Literárny dúšok: Legenda o jazyku

„Česť práci, kolegynky a kolegovia! Pred týždňom sme hovorili o tom, že podľa naivnej ľudovej legendy bol Ján Nepomucký spovedníkom kráľovnej Žofie Bavorskej, druhej manželky českého kráľa Václava IV. Výsledkom dnešného seminára by mala byť naša vzájomná zhoda, že to nebolo možné. Mali ste si vyhľadať a preštudovať odborné pramene, ktoré hovoria o otázke rivality medzi kráľom a vtedajším pražským arcibiskupom. Kto začne?“

Študenti mlčali. Jednak otázka bola príliš všeobecná, jednak od odborného asistenta očakávali znovu nejaký úvodný úskok. Tentoraz sa mu však žiaden vymyslieť nepodarilo.

„Čo vieme o arcibiskupovi? Súdružka v okuliaroch, prosím,“ ukázal Šindelář na jedno z dievčat. „Volal sa Ján z Jenštejna, pretože sa narodil v obci Jenštejn neďaleko Prahy v roku 1350.“

„Len pravdepodobne v roku 1350,“ polemizoval Šindelář.

„Ale možno aj o dva-tri roky skôr.“

„Karel IV. ho vymenoval za kráľovského kancelára,“ pokračovala študentka.

„Ako presne sa tá byrokratická funkcia nazývala a kedy sa jej Ján z Jenštejna ujal?“

Šindelář otázku formuloval ostro ako pri výsluchu.

„To neviem,“ priznalo dievča

„Kedy sa stal arcibiskupom?“

„Môžem sa pozrieť do poznámok?“ zakoktala vystrašená študentka.

„Ak si to nepamätáte, pozrite sa,“ povolil blahosklonne Šindelář.

„V roku 1379,“ odvetilo dievča.

„No, dobre! Kolegyňa sa na seminár pripravovala,“ zhodnotil doktor Šindelář, potom sa obrátil k triede a položil ďalšiu otázku: „Aký bol vzťah Jána z Jenštejna ku Karlovmu synovi Václavovi IV.?“

„Spočiatku priateľský, potom nepriateľský,“ hlesol lakonicky Martin.

„Súhlas!“ potešene si šúchal dlane asistent. „A ako materialisti musíme upozorniť, že za touto zmenou postoja boli spory o majetok, teda o materiálne statky. Čiže aj v tomto prípade materiálna základňa determinovala nadstavbu, ako to tvrdíme my marxisti. Čo vieme o vzťahu Jána z Jenštejna k majetku?“

Prihlásila sa predsedníčka základnej organizácie SZM: „Na majetkoch arcibiskupstva zrušil odúmrtné právo a napísal o tom aj...“ študentka chvíľu hľadala v zošite, „Traktat Jána z Jenšteina proti mistru Vojtěchovi Raňkovu o odúmrtech.“

„Hmm...“ zaodŕhal nespokojne Šindelář, no voči súdružke predsedníčke predsa len zaujal zhovievavejší postoj. „Musím sa priznať, že o takom traktáte som ešte nepočul. Predpokladal som, že budeme hovoriť o čomsi inom. Ale ak chcete, vysvetlite teda, čo je odúmrtné právo.“

„To neviem celkom presne,“ priznala funkcionárka.

„Kto doplní kolegynku?“

Prihlásilo sa dievča sediace hneď vedľa.

„V období stredoveku a raného novoveku si český kráľ a podľa jeho vzoru aj šľachta a cirkev nárokovali majetok poddaného, ktorý zomrel bez mužských dedičov. Vdova a dcéry teda mohli skončiť ako žobráčky. Ján z Jenštejna to odmietol ako pohanský zvyk a presadzoval, aby dedili aj ženy. Zdá sa, že mal silné sociálne cítenie voči chudobným...“

„Najvýznamnejší traktát proti odúmrtnému právu napísal Ján Hus!“ prerušil ju rázne asistent.

„Ale oveľa neskôr,“ pripomenul Martin.

„Pán kolega, neprerušujte kolegyňu. Štábna kultúra káže prihlásiť sa. Vstávať nemusíte, ale zodvihnúť ruku je slušné,“ napomenul ho doktor Šindelář.

„Pardon,“ zahuhňal Martin.

„Ešte niečo nám poviete, súdružka?“ spýtal sa asistent znovu funkcionárky.

„Ďalej som si naštudovala, že Ján z Jenštejna ešte aj potom, čo sa stal arcibiskupom v roku 1379, holdoval svetskej zábave. Napríklad chodil s kráľom na poľovačky a veľmi rád tancoval. Ale už v nasledujúcom roku sa nakazil morom, čo ho úplne zmenilo. Odmietal život v prepychu a to isté požadoval aj od kráľa, šľachty a duchovných. Zdá sa mi, že v tomto akoby predbehol názory majstra Jána Husa.“

Odborný asistent znovu pochybovačne zahmkal a pokrútil hlavou, ale predsedníčka SZM si to nevšimla a hovorila ďalej.

„Na arcibiskupovo zmýšľanie vraj malo vplyv aj jedno videnie, ktoré sa mu zjavi...“

Dej románu Legenda o jazyku sa odohráva v časoch normalizácie. Ilustrácia: Jozef Vydrnák 

Predsedníčka nestihla dopovedať ani slovo, tak rázne, hoci bez kriku, ju prerušil odborný asistent: „Zjaveniami, videniami, veštbami a inými halucináciami sa určite zaoberať nemôžeme! To by sme sa naozaj hrubo spreneverili marxisticko-leninskej metodológii histórie ako vedy. Celkovo musím konštatovať, že vo vašom hodnotení Jána z Jenštejna absentuje zatiaľ triedne uvedomelý pohľad na dejiny. Arcibiskup bol fanatický pápeženec, zatiaľ čo majster Ján Hus bol nekompromisný kritik pápeža. Ján z Jenštejna chcel pre cirkev udržať čo najviac majetkov na úkor kráľa, Ján Hus sníval o chudobnej, takpovediac proletárskej cirkvi.“

Dve ruky – Tomášova a Klárina – vyleteli v tej chvíli nad hlavy.

„Počúvam vás,“ vzdychol Šindelář smerom ku Kláre.

„Aj ja som čítala taký starší článok, na základe ktorého som si domyslela, že Jánovi z Jenštejna a Jánovi Nepomuckému by nemuseli byť cudzie názory podobné na Husove.“

„No a čo konkrétne ste si domysleli, kolegynka?“ spýtal sa s neskrývanou iróniou Šindelář.

Kláru jeho tón zneistil. Na moment zaváhala, ale potom pokračovala: „Keďže Ján z Jenštejna život v chudobe vyžadoval aj od iných, vedie ma to k domnienke, že v prvom rade musel byť podobne asketický aj jeho podriadený vikár Ján Nepomucký. Samotná požiadavka života v chudobe a odriekaní, obzvlášť u kňazov, je typická pre predchodcov husitských myšlienok. V štrnástom storočí na význam života v chudobe poukazovali Milíč z Kroměříža aj Matěj z Janova. Oboch považujeme za ideových predchodcov husitstva.“

Klára stíchla. Všimla si, že si asistent prekrížil ruky na hrudi, akoby chcel vyjadriť nesúhlas.

„Ak ešte chcete niečo povedať, pokračujte,“ vyzval ju neutrálne Šindelář. Klára obrátila list v poznámkovom zošite: „V roku 1388 bol síce Matěj z Janova donútený pred synodou Pražskej arcidiecézy svoje učenie odvolať, ale niektoré jeho reformy aj tak už o dva-tri roky Ján z Jenštejna podporil. Napríklad odsúhlasil, že aj obyčajní veriaci môžu denne dostávať prijímanie, čo bolo dovtedy zakázané. Je to také demokratické gesto...“

Klára započula, ako asistent pochybovačne zahmkal, ale s pohľadom zapichnutým do poznámok sa rozhodla tváriť, že si to nevšimla.

„Matěj z Janova v roku 1392 sľúbil svoju poslušnosť Jánovi z Jenštejna a aj na tomto akte sa zrejme oficiálne zúčastnil Ján Nepomucký ako vikár arcibiskupstva. Takže aj Nepomuckému určite boli myšlienky predchodcov husitstva známe a niektoré zrejme podporoval.“

Doktor Šindelář znovu a ešte hlasnejšie vzdychol, akoby chcel vyjadriť, aká ho ešte len čaká náročná práca pri budovaní triedne uvedomelých marxisticko-leninských a antiklerikálnych postojov u týchto začínajúcich študentov histórie.

Z KNIHY PAVLA RANKOVA LEGENDA O JAZYKU. BRATISLAVA: SLOVART, 2018.