Rozum a cit zasiahne rozum aj cit

Plagáty sľubujú romantiku. Veľa kvetov, veľa ružovej, ešte aj ten cit v názve. V skutočnosti inscenácia bratislavskej Novej scény Rozum a cit viac než cukrovú vatu pripomína punčové rezy; tiež sú sladké, tiež sú ružové, ale dobre ich pripraviť nevie každý. A kto chce, zacíti v nich aj rum.
Mária Bilá 13.02.2019
Rozum a cit zasiahne rozum aj cit

V hlavných úlohách uvidíte: (zľava) Romanu Dang Vanovú, Zuzanu Tlučkovú a Karin Olasovú. Snímka: Marek Malúšek

Prvotinu Jane Austenovej zbožňujú čitateľky (dokonca aj čitatelia) na celom svete. Teraz prichádza na slovenské dosky, ktoré znamenajú svet. Réžie diela o anglickom vidieku spred dvoch storočí sa ujal Čech (Mikoláš Tyc) a jednu z hlavných úloh si zahrala aj polovičná Vietnamka (Romana Dang Vanová).  

Pr(a)vé lásky 
Dve sestry, dva prístupy k životu aj k láske. Elinor volí pragmatickosť, Marianne často afekt. Elinor takt, Marianne úprimnosť. Elinor tajomstvá, Marianne škandály. O bolesti opustenej Elinor nevie takmer nik, o zlomenom srdci Marianne takmer každý. 

Konfrontácia odlišných postojov v rovnakých (či podobných) situáciách je temer nevyhnutná, v podaní Tycovho 
ansámblu sa však nedočká prvoplánového hodnotenia, ktorá sestra si vybrala lepší podiel. Hoci pre mnohých divákov odpoveďou zrejme bude vyvrcholenie osudov oboch hrdiniek.  

Scénická freska (aj román) však otvára viac otázok než tú, s kým pôjdu slečny Dashwoodové k oltáru. Manipulácia, sociálna nespravodlivosť, neharmonické rodinné vzťahy, spoločenská strojenosť, mužská pasivita či naopak, mačovstvo - aj keby adaptácii chýbal výraznejší aktualizačný presah (ako jej niektorí kritici vyčítajú) práve medzi riadkami týchto tém ho jeho zarytí hľadači môžu hľadať; dokonca nájsť.  

Trochu nálepiek 
Komparácii s knižnou pôvodinou či filmovými spracovaniami sa fanúšikovia asi nevyhnú, ak sa im to však podarí, čaká ich nový zážitok zo starého diela. Ten zaručí najmä dramatizácia Jitky a Jana Šotkovských.

Dobrou voľbou bolo vyškrtnutie tretej sestry Margaret aj neutralizácia povahy matky Dashwoodovej (v predlohe staršia verzia ohnivej Marianny).

Postavy (vrátane vedľajších) prichádzajú na scénu s ustálenou povahokresbou, ktorá je často až zhyperbolizovaná. Fanny je príliš zákerná, Lucy príliš otravná, Charlotte príliš prostoduchá. Všetko ešte podčiarkujú charakterizačné kostýmy.

Scénická freska (aj román) však otvára viac otázok než tú, s kým pôjdu slečny Dashwoodové k oltáru.

Nemusí to však byť na škodu. Nálepky pomáhajú divákovi rýchlejšie sa zorientovať a hlavne sa v spleti vzťahov nestratiť. Náročnejšieho recipienta to možno urazí, väčšina sa aspoň dobre zasmeje.

Podobne je to v hre vlastne temer so všetkým – trebárs prehovory postáv komentujúcich dianie okolo seba či v sebe môže niekto vnímať dementačne, iný ako istý druh nadsádzky.

Pre každého 
V adaptácii si tak svoje nájde rozmanitý divák – aj keď ten naivnejší možno trochu viac a ten náročnejší trochu prácnejšie. Kto chce, bude fňukať nad zákernosťou Johna Willoughbyho a od dojatia nad záverečným vyznaním Edwarda Ferrarsa; a kto chce, bude hľadať metafory v scénickej kompozícii so skleníkom.

O polarizácii publika na ženskú a mužskú časť asi len toľko, že práve vďaka mnohým humorným scénam a ponúknutým stimulom na zamyslenie pri hre nezaspia ani tí, ktorých na predstavenie dotiahli nežnejšie polovičky. 
 

Mikoláš Tyc: Nemusíme byť grobiani

Inscenáciu Rozum a cit na doskách Divadla Nová scéna režíroval MIKOLÁŠ TYC (36). Katolíckym novinám prezradil aj to, ako vníma rozum a cit vo vlastnom živote alebo či bolo preňho ako muža ťažké ujať sa adaptácie ženského románu. 

Režírovali ste hru podľa románu ženskej autorky, hlavnými hrdinkami sú tiež ženy. Nebolo to pre vás ako muža ťažké?     
Aby som pravdu povedal, takto som nad tým nerozmýšľal. Príbehy vnímam z pozície človeka. 

Pre každého je to, čo prežíva, zásadná životná výzva.

Ženy v tej dobe boli v ekonomickom a sociálnom postavení, ktoré bolo pre ne ťažšie, než je dnes. Elinor si to uvedomuje, ale stále vidí v ľuďoch to pekné a chce veriť, že všetko sa vyvinie k dobrému koncu. To, že jej rodinu vlastný brat vyženie z domu, je veľmi krutá udalosť, no ona neprestáva byť optimistkou.

To ma na príbehu oslovuje – viera, že všetko môže dopadnúť dobre, aj keď to tak vôbec nevyzerá. 

Našli ste aj paralely s dnešnou dobou? 
O to sme sa, úprimne povedané, asi ani veľmi nesnažili. Chceli sme zachytiť určité princípy správania.

Príbeh ukazuje, že človek, ktorý sa správa kultivovane a úprimne voči sebe aj svojmu okoliu, nakoniec dopadne lepšie. Nemusíme byť grobiáni, aby sme niečo dosiahli.

Isté hodnoty ostávajú a oplatí sa o ne snažiť a oprieť. Aj vtedy, aj dnes. 

Ktorý postoj k životu je lepší – rozum alebo cit?
V priebehu skúšok sme prišli na to, že rozumná Elinor má v sebe i silnú emocionálnu stránku.

Na druhej strane Marianne, ktorá je veľmi citová, oplýva aj inteligenciou a príjemnou iróniou. Neváha síce dať najavo, čo cíti, ale je tiež chytrá.

V živote oboch sestier je prítomný aj rozum, aj cit. Skôr sme teda hľadali, ktorá ich ako prejavuje.

A ako je to s rozumom a citom u vás? 
Snažím sa mať ich v rovnováhe. Potrebujem byť citový, rovnako však potrebujem rozumom vedieť cit ovládať.