Niet väčšieho samizdatového autora

„Biskup Ján Chryzostom Korec počas obdobia normalizácie v rokoch 1969 – 1989 vydal 68 svojich samizdatových diel v rozsahu úctyhodných 10 369 strán. A to napriek tomu, že bol počas tohto obdobia strážený a obmedzovaný v slobode poznania literatúry. Na Slovensku nepochybne neexistuje väčší samizdatový autor ako on,“ uviedol historik Ján Šimulčík na vernisáži výstavy, ktorá sa koná pri príležitosti 100. výročia narodenia kardinála Korca.

„Samizdat bol núdzový prostriedok na prežitie duchovnej kultúry národa, sila jeho posolstva sa ukázala v ochote trpieť za pravdu. Je sympatické, že výstavu organizuje Pavol Hric, ktorému biskup Korec vždy posielal jednu kópiu zo svojich samizdatových kníh," doplnil Šimulčík.

TAŠKA PLNÁ SAMIZDATU

Pavol Hric, zakladateľ Múzea obetí komunizmu v Košiciach, bol v tom čase vysokoškolský študent v Bratislave. „Keď som chodieval domov na východ, mal som v taške trošku bielizne a zvyšok obsahu tvorila samizdatová literatúra. Rodičia to videli a dobre si uvedomovali, že mi za to môže hroziť vylúčenie zo školy a iné postihy. Pre mňa to však boli dôležité formačné diela. Neviem si predstaviť, čo by z nás bolo, keby sme samizdat nemali,“ spomína Pavol Hric.

„Ani s odstupom času som nemal srdce vzácne samizdatové knihy vyhodiť, chcel som ich ukázať aj deťom, aby videli, že naša generácia na tom rástla. To bol aj dôvod založenia košickej Knižnice samizdatu, ktorá príležitostne robí takéto podujatia, aby pripomenula, v akej dobe sme žili.“

UČIL MLADÝCH NEBÁŤ SA

Pavol Hric si uchováva v pamäti, ako za biskupom tajnej Cirkvi i on chodieval do bytu na Vilovej ulici 7, čo si vyžadovalo odvahu. „Isteže som mal strach. Nielen pred vchodom stáli eštebáci, už v autobuse číslo 26 sledovali, kto z neho vystupuje pri Vilovej ulici. Často boli aj pootvorené dvere na vedľajšom byte. Vedeli sme však, že to stojí za to, tam sme napriek všetkému za biskupom Korcom prichádzali. On sa nebál a učil to aj nás.“

Hovoriť sa muselo do novodurovej rúry, ako opatrenie voči odpočúvaniu. „Biskup cez deň ako robotník tvrdo pracoval, váľal aj ťažké sudy, domov prišiel o tretej. Napriek tomu od štvrtej do desiatej sme k nemu mohli chodievať. Avšak len v presne určenom čase, inak by ste sa dovnútra určite nedostali. Na každého mal vyhradených pätnásť minút. Vedel múdro a  otcovsky poradiť, či už v otázke práce, hľadania povolania alebo vzťahov.“

MAL ZMYSEL PRE HUMOR

Na vernisáži výstavy v Košiciach sa zúčastnil aj František Novajovský, ktorého biskup Korec tajne vysvätil za kňaza v roku 1986 v spomínanom byte. „Najprv prebehla diakonská vysviacka, po nej biskup prejavil zmysel pre humor. Povedal, že podľa kódexu má byť prestávka medzi diakonskou a kňazskou vysviackou šesť mesiacov, takže si dáme aj my pauzu – minútku-dve. Toľko teda trval môj diakonát a  potom ma vysvätil za kňaza. Celé to nemohlo zabrať viac ako dvadsať minút, lebo sme vedeli, že každú chvíľu môže zasiahnuť tajná polícia.“

Samozrejme, o vysviacke hovoriť nesmel. „Ani pred príbuznými, tí sa o nej dozvedeli až o štyri roky, keď už padla železná opona,“ podal František Novajovský svedectvo doby, na ktorú odkazuje aj výstava.