Prikladať kamienok ku kamienku

Eva a Igor sa stretli koncom 60. rokov. „Prvý raz sme sa videli vo Výstavníctve, to bol podnik, ktorý realizoval výstavy. Keďže ani jeden z nás sa po maturite nedostal hneď na vysokú školu, nezávisle od seba sme tam začali pracovať. Ako brigádnici sme sa letmo pozdravili. Neskôr sme sa vídali na VŠVU, radi sme spolu žartovali,“ spomína Eva.

„Boli sme v tom istom maliarskom ateliéri u profesora Petra Matejku,“ vysvetľujú obaja. „Schádzali sa tam viaceré ročníky študentov voľnej maľby a  gobelínu. Vždy sme sa radi podpichovali a vtipkovali,“ dodáva Eva. „Toto oddelenie sedelo Evičke hlavne preto, lebo mala predtým dôkladnú textilnú študijnú prípravu na Strednej priemyselnej škole textilnej v Brne, u výborného českého výtvarníka, profesora Bohdana Mrázka,“ vysvetľuje Igor.

ČO PÁNBOŽKO POŠEPKAL

Svoju tvorbu i začínajúci vzťah brali od začiatku veľmi vážne. Hoci, ako hovoria, vznikol celkom nenápadne. „Na prelome rokov 1970 a 1971 sme boli na silvestrovskej oslave na chate uprostred prírody. Nebolo nás veľa, do desať kamarátov z ateliéru, veľmi milá malá spoločnosť. Boli sme však obaja opatrní.“

Nechceli ísť do žiadneho povrchného vzťahu, oťukávali sa a zistili, že majú podobné výtvarné aj spoločenské názory. Dôležité bolo pre nich aj vierovyznanie. „Pánbožko mi pošepkal, že je tá pravá. Tak som si ju nahovoril,“ smeje sa Igor a dodáva: „Náš vzťah začal byť vážny, až keď sme prišli domov z dómkostola.“

Brali sa na Evine promócie, na sviatok svätého Jána Krstiteľa, 24. júna 1972.

DVOJITÉ SOBÁŠENIE

„Zažili sme veľmi pekné kresťanské krúžky počas štúdia s pátrom Valérom Zavarským, priatelili sme sa aj s pátrom Igorom Vajdom. Veľmi milý kontakt sme udržiavali s Tonkom Srholcom, chodili sme na jeho omše do Blumentálu. Tonko s pátrom Petrom Lajchom nás aj sobášili v Dóme sv. Martina.“

Hovoria, že to bolo dvojité sobášenie. „Páter Lajcha tam bol kaplán, a asi prižmúril oko, že pri našom sobáši bol aj Tonko Srholec. Keď sme už boli manželia, Tonko k nám rád chodieval aj s ďalšími našimi priateľmi, sedeli sme pri vianočnom stromčeku a spievali koledy. Až sa dom triasol.“

V roku 1974 sa Minárikovcom narodil prvý syn, v roku 1976 druhý.

RÝCHLO TO UBEHLO

Päťdesiat rokov spolu, to nie je hocičo. „Päťdesiatjeden a pol,“ spresňuje Igor. „Rýchlo to ubehlo. Starostlivosť o deti, práca a výtvarné diela – všetko si žiadalo svoj čas,“ hovorí Eva. Igor dodáva: „V živote sa všetko istým spôsobom dopĺňa. Pri jednej veci si človek odpočinie od druhej a potom ide do tretej. Bohatosť tohto striedania je väčšinou pozitívna, i keď občas aj vyčerpávajúca. Vždy to však bolo skôr na povzbudenie ako na trápenie.“

Eva hovorí, že výhodou bol domáci ateliér. „Okrem toho, že synovia hrali futbal s mojimi klbkami, zapájala som ich popritom do tvorby. Dala som im maličké rámiky, do ktorých vytkali krásne gobelínky.“

VŠETKY SKVOSTY SVETA

Na otázku, či je výhoda aj to, že sú obaja výtvarníci, Igor s úsmevom odpovedá: „Zatiaľ väčšinou áno.“ Eva vysvetľuje: „Vnímame to ako veľkú výhodu. Po revolúcii sme konečne mohli cestovať von a až vtedy sme si popozerali veľa umeleckého sveta, takmer všetky európske galérie, múzeá, pamiatky, katedrály.“

Keďže na zájazdoch museli využiť čas veľmi racionálne, nikdy nešli do žiadneho shoppingu. „Len do galérií. Ako manželia – výtvarníci sme nemali problém, že by jeden z nás chcel ísť tam a druhý inam. Boli sme šťastní, že sme mohli vidieť všetky tie umelecké skvosty, ktoré sme si nemohli pozrieť počas socializmu.“

KRÁSA BOŽEJ PRÍRODY

Pred pádom totality však pochodili takmer všetky hrebeňovky na Slovensku. „Našťastie sa vieme tešiť z  malých vecí,“ hovorí Igor. „Aj z krásnej farby nejakej rastlinky či zo západu slnka. Z túry po Malých Karpatoch máme rovnakú radosť ako z návštevy špičkovej galérie. Hoci Evička v posledných rokoch chodí menej, ja som zatiaľ ročne zvládol aj 1500-1800 kilometrov.“

Minimálne hodinu-dve si Igor pochodil po lese a tešil sa, ako Pán Boh všetko úžasne stvoril. „Vo všedný deň je človek v lese prakticky sám, a tak si myslí, že celá nádherná rozmanitosť prírody, jazerá, potoky a lúky sú vytvorené iba pre neho.“

Eva dopĺňa: „Keď sme boli na hrebeňovke a videli sme odtiaľ krásu Božej prírody v jej dokonalosti a jednoduchosti, hovorila som si, že to je azda najúžasnejší pohľad na svete. Hoci sme na našich cestách za umením videli skutočné umelecké klenoty, iba na vrcholkoch hôr som sa cítila úplne odľahčená od všetkých trápení.“

Táto krása sa nedá ničím nahradiť. „Každoročne chodievame na Veľkonočný pondelok na Devínsku Kobylu, kde máme jeden kameň, na ktorý si sadneme. Na tomto mieste máme pocit, že sa tam celé stáročia nič nezmenilo – či bol stredovek, alebo je 21. storočie, pohľad na horizont s kopcom a tokom Dunaja je nepozmenený.“

DUCHOVNE PREPLETENÍ

Návštevy u Minárikovcov často zaujme Igorov obraz s prepletenými porcelánovými uškami z rozbitých kávových  šálok. „Je to uškový obraz,“ smeje sa Eva. Igor vysvetľuje: „Sme duchovne prepletení, samozrejme, niekedy to nie je až také ideálne, ale väčšinou je to milé a v poriadku.“

Keď sa pýtame, či sa stalo, že sa pri svojej tvorbe inšpirovali dielom toho druhého, Igor hovorí: „Vedome ani nie, ale podvedome určite áno, lebo viacerí naši výtvarní známi nás upozornili na vzájomné príbuznosti.“

Niektoré Igorove obrazy pripomínajú textilnú štruktúru a Evkina textilná textúra zasa pripomína maliarsku, kresliarsku prácu. „Raz som žartovne použil Evičkinu školskú prácu, ktorú mi darovala. Časť obrázka som nalepil do koláže, tak, že tam zostal jej podpis aj že to namaľovala ako trinásťročná.“

ČO NA TO POVIEŠ

Keď pracujú v ateliéri, radi počúvajú dobrú hudbu, napríklad Giovanniho Pierluigiho da Palestrinu. Ale nenakukujú si pri tom cez rameno. „Igor maľuje pri svojom stolíku a ja som otočená ku gobelínu na stene.“

Ako profesionáli sú však hrdí na to, čo vytvoril ten druhý. „Možno nereagujeme až tak spontánne, lebo ako výtvarníci máme názor precedený cez racionálny pohľad a dejiny umenia. No veľakrát sme sa potešili z tvorby toho druhého,“ približuje Igor.

„Aj keď o tom priamo nehovoríme, v určitom momente sa Igora opýtam: ,Čo na to povieš?‘ A takisto sa ma opýta aj on, keď vyjdem hore do ateliéru. Jedným-dvoma slovami si niečo povieme, do tvorby si ale nehovoríme.“ To potvrdzuje aj Igor: „Do tvorby si navzájom nekafreme, lebo nechceme riskovať,“ smeje sa.

„Skôr si veľmi manuálne pomáhame, keď inštalujeme svoje výstavy. Vždy si urobím pôdorys, všetko si musím nakresliť, lebo textil sa umiestňuje ťažšie ako obrazy. Igorovi som veľmi vďačná za pomoc pri všetkých mojich inštaláciách aj pamätnej izby sakrálnej výšivky Márie Hollosy na fare v Cíferi. Vždy so mnou bol a radili sme sa.“ 

DEŇ A NOC, SLNKO A TMA

Život sa podľa Igora a Evy skladá z pekných i menej dobrých vecí. „Každý vzťah je ako deň a noc, slnko a tma. Či chceme, alebo nie, prídu aj náročné situácie a je len na nás, aby sme ich rozumne prekonali. Niekedy to ide ľahšie, inokedy ťažšie.“

Ale manželstvo dáva životu aj náplň. „Založiť a vytvoriť rodinu má význam. Ako keby ste prikladali kamienok ku kamienku a budovali čosi dobré,“ zamýšľa sa Eva a Igor dodáva: „Náš vzťah je pre nás istota. A skutočnosť, že v dobrom fungujeme vyše 51 rokov, je úžasný Boží dar.“

Viera a duchovno majú v ich vzťahu a manželstve pevné miesto. „Už za slobodna sme vedeli, že sme obaja rímskokatolíci a že v tomto smere sa sporiť nebudeme,“ pripomína s úsmevom Igor.

Eva vysvetľuje: „Našťastie máme okolo seba vo výtvarných kruhoch veľa dobrých manželstiev. Sú to poväčšine výtvarníci, ktorí sa dopĺňajú v ľudskom aj v etickom smere. Takže sa necítime ojedinelí a je to pre nás povzbudzujúce.“