Rilkeho milý Pán Boh

Ako prvý z pražských Nemcov si vydobyl svetovú slávu a zaradil sa medzi najznámejších predstaviteľov nemeckej moderny. Rainer Maria Rilke sa v roku 1875 narodil na Jindřišskej ulici v Prahe. Jeho otec Josef pracoval ako inšpektor na železničných dráhach a matka Sophie pochádzala zo zámožnej pražskej rodiny.

Práve vzťah s matkou ovplyvnil nielen básnikov vzťah k Bohu, ale aj jeho životné cesty. Hoci bol pokrstený i vychovávaný ako katolík a v detstve navštevoval piaristickú obecnú školu, práve pre bigotnosť matky sa od kresťanstva dištancoval.

V známom liste švédskej spisovateľke Ellen Keyovej v roku 1903 napísal: „Vo vojenskej škole som sa po úzkostlivých, dlhých zápasoch vzdal svojej prudkej katolíckej synovskej zbožnosti, oslobodil som sa od nej, aby som bol ešte viac, ešte strašnejšie sám. Ale z vecí, z ich trpezlivého znášania a vytrvalosti sa mi zrodila nová, väčšia a zbožnejšia láska, nejaká viera.“

BOH KAŽDODENNOSTI

„Biblia vrátane Nového zákona bola preňho dôležitá, čítal ju, ale dôležitejší bol preňho Starý zákon, napríklad Žalmy. Hovorieval, že v Žalmoch sa človek úplne spozná,“ povedal pre nemecké rádio Deutschlandfunk nemecký teológ Otto Betz, ktorý s vášňou skúmal Rilkeho dielo.

Rilke bol podľa jeho slov kritický voči kresťanstvu, jeho dogmám i Ježišovi. Odmietal, aby si kresťanstvo nárokovalo na výlučnosť. „Chcel náboženský postoj, ktorý by bol ochotný experimentovať, ktorý by bol otvorený, postavil vás na cestu, aby ste mohli mať skúsenosti v živote, a kresťanstvo bolo pre neho príliš netolerantné.“

Hľadal Boha, ktorý by vstupoval do jeho každodenného života. A hoci sa jeho náboženské predstavy v priebehu života menili, vždy zostal spojený s „blízkym a neuchopiteľným Bohom“.

Práve takýto ľudský Boh, ktorého môžeme stretnúť na každom kroku Rilkeho milý Pán Boh a v každej podobe, sa objavuje v zbierke trinástich poviedok Príbehy o milom Pánu Bohu.

Napísal ju ako ani nie 25-ročný údajne za sedem po sebe idúcich nocí. Tie by mali symbolizovať sedem dní, za ktoré Boh stvoril svet. Nachádzame v nich autobiografické črty, napríklad motívy z Rilkeho detstva, zo vzťahu so sochárkou Clarou Westhoffovou, ako aj inšpiráciu z ciest do Talianska a Ruska.

BOH DETÍ I DOSPELÝCH

Ťažko určiť, či ide o texty pre deti alebo dospelých, hovorí sa, že medzi tým nie je veľký rozdiel. Skôr možno hovoriť o dvoch líniách – jednej, ktorej rozumejú dospelí, a druhej, ktorá je blízka deťom. Autor však viac ráz zdôrazňuje, že je dôležité, aby dospelí nezabudli vyrozprávať ten-ktorý príbeh deťom.

Jedno je totiž o Bohu jasné, „dospelí sa oňho nestarajú, takže to musíme urobiť my deti“. Všetky príbehy majú spoločnú postavu rozprávača v prvej osobe, všetky tvorí rámcový dej i vnútorný príbeh a ani jednému nechýba tajomnosť.

Niektoré poviedky na seba nadväzujú, iné sú od seba nezávislé, dve z nich sú v názve označené ako rozprávky. V každej jednej však ide o milého Pána Boha. V príbehoch berie na seba podobu starca, roľníka, spievajúceho muža, slepca či cudzinca.

A dokonca aj keď pán učiteľ trvá na tom, že chce počuť príbeh, v ktorom Pán Boh nebude vystupovať, je tam predsa len prítomný. Azda za najdojímavejšiu možno považovať epizódu, kde sa Pán Boh stane náprstkom.

Rozhodli o tom deti. Vymysleli, že si vyberú jednu vec, ktorá bude milým Pánom Bohom. Po dlhom uvažovaní sa rozhodli, že to bude náprstok. „Bol svetlý, akoby zo striebra, a pre svoju krásu sa stal milým Pánom Bohom.“

Každý deň ho malo nosiť jedno z nich, lebo ich bolo sedem ako dní v týždni. V príbehu sa Pán Boh ukázal ešte aj v inej podobe, čím sa jeho tajuplnosť stupňuje. V súčasnom kontexte je priam mrazivý príbeh s názvom Ako prišla zrada do Ruska.

Napísaný je ako bylina, epická hrdinská báseň, a milý Pán Boh je v nej predstavený ako roľník, ktorý stavia kostol. Zrovna on pomôže cárovi vyriešiť ťažkú hádanku a vďaka tomu príde k veľkému bohatstvu.

Pre svoju chamtivosť cár nedodrží sľub, ktorý dal roľníkovi, a ten mu po poslovi odkáže: „Povedz svojmu pánovi, strašnému cisárovi Vasilievičovi, že doposiaľ v Rusku zrada nebola. No ak by zistil, že sa na nijakého človeka nedá spoľahnúť, je si sám na vine, pretože teraz ukázal, ako sa zrádza. Po stáročia si v celom Rusku jeho príklad nájde mnoho napodobňovateľov.“

Rainer Maria Rilke na maľbe Leonida Pasternaka. Snímka: wikimedia commons/voľné dielo

UTRPENIE A SMRŤ

V Rilkeho poviedkach nevystupujú dokonalé postavy. Akoby autor tušil vlastný osud a utrpenie, nevyhýba sa otázke zomierania, smrti, bolesti, dáva priestor starým ľuďom i ľuďom s postihnutím.

Jednou z takých postáv je Ewald, sused, ktorý nemôže chodiť, preto stále sedí pri okne. Na rovinu ho biblicky nazýva chromým či ochrnutým a oceňuje, že je výborným poslucháčom. „Aká je to len radosť rozprávať ochrnutému človeku. Zdraví ľudia sú takí neistí. Veci vidia raz z tej, inokedy z inej strany.“

A  dodáva: „U  chromého sa toho človek nemusí báť. Nepohyblivosť ho pripodobňuje tým veciam, s ktorými aj naozaj udržiava veľa srdečných vzťahov, a dá sa povedať, že to ho robí tiež akousi vecou, ktorá vyniká nad všetky ostatné, vecou, ktorá nepočúva len svojou mlčanlivosťou, ale aj vzácnymi tichými slovami a jemnými, úctivými pocitmi.“

S Ewaldom, účinkujúcim vo viacerých poviedkach, vedie rozprávač doslova filozofické dišputy: „Takže Boh je tam? spýtal sa. Mlčal som. Potom som sa k nemu sklonil: Ewald, sme my azda tu?“

S Ewaldom sa zhovára aj o smrti, o ktorej ľudia rozprávajú „inak než o všetkých iných skutočnostiach, a to len preto, lebo nikto už neprezradí nič viac o tom, čo sa mu potom stane“.

A tejto tajomnej, poslednej fáze ľudského života venoval dokonca celú kapitolu s názvom Rozprávka o smrti a jej tajomný dodatok. „Smrť. Čo sa o nej vie? Naoko všetko a možno nič.“ Rilke sa pozrel smrti do tváre o štvrťstoročie po napísaní týchto slov. Zomrel v roku 1926 ako 51-ročný po trojročnom boji s leukémiou.

Slovenské vydanie Rilkeho diela zdobia pôsobivé ilustrácie akademickej maliarky Táne Svatošovej.

NADČASOVÁ TVORBA

Rilkeho poéziu prekladal do slovenčiny Karol Strmeň, Miroslav Válek a Milan Richter, no netreba zabúdať ani na Pavla Gašparoviča Hlbinu, ktorého preklady vychádzali v Pútniku svätovojtešskom.

Prozaické texty vyšli v slovenčine v preklade Perly Bžochovej a Ladislava Šimona. Príbehy o milom Pánu Bohu boli v češtine publikované v preklade Sergeja Machonina v roku 1997, takmer storočie po ich prvom vydaní v roku 1900.

V slovenčine vychádzajú po prvý raz. Iniciátorkou i autorkou prekladu je mladá germanistka Alžbeta Vörösová. Život a dielo „tohto nádherného autora, jeho postoj k zmyslu utrpenia, pochybnostiam, otázkam viery sú veľmi obohacujúce“ a Rilke ju „intenzívne sprevádza najmä v náročných obdobiach“.

Pri návšteve švajčiarskeho kantónu Valais a dedinky Raron, kde je Rilke pochovaný, si prekladateľka opätovne uvedomila, „aká nadčasová je jeho tvorba a aký nesmrteľný odkaz nám v nej za svoj relatívne krátky život stihol zanechať“.

Slovenské vydanie ilustrovala akademická maliarka Táňa Svatošová. Pôvodne ho mal stvárniť jej otec Miroslav Cipár, no milý Pán Boh si ho k sebe povolal skôr, ako sa do diela pustil.

Výtvarníčka podobne ako Rilke prepojila abstraktnú i konkrétnu líniu diela, chápania Boha, ale aj dedikovania deťom a dospelým. Láska, smrť, putovanie, zrada, hľadanie Boha, to všetko zachytil „mág senzibility“ či „básnik smrti“ vo svojej krátkej próze.

Podobne ako rozprávky je aktuálna v každej dobe, pretože do nášho života vnáša poéziu i detskú prostotu a učí nás uvažovať o tom, čo je v živote podstatné.