Palárik (a to jeho teátro)

Autorom a režisérom inscenácie je Jakub Nvota. Protagonistom Palárika je herec Michal Jánoš, ktorý svojím útlym zovňajškom presvedčivo stvárňuje vzrastom menšieho Palárika, známeho z dobových fotografií.

Na javisku okrem Palárika vystupuje viacero osobností tohto obdobia, ktoré sú späté aj s dejinami Spolku svätého Vojtecha.

Z pódia sa prihovára zakladateľ SSV Andrej Radlinský, prvý šéfredaktor Katolíckych novín Šimon Klempa, Juraj Holček, Jozef Karol Viktorin či ostrihomský arcibiskup Ján Krstiteľ Scítovský, ktorý však nebol podporovateľom slovenských národnoemancipačných snáh.

Spomenuté postavy stvárňujú iba traja herci. Takže napríklad herec Tomáš Vravník stelesňuje Radlinského, Klempu a  kostolníka. Toto miešanie postáv a hercov pôsobí sčasti chaoticky, čo však mohlo byť aj cieľom autorov koncepcie hry.

Palárikov úvodný monológ – entrée pôsobí veľmi vážne – kazateľsky. Tento aspekt je v hre často prerušovaný napríklad piesňou Prečo si ma vyvolala z krčmy von, ktorú v rámci inscenácie viackrát hrajú a spievajú herečky a herci: Dana Droppová, Kristína Kilo, Tomáš Vravník, Braňo Mosný a Matúš Beniak.

Striedanie vážnych a komických momentov je v predstavení veľmi funkčne vyvážené. Ústrednou myšlienkou Palárikovho prejavu je zmierenie – koniec nedorozumeniam a hádkam.

NÁROD, KRAJINA, SÚDNOSŤ

Palárik v úvodnom vstupe uvažuje: „Kde je tu národ, kde je tu krajina, kde je tu súdnosť, čo sme kto, že idúc z horného konca na dolný, zhádame sa tak, že na koniec cesty ani nikto nepríde, zdutí a ofučaní sadáme si do výmoľov pri tej ceste a ďalších okoloidúcich len zlostne a sarkasticky poznámkami popostrkujeme: No, len, prosím, choďte ďalej vy! Ja už nie! Ja už ani krok! Šiel som, ale už nejdem. Tu budem, tu na tejto svojej medzi pestovať svoju pravdu, tu si ju budem hýčkať. Tu si ju polejem a pohnojím. (...) Ako chceme takíto vlastne čokoľvek? Byť národ, byť spoločenstvo. Ako chceme byť ľudia, kde brať silu byť človekom?“

V novej divadelnej inscenácii vystupujú tiež postavy Palárikových hier. Palárik s nimi vedie dialógy, napríklad s Eržikou a Miluškou z  veselohry Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch.

SPOMIENKY NA MINULOSŤ

Z Majcichova sa Palárik v tejto hre retrospektívne vracia v spomienkach do minulosti, najmä do rokov pôsobenia v Pešti. Palárikove aktivity spojené s neustálymi problémami a zápasmi sú v tomto predstavení zobrazené historicky korektne aj vďaka historikovi Ľubošovi Kačírekovi.

Návštevník predstavenia sa tak dozvie o okolnostiach vydávania časopisu Cyril a Metod alebo o živote robotníkov z Oravy pracujúcich v Pešti. Počas predstavenia zaznie i známa pieseň Oslavujme hviezdy jasné, Cyrila a Metoda.

Vďaka školskej výchove dnes poznáme osobnosť Jána Palárika ako autora divadelných komédií. Prostredníctvom novej autobiografickej drámy budú mať diváci možnosť spoznať Palárika zbližša, najmä ako politika, redaktora, organizátora spoločenského života.  Práve vďaka Palárikovi sa v roku 1868 konalo v trnavskom mestskom divadle prvé slovenské predstavenie.

Trnavskí ochotníci boli prvými slovenskými divadelníkmi, ktorí mohli hrať v naozajstnej divadelnej sále – v iných mestách hrávali ochotníci iba v školách, súkromných domoch, krčmách, výnimočne v upravených sálach na improvizovanom rozoberateľnom javisku. Ako upozorňuje dramaturgička Lucia Mihálová, Palárik sa stal patrónom trnavského divadla až v roku 2001.

ZJEDNOŤME SA, ROZPRÁVAJME SA

Trnavská divadelná scéna tak nadväzuje na dlhoročnú tradíciu inscenovania Palárikových hier tentoraz celkom originálnym spôsobom – prostredníctvom pohľadu do Palárikovho vnútra a reálií dobovej slovenskej spoločnosti.

Palárikovu osobnosť v žiadnom smere neznevažuje, práve naopak, predstavuje ho ako osobnosť, ktorá má čo povedať dnešnému človeku a dobe, ktorá tak ako v časoch Palárika je rozorvaná a nejednotná. Preto Palárikovo mnohokrát opakované zjednoťme sa, rozprávajme sa zostáva stále aktuálne.