elena výtvarníčka, strýko režisér.“

No predtým, ako začal študovať herectvo, pracoval ako robotník. Keď o ňom pred niekoľkými rokmi nakrúcali dokument, Josef Abrhám oku kamery dokonca ukázal dom na Jelačičovej ulici v Bratislave, na ktorom škároval obkladovú stenu.

„Aj keď som mal možno po dedovi a rodičoch múzické gény niekde v sebe skryté, na tieto struny som nehral. Ako gymnazista som na tanečných hodinách väčšinou zakopával o koberec, mal som trému. Necítil som v sebe túto ambíciu, nikdy som nehral ochotnícke divadlo, nerecitoval som. V zúfalstve, že herectvo je jediná šanca, aby som sa dostal na nejakú vysokú školu, som sa tam prihlásil. Aby ma na školu do Bratislavy prijali, musel som vedieť dobre po slovensky. A tak som chodil k ujovi Martinovi do Žiliny, kde bol šéfrežisérom. V Žiline bola najlepšia slovenčina, ktorú som neovládal, lebo moja mama bola zo západného Slovenska a tam hovorili tvrdo,“ spomínal jeden z najobsadzovanejších a najobľúbenejších českých hercov na obdobie pred prijatím na VŠMU.

Štúdium na vysokej škole však dokončil v Prahe, kam prestúpil na DAMU. Josef Abrhám počas dlhých desaťročí účinkoval po boku mnohých hereckých legiend.

„Mal som okolo seba množstvo vzácnych kolegov, ktorí hrali až do konca života. Keď je herec dobre obsadený, je to radosť. Myslím si, že herectvo je profesia, ktorá sa nemusí končiť, pokiaľ človek dostane adekvátne roly. Herecká misia sa podľa mňa končí so životom.“