Nech je to všetko o Bohu

„Mal som asi dvadsať rokov, keď som prvý raz zatúžil písať ikony. No prvú som napísal až o tri roky, keď som absolvoval ikonopisecký kurz,“ začína rozprávať Pavol Reisel.

„Chorvátsky ikonopisec Josip Ružić prišiel za mnou do komunity Cenacolo a dva týždne sme sa spolu modlili a písali ikony. Počas občianskej vojny v bývalej Juhoslávii bol snajperom. Trápil ho ťažký povojnový syndróm, pil, bral tabletky, rozpadla sa mu rodina, stala sa z neho troska. Potom sa vybral na púť do Medžugoria. Bol to preňho osobný detox.“

Josip tam zbadal reklamu na ikonopisecký kurz a počas neho zažil Boží dotyk a povolanie písať ikony. Dal Bohu prísľub: Ak to, Bože, ty chceš, budem písať ikony pre teba.

„Na druhý deň si nedal tabletky a spal ako malé dieťa. Spomienky z vojny sa mu už nikdy nevrátili. Pred tromi rokmi zomrel na rakovinu. Dnes je po ňom pomenovaný ikonopisecký cech v Chorvátsku,“ približuje Pavol Reisel príbeh svojho učiteľa.

PRE BOHA, ALEBO PRE PENIAZE

Okrem iného mu učiteľ zdôrazňoval, že nemôže slúžiť dvom pánom.

„Nezabudni, že ikony budeš robiť buď pre Boha, alebo pre peniaze. Ak ich budeš robiť pre Boha, Boh sa k tomu prizná, ale keď ich budeš robiť pre peniaze, Božie v tom nehľadaj,“ tieto Josipove slová si Pavol Reisel dodnes opakuje.

Dlhé roky si nenechal ani jednu ikonu, ktorú vytvoril. „Až po dvanástich-trinástich rokoch tvorby som napísal ikonu sám pre seba. Všetko som robil pre druhých ľudí.“

Paradoxné je, že najviac ikon napísal počas posledného ročníka teológie, keď mal najviac študentských povinností – diplomovú prácu, štátnice, prípravu na vysviacku, primície.

„Som veľmi emočný typ človeka, ale pri písaní ikony sa totálne upokojím a stíšim,“ vysvetľuje Pavol Reisel a dodáva, že aj keď sa mu prirodzene trasú ruky, pri ikone nadobúda taký pokoj, že píše rovné čiary.

„Ikonopis mi pomáha, keď sa potrebujem pozrieť do svojho vnútra. Odpútam sa od celého sveta a vchádzam do vzťahu s Bohom.“

Pri písaní ikony sa dlhé storočia dodržiava prísny kánon. Ikonopisec si nemôže robiť hocičo. Ani farby nemožno meniť hocijako.Snímka: archív Pavla Reisela

TAJOMSTVO KŇAZSTVA

Pred kňazskou vysviackou sám sebe venoval darček – napísal si ikonu Krista Pantokratora.

„Pracoval som na nej zhruba mesiac. Začal som pred vysviackou a po nej som ju dokončil. V zobrazení Pantokratora je skryté tajomstvo kňazstva, lebo kňaz sa má stávať alter Christus – druhým Kristom. Čím viac sa pozerám na túto ikonu, tým viac ju chápem: kňaz má byť spravodlivý, ale zároveň milujúci sudca. Kňazská služba nikdy nie je o mne, vždy je o Bohu. Ikona Pantokratora ma pozýva do chvály a vďaky, že si Pán Boh vyvolil mňa, také drevo.“

Keď sa pýtame, ako dlho trvá napísanie ikony, Pavol Reisel vysvetľuje, že nejde o rýchlosť. „Je to proces. Niektorým ikonám sa venujem tri až šesť mesiacov. Závisí to od môjho vnútorného pokoja. No stalo sa, že počas duchovných cvičení som napísal ikonu za tri dni.“

IKONY SKLADOM NEROBÍ

Predtým ako začne, svoju prácu premodlí. Väčšinou tvorí pre konkrétneho človeka alebo priestor, najčastejšie kostol či kaplnku. Stáva sa však, že mu ľudia zavolajú a pýtajú sa, či nemá nejakú ikonu na sklade.

„Zasmejem sa a odpoviem, že ikony skladom nerobím. Počas tvorby sa ustavične modlím za dary Ducha Svätého i za človeka, pre ktorého je určená. Modlím sa aj za jeho úmysly, ktoré ešte len budú vyslovené nad touto ikonou. Keď je ikona hotová, snažím sa ju vždy osobne odovzdať.“ Ikony a ikonopis nie sú moderný výmysel.

„Pri písaní ikony sa dlhé storočia dodržiava prísny kánon. Ikonopisec si nemôže robiť hocičo. Ani farby nemožno meniť hocijako. Napríklad Ježiš na ikone Pantokratora má spodné oblečenie červené a vrchné modré. Červená je farba Boha, modrá človeka. Pri ikone Panny Márie je to naopak. Vymeniť sa to nemôže. Všetko v ikone má zmysel, prečo je to tak, prečo je tam táto farba, taká stužka. Dokonca sa pri písaní ikon odporúčajú niektoré modlitby.“

Veľa motívov ikon bolo vytvorených už dávno. „Osobne som mal možnosť vytvoriť novú ikonu iba trikrát. Keď som bol na misiách v Mexiku, napísal som ikonu svätej Edity Steinovej pre karmelitánsky kláštor. Každú sestričku som poprosil, aby mi povedala dva symboly, ktoré sú podľa nej pre túto sväticu typické. Potom som odpovede zosumarizoval a motívy zakomponoval do ikony.“

NIE JE PODPIS AKO PODPIS

Napriek tomu, že vytvoril mnoho ikon, jeho meno nie je ani na jednej.

„Každá ikona musí byť podpísaná, ale v tom zmysle, že je na nej napísaný názov. Nie je tam Pavol Reisel, ikonopisec, ale iniciálky v gréčtine, ktoré definujú zobrazenie Pána Ježiša, Božej Matky, svätého Jozefa... Píše sa len prvé a posledné písmeno slova, nad nimi je slučka symbolizujúca skratku. Na niektorých ikonách sa však píše celý názov, na iných sa uvádza aj prívlastok.“

Ikony „sa píšu“, lebo ide o paralelu s Bibliou. „Sväté písmo bolo napísané z vnuknutia Ducha Svätého. Aj ikonopisec by mal napísať ikonu z vnuknutia Ducha Svätého. Ikona nie je doplnková bytová dekorácia. Je oveľa viac. Preto ju nemôžete zavesiť hocikde. Ikona je – podobne ako Sväté písmo – určená na kontempláciu, rozjímanie. Keď som spoznal, čo je ikona, zamiloval som sa do toho, lebo to nie je iba obraz, iba umelecké dielo, ale je to príbeh, je to doslova Sväté písmo v obrazoch. A keď si naštudujete ikonopisecký kánon, viete čítať všetky ikony.“

Veľa ľudí je prekvapených, že je rímskokatolícky kňaz. „Myslia si, že keď píšem ikony, tak som gréckokatolícky alebo pravoslávny kňaz. Ikony a ikonopis však vznikli dávno predtým, ako došlo v 11. storočí k veľkej schizme, teda k cirkevnému rozkolu medzi kresťanským Východom a Západom. Takže korene máme spoločné, ale pravda je, že Východná cirkev si ikony a ikonopis zachovala.“

Ikonopisu sa môže venovať každý človek – nemusí mať výtvarné vzdelanie ani talent. „Mám kamaráta futbalistu, ktorý vytvoril tri veľké ikony. Poznám i človeka, ktorý nerozoznal farby a písal ikonu tak, že druhý mu hovoril, že táto farba je červená, táto modrá... No zvládol to. Základ je totiž modlitba a otvorenosť Duchu Svätému.“

Pavol Reisel priznáva, že je iba nástroj v Božích rukách. „Štetec nemôže byť hrdý na to, že napísal ikonu, lebo ho vedie ruka Majstra.“ Snímka: archív Pavla Reisela

VĎAKA ZA SKÚŠKY A PÁDY

Duch Svätý ho vedie aj v kňazskom povolaní. „Jeden kňaz mi dal radu: ,Dovoľ Bohu, aby konal cez teba.‘ Za to sa najviac modlím: aby to nebolo o mojej osobe, ale o Bohu, aby som k nemu privádzal ďalších ľudí,“ vyznáva Pavol Reisel, ktorý do kňazského seminára vstupoval ako 30-ročný. Boh ho mnohými skúškami previedol až k duchovnému povolaniu.

„Som vďačný Bohu za každý deň, aj za momenty pádov, sklamaní, prekonávania a zdvíhania – veď moja minulosť urobila zo mňa to, čo som dnes. Boh to dobre vymyslel, dokáže aj zlo použiť na dobro. Predtým som hľadal šťastie v rôznych vzťahoch a veciach, ktoré však dávali len krátky pocit radosti.“

Až počas deviatich rokov v komunite Cenacolo Pavol Reisel pochopil, že skutočne šťastným ho robí, keď sú šťastní iní.

„Postupne vo mne dozrievalo povolanie na kňazstvo. Päť rokov som sa pýtal Boha: Prečo ja? A Boh mi ukazoval prečo. Chcel som, aby druhí boli šťastní, Božia odpoveď preto bola: kňazstvo. Veď kňazstvo je služba.“

Aj preto Pavla Reisela veľmi oslovuje príbeh jeho nebeského patróna, ktorý po obrátení začal Ježišovi bezvýhradne slúžiť.

„Svätý Pavol bol tvrdohlavý, čo som aj ja. Bol priamočiary a ja som tiež. Potreboval padnúť na zem, aby ho Boh mohol zdvihnúť a povedať mu: Vstaň a poď. Aj ja som musel padnúť, aby ma Boh mohol zdvihnúť a povedať mi: Vstaň a poď. A to je paráda.“

PO MOSTE SA CHODÍ

V čase novokňazských vysviacok Pavol Reisel pripomína slová zakladateľky komunity Cenacolo.

„Matka Elvíra hovorí, že keď novokňaz leží pred oltárom v prostrácii, mal by si uvedomiť, že sa stáva mostom medzi ľuďmi a Bohom. Nikdy by nemal zabudnúť, že po moste sa chodí. Preto aj ja musím dovoliť ľuďom kráčať. To je pre mňa každodenná výzva: umierať sebe a rásť v Kristovi, rásť pre druhých, nepresadzovať svoje ambície... Veď nech je to o Bohu!“

Počas novokňazskej vysviacky v jeho mysli dokola zneli slová: „Pane, ďakujem ti, je to nezaslúžený dar.“ Jeden moment mal však zvláštny presah.

„Keď novokňazovi mažú ruky olejom, dostane purifikatórium, šatku, aby si ich mohol trošku utrieť. Potom odovzdá purifikatórium mame. Je zvykom, že keď mama kňaza zomrie, toto purifikatórium sa jej dá do hrobu. Hovorí sa, že mama ho symbolicky odovzdá pri nebeskej bráne Bohu, lebo priniesla Cirkvi syna kňaza.“

Spomína si, že keď mame niesol purifikatórium, ona aj otec mali slzy v očiach. „Lebo moje kňazstvo nevymyslel nikto z nás, ale je to Božie dielo. Je to niečo, čo nás presahuje. Preto rodičom hovorím, že nemajú byť prečo na mňa hrdí, lebo to, čo robím, robí Boh. Som iba nástroj v jeho rukách. Štetec nemôže byť hrdý na to, že napísal ikonu, lebo ho vedie ruka Majstra. Preto sa na ikonu nepodpisujem, lebo ja nie som autor, autorom je Boh.“