Som Kristus. Ježiš Kristus

Keď dal v roku 1995 Ján Pavol II. vyhotoviť zoznam 45 „veľkých filmov“, v sekcii „náboženstvo“ figurovali len dva tituly o Ježišovi: Utrpenie nášho Pána Ježiša Krista a Evanjelium svätého Matúša. Do rebríčka sa dostal aj film Intolerancia, a to v kategórii „morálne hodnoty“.  

V priebehu posledného viac než storočia však bolo natočených o Ježišovi viac filmov, než sa zmestilo do vatikánskeho filmového zoznamu. Vznikla tiež antológia týchto snímok (u nás vyšla pod názvom Ježiš vo filme; jej autorom je religionista a filmový kritik Barnes Tatum) a pravidelne sa objavujú nové a nové recenzie či komentáre divákov na internetových filmových portáloch. 

Ktoré snímky o Ježišovi sa teda najviac zapísali do filmových dejín i do myslí a sŕdc fanúšikov? Pozrite sa s nami na rôzne „naj“ v rámci tejto kategórie filmov. 

Najstarší tradičný
Rok 1903. Len 8 rokov po tom, čo bratia Lumièrovci predstavili svetu prvý film Príjazd vlaku do stanice La Ciotat, mal premiéru aj prvý film o Ježišovi. Pod názvom Utrpenie nášho Pána Ježiša Krista (Vie et la passion de Jésus Christ) ho zrežíroval Francúz Ferdinand Zecca. Hoci titul by mohol indikovať čosi ako predchodcu Umučenia Krista, v skutočnosti film približuje všetky dôležité udalosti Ježišovho života počnúc už zvestovaním a narodením. O to neuveriteľnejšie sa preto zdá, že snímka má len trištvrte hodiny. V čase svojho vzniku to však bolo jedno z najdlhších filmových diel vôbec. Snímka je nemá a ručne kolorovaná. Použité efekty dnes pôsobia úsmevne, zároveň však budia (vzhľadom na rok vzniku) veľký rešpekt voči svojim tvorcom. 

Intolerancia (Intolerance, 1916) - to sú štyri príbehy v jednom. Len jeden z nich je o Ježišovi, pričom táto frekvencia je vo filme najkratšia. Dnešného diváka striedanie časových rovín a prestrihy medzi jednotlivými príbehmi neprekvapia, pre vtedajšie väčšinové publikum bol však film zložitý na absorbciu. Možno aj to bol jeden z dôvodov, prečo film nezaujal a jeho režisér David Wark Griffith zbankrotoval. Kritici však k filmu zaujali zväčša pochvalný postoj a Intolerancia sa dodnes považuje za jeden z najlepších či aspoň najvýznamnejších filmov vôbec. 

Prvé remake
V roku 1923 natočil Cecil Blount DeMille film o desiatich prikázaniach (The Ten Commandments); o štyri roky neskôr premiéroval film o Ježišovi. Kráľ kráľov (The King of Kings) je nemý, čiernobiely (až na kolorovanú scénu zmŕtvychvstania) a má takmer 2 hodiny. Ježiša si zahral Henry Byron Warner (zaujímavosťou je, že jeho matku stvárnila o 18 rokov mladšia herečka Dorothy Cumming) a film obsahoval aj pár úsmevných scén (napr. dievčatko, ktoré od Ježiša chce, aby mu vyliečil bábiku). 

Snímka sa svojho plnofarebného a ozvučeného remake dočkala v roku 1961 pod réžijnou taktovkou Nicholasa Raya – aj keď sa dá polemizovať, koľko toho majú filmy okrem názvu a vlastne spoločné. 

Najhviezdnejší
Bol nominovaný na 5 Oscarov, mal troch režisérov (George Stevens, David Lean, Jean Negulesco) a aj do malých (až komparzových) rolí boli obsadzovaní herci (vtedy) zvučných mien. Najväčší príbeh všetkých dôb (The Greatest Story Ever Told, 1965) však aj tak nebol veľmi úspešný ani komerčne, ani u mnohých kritikov. Tí mu vyčítali najmä dĺžku (a nudu). Pôvodne mala totiž snímka 4 hodiny a 20 minút; po troch zostrihoch sa dá v súčasnosti nájsť najmä v triapolhodinovej verzii. 

Najuspievanejší 
Rock, tanky, autobus, hippies, ľudia všetkých národností. Aj to môže divák vidieť v muzikáli Ježiš Kristus Superstar (Jesus Christ Superstar, 1973), ktorý prináša tak trochu iný pohľad na Ježiša – a to nielen preto, že príbeh je podávaný z Judášovej perspektívy. Žiaden evanjeliový prepis, skôr alternatívny (pre niektorých kontroverzný) pohľad na muža, ktorý sa stal slávnym až tak, že sa s tým niektorí nevedeli vyrovnať. V role Ježiša zahviezdil Ted Neeley, ktorý ho na divadelných doskách stvárňoval ešte ďalších 40 rokov. Apropo, pri natáčaní filmovej verzie tohto muzikálu sa vraj zoznámil aj so svojou budúcou manželkou. 

Najdlhší
Ježiš Nazaretský (Gesù di Nazareth, 1977) mal dokopy 382 minút a účinkovalo v ňom 220 hercov aj tisícka komparzistov. Materiál bol spracovaný vo forme televíznej minisérie. Režisér Franco Zeffirelli (ktorý 5 rokov predtým natočil aj životopis sv. Františka Brat Slnko, sestra Luna) historickú presnosť konzultoval s mnohými odborníkmi a po premiére tvrdil, že film prehĺbil jeho vieru. V úlohe Ježiša sa predstavil Robert Powell. Režiséra údajne na kastingu upútal hypnoticky modrými očami. Aby bol hercov pohľad vo filme čo najdramatickejší, pri natáčaní vraj vôbec nežmurkal. 

Najprekladanejší 
O filme Ježiš (Jesus, 1979) sa tvrdí, že bol preložený do 1 112 jazykov (niektoré zdroje uvádzajú až 1 600), čo z neho robí najprekladanejší film sveta vôbec. O jeho preklad a distribúciu sa stará organizácia Jesus Film Project (založená v roku 1981). Už len pre množstvo prekladov je tento film zrejme celosvetovo najznámejším filmom o Ježišovi. Nie všetkých však táto skutočnosť teší; podobne ako iným filmovým verziám evanjeliových príbehov, aj tomuto filmu niektorí kritici zazlievajú, že je nudný, monotónny a neobjavný. 

Najrebelskejší 
Ježiš à la netrpezlivý revolucionár, v hlavných úlohách neherci (Ježiša hral španielsky študent literatúry, Judáša vodič nákladiaku, Máriu režisérova matka), súčasťou hudobnej zložky africká hudba. Aby toho nebolo málo, film režíroval marxisticky nastavený homosexuál, ktorý sa netajil odporom k Cirkvi (hoci film sa pokúsil natočiť z pozície veriaceho). Hoci to všetko môže znieť ako návod na teologickú katastrofu, v skutočnosti patrí podľa mnohých Evanjelium svätého Matúša (Il vangelo secondo Matteo, 1964) k najobľúbenejším a najlepším filmom o Ježišovi. 

Najusmievavejší
Svetlé rozviate vlasy, široký úsmev, zmysel pre humor, žoviálnosť. Taký je Ježiš v stvárnení Jeremyho Sista, ako ho divákom predstavil Roger Young v dvojdielnom filme Ježiš (Jesus, 1999). Mesiáš v tomto prevedení nepôsobí ako nedotknuteľný vodca, skôr ako milý „parťák“, ktorý si autoritu vybudoval ľudským prístupom a sympatickým vyžarovaním. Film zaujme aj postavou satana (sofistikovaný muž našej doby v obleku, občas transformovaný do podoby krásnej ženy) či scénami pokúšania v Getsemanskej záhrade, kde Ježiš vidí, aké činy sa budú v jeho mene konať v nasledujúcich storočiach. 

 Film zaujme aj postavou satana (sofistikovaný muž našej doby v obleku, občas transformovaný do podoby krásnej ženy) či scénami pokúšania v Getsemanskej záhrade, kde Ježiš vidí, aké činy sa budú v jeho mene konať v nasledujúcich storočiach.

Najdoslovnejší 
Hoci mnohým filmovým príbehom o Ježišovi kritici vyčítali prílišné pridržiavanie sa biblickej predlohy (čo môže vyvolávať istú nudu, viesť ku klišé a v konečnom dôsledku pôsobiť kontraproduktívne), Philip Saville zašiel ešte ďalej. Jeho Evanjelium podľa Jána (Gospel of John, 2003) je doslovným prepisom Jánovho evanjelia; je vlastne jeho vizuálnym stvárnením. Okrem biblického textu akoby autori nemali iný scenár. Tento postup môže osloviť predovšetkým tých, ktorým na filmoch o Ježišovi prekážalo uplatňovanie autorskej licencie. 

Najbrutálnejší
Dívať sa zhruba dve hodiny na (často) detailné zábery bitia, bičovania, nesenia kríža či umierania na ňom – to je len pre silné žalúdky. Sú dokonca známe prípady, keď diváci dostali pri projekcii infarkt. Napriek tomu sa Umučenie Krista (The Passion of the Christ, 2004) od Mela Gibsona stalo veľmi rýchlo populárnym, dokonca sa považuje za najlepšie zarábajúci náboženský film vôbec. Svet tiež obleteli svedectvá viacerých tvorcov (vrátane stvárniteľa Ježiša Jamesa Caviezela), ktorí v priebehu natáčania získali či upevnili si vieru. Niektorí kritici však filmu zazlievajú, že viac ako na evanjeliá odkazuje na mystické vízie Anny Kataríny Emmerichovej. 

Sám režisér sa vyjadril, že cítil nutkanie natočiť tento film už 15 rokov. V súčasnosti pracuje na jeho pokračovaní s pracovným názvom Umučenie Krista: Vzkriesenie, ktoré má byť podľa jeho slov ešte väčším filmovým zážitkom.