Obraz je dobrý vtedy, keď s vami komunikuje

Rodilo sa vaše puto k umeniu už v detstve?

Áno, kreslila som už ako veľmi malá, čo vo mne podporili aj moji rodičia. Prihlásili ma do Ľudovej školy umenia na Kováčskej ulici v Košiciach. V tom čase sa do nej nedostal každý, musela som absolvovať talentové skúšky.

Dobre si na to pamätám, aj keď vtedy som ani len netušila, prečo je tam toľko detí. Nemala som však žiadnu trému, naopak, veľmi som sa tešila, že môžem kresliť.

Keď som sa omnoho neskôr začala venovať výtvarnému umeniu už naplno, moje úplne prvé diela boli väčšinou skice uhlíkom – zátišia a portréty, ktorým som sa na začiatku intenzívne venovala. Potom obrazy krajiny a prírody.

Vaše obrazy vychádzajú z toho, čo prežívate. Ako je to s inšpiráciou?

Svoju tvorbu by som rozdelila. Prvá poloha je realistická, pričom neostávam len pri presnom zobrazovaní sveta, ale snažím sa aj o jeho stvárnenie vlastným výtvarným jazykom. Realita je len predlohou k môjmu pohľadu.

Druhou polohou je tvorba podľa vlastnej fantázie, ktorá vychádza z môjho vnútorného sveta, pričom sa dávam viesť intuíciou, predstavivosťou alebo emóciou. Je mojím subjektívnym prežívaním, ktoré zhmotňujem v obrazoch.

Tvorím si vlastnú realitu. Tvorba je pre mňa totiž jedinou skutočnou slobodou, ktorú mám.