Posolstvo diela je individuálne

V priestoroch bratislavského domu Quo vadis, ktorý má ambíciu stať sa „duchovným srdcom“ hlavného mesta, pravidelne vystavujú diela talentovaných autorov. Tento mesiac v ňom pod názvom Farebné variácie mala výstavu Daniela Rešetková.
Mária Bilá 30.01.2019
Posolstvo diela je individuálne

Vystavené diela pomáhajú v dome Quo vadis v Bratislave vytvárať dobrú atmosféru a ľudia často vojdú dnu aj vďaka nim.

S dielami autorky sa návštevníci domu Quo vadis nestretli prvýkrát. „Mám tu už tretiu výstavu. Intenzívnejšie som začala maľovať v rokoch 2016 – 2017; predtým len sporadicky a mala som aj dlhšiu zdravotnú prestávku,“ priblížila Daniela Rešetková.


Na svoju najnovšiu výstavu v dome Quo vadis má vraj zatiaľ kladné reakcie. „Stále je pre mňa vzpruhou a povzbudením, keď vidím, že to v ľuďoch niečo zanecháva,“ zhodnotila pre Katolícke noviny autorka, ktorá zároveň tvrdí, že sa nedá povedať, aké je posolstvo jej diela. „Každý v obrázku vidí a nájde si niečo iné. Posolstvo diela je preto individuálne.“ 


Spokojnosť vyjadrila aj riaditeľka domu Quo vadis Monika Hricáková: „Hosťom sa páčia naše výstavy. Často vojdú dnu, pretože ich videli cez okná, keď prechádzali okolo, a boli zvedaví. Zároveň tieto diela pomáhajú vytvárať dobrú atmosféru.“

Riaditeľka tiež zdôrazňuje, že vo svojich priestoroch nevystavujú hocičo. „Spolupracujeme s kunsthistoričkou, s ktorou sa radíme, či dané dielo zapadne do nášho konceptu. Chceme ľuďom komunikovať Boha aj cez krásno; výtvarné diela, fotky, práce žiakov a podobne.“ 

 

Použila techniku arttex

Arttex je druhom tapisérie, ktorý má korene na Slovensku.

„Pomocou tejto techniky vznikajú pekné, jemné, akoby ‚nadýchané’ obrázky. Pracuje sa s najjemnejšie spracovaným ovčím rúnom, ktoré je vyhotovené v pestrofarebných vlnených chumáčikoch, s protimoľovou úpravou. Z jednotlivých farebných chumáčikov sa odoberá ľubovoľné množstvo, jednotlivé vrstvy sa ukladajú vedľa seba, podľa požadovaného vzoru, môžu sa strihať, točiť, miešať či prepletať podľa potreby vybraného výtvarného motívu,“ priblížila Daniela Rešetková. 

Detail jedného z vystavených obrazov Daniely Rešetkovej.


Ďaľší postup podľa nej spočíva v zažehľovaní vytvoreného vzoru k podkladu. Vzor sa tiež pristehuje k podkladovej látke, aby sa neposunul. „Finálne spracovanie prebieha v dielni, kde špeciálny stroj tisíckami ihiel zafixuje obrázok k podkladu a vzniká tak hotové dielko netkanej textilnej tapisérie pod názvom arttex. Hotové dielko veľmi pekne vynikne vo farebnom drevenom ráme, ladiacom s farbami obrázka,“ uviedla autorka.
 

Maľovala aj horúcim voskom

Enkaustika, teda maľba horúcim voskom, je podľa nej technikou starou niekoľko tisíc rokov.

„Obrazy sa ňou maľovali na drevený podklad. Je to podobné ako pri súčasných ikonách, ale ako materiál boli použité vosky s farebnými pigmentami,“ zasvätila do histórie techniky Daniela Rešetková.

„V súčasnosti sa technika navracia, asi od 80-tych rokov minulého storočia, v upravenej podobe. Ako podklad k maľovaniu slúži najčastejšie špeciálny, lesklý papier, ale aj plátno, preglejka, drevo.“

Podľa autorky takéto obrázky majú veľmi dlhú trvácnosť a sú obľúbené pre „žiarivo-lesklú farebnosť použitých farebných voskov“. Daniela Rešetková zároveň upozornila, že je dôležité, aby obrázky vytvorené touto technikou neboli vystavené priamemu slnečnému žiareniu a zavesené blízko tepelných zdrojov – mohlo by totiž dôjsť k posunu voskov na obraze. 

Snímky: Erika Litváková