Utvorené na slávu Božiu

Pred rokmi som niekoľkomesačnej dcérke mojich priateľov darovala malý zarámovaný kúsok kňazského ornátu s výjavom Božského Srdca Ježišovho. Mala ho pri nemocničnej postieľke, keď bojovala o život. Viete si predstaviť, že by raz takto poslúžil aj kúsok z vášho ornátu?

Jednoznačne mi pri tejto otázke napadá rúcho, ktoré som vytvorila pre pápeža Františka. Je a bude pre mňa relikviou. Tvorba rúch je špeciálna práve osobnými stretnutiami so vzácnymi, hlbokými ľuďmi, ktorí ma vždy veľmi obohatia. Tým, že nosia moje rúcha, získavajú špeciálny význam. Je to úžasný pocit a tento moment si na svojej práci veľmi cením. Vnímam to ako požehnanie.

Pri pohľade na vaše liturgické rúcha akoby ožívali naši starí rodičia, ktorí doma pri tkaní dôsledne ukladali nitku k nitke, vlákno k vláknu. Záleží aj vám na každej votkanej nitke?

Pre mňa je dôležitý každý materiál, ktorý do rúcha vkladám. Z hodvábov vytváram lineárne koláže, v ktorých je dôležitý každý jeden odtieň, ktorý použijem. Tiež samotný materiál rúcha musí byť správne zvolený, tvorí súčasť celkového výrazu diela.

V prípade autorskej plsti, z ktorej vytváram zväčša hlavný motív rúcha, je pre mňa dôležité, aby farebne a výrazovo harmonizoval s vrstvenými hodvábmi. Vždy hľadám rovnováhu v kompozícii, v rúchu nesmie byť použité nič navyše.

Inak to jednoducho dobre nevyznie. Aj samotné ukladanie a skladanie štruktúr je hľadanie. Snažím sa využívať minimum výrazových prostriedkov a nechávam zvolené materiály vyniknúť, pretože samy osebe nesú v sebe symboliku, ako napríklad vlna. Veľmi ma fascinujú práve tieto aspekty textilu. Rovnako podstatný je výber farieb a odtieňov materiálov. Aj tie nesú svoju symboliku a dynamiku.

Liturgické rúcha vystavené v kaplnke pozývajú k meditácii, ku kontemplácii. Je to tak aj s vami pri práci na nich?

Stíšenie by malo byť súčasťou každej duchovnej tvorby. Nad dielom najskôr premýšľam, snažím sa hľadať inšpiráciu v modlitbe a v tichu. Moja snaha je, aby z rúch vyžaroval pokoj a konečné vyznenie pôsobilo harmonicky a pokojne.

Ako dlho sa rodia kompozície, ktoré zdobia vaše liturgické rúcha spredu i zozadu a vzbudzujú tak pocit nekonečna, večnosti? Máte vopred ideu o danej téme a jej zobrazení?

Každé zadanie je osobité a témy za mnou prichádzajú „po vrstvách“ – tak, ako postupne každé rúcho vytváram. Motív „vrstvenia všednosti“ ma fascinoval od začiatku a vkladám ho do rúch veľmi často.

Hlavne, keď boli moje štyri deti malé, tvorila všednosť väčšinu môjho sveta a neraz som sa zamýšľala nad jej zmyslom. Oslovila ma myšlienka pátra Milana Bubáka – všednosť je milosť Krista. Preto je dôležité žiť ju s láskou a radosťou. A skladať si postupne po vrstvách dielo svojho života.

Farebnosť jednotlivých rúch na výstave prezentuje hlavné časti liturgického roka. Na snímke je zelené rúcho nazvané Obilné pole. Je prosbou o mier a pokoj. Snímka: Erika Litváková

Mimoriadne silno pôsobí Obilné pole. Predtým, než sa pustíte do diela, potrebujete si urobiť skicu, návrh všetkých vrstevníc?

Zväčša si motívy kreslím a niekedy i maľujem. Kresba návrhov tvorí súčasť môjho tvorenia. Keď nad motívmi premýšľam a robím si náčrty, predstavujem si ich hneď v textilnom výraze. Textil je pre mňa podstatné médium.

Rúcho, ktoré sa používa pri slávení Eucharistie a vysluhovaní ďalších sviatostí, už nie je obyčajný kus látky, ale nie je ani čisté umelecké dielo. Získava duchovný rozmer, ktorý výtvarne nemožno definovať. Ako sa počas rokov menilo vaše vnímanie liturgických rúch?

Už počas štúdia som bola liturgickými rúchami fascinovaná. V tej dobe vzniklo i moje prvé rúcho. Veľmi ma zaujímal pôvod rúch – hľadala som opisy vo Svätom písme v Knihe Exodus. Študovala som tiež, ako sa liturgické rúcha menili v priebehu minulých storočí, aké mali jednotlivé súčasti a farby.

Ako sa rozdielne vyvíjali v západnom a východnom obrade. V tom čase som pracovala ako reštaurátorka a kustódka textilu v Historickom múzeu SNM na Bratislavskom hrade.

Historické liturgické rúcha sú tam súčasťou zbierok a pre mňa boli veľkým inšpiratívnym zdrojom. Fascinácia textilom a historickým textilom je jednoducho celoživotný vzťah a som zaň Bohu veľmi vďačná.

Je liturgické rúcho postačujúci priestor na to, aby doň výtvarník vkomponoval svoje posolstvo?

Tento priestor naozaj na začiatku tvorby vnímam ako prázdne plátno, aj keď na rúcha v skutočnosti nemaľujem. Je to priestor, do ktorého vkladám určitý výraz, hĺbku, myšlienku.

Niekedy pritom mám skôr pocit, že je to priveľký priestor a zadanie ma presahuje. Jednoznačne ma presahovalo zadanie vytvoriť rúcho pre Svätého Otca a celú liturgiu v Šaštíne 15. septembra 2021.

Viete si predstaviť, že niekedy v budúcnosti reštaurátori celý váš textilný artefakt preskúmajú, rozoberú, odstránia nečistoty, vypárajú neodborné opravy a podobne?

Nad tým som nepremýšľala, keďže sa mnou vytvorené rúcha používajú, a tým aj opotrebovávajú. Rúcha, ktoré som vytvorila pred dvadsiatimi rokmi, sú stále vo výbornom stave a nevidieť na nich zub času. Ale možno raz bude reštaurátorský zásah nutný.

Ako žiačka profesorky Evy Cisárovej Minárikovej ste aj vy museli zrealizovať kópiu historickej textílie pre jej následnú transformáciu do semestrálnej práce?

Mňa toto zadanie obišlo, keďže som u pani profesorky absolvovala iba magisterskú časť štúdia. Bakalársky stupeň som vyštudovala v ateliéri odevného dizajnu profesorky Júlie Sabovej.

Ale počas štúdia som vytvorila aj transformáciu historickej textílie – parafrázovala som výnimočnú tapisériu z Bayeux, na ktorej je komiksovo vyšívaný celý príbeh dobytia Normandie z roku 1066.

Napadli vám niekedy pri tvorbe biblické slová: „Roztrhnite si srdcia a nie šaty“?

Týmto spôsobom som nad daným textom nepremýšľala, pretože pri svojej profesii vnímam trhanie šiat negatívne. Skôr mám tendenciu opravovať, obšívať a starý textil zachraňovať. Samozrejme, odev nie je dôležitejší než to, čo prežívame. Vždy ide skôr o ľudský postoj a rúcho je len prostriedok.

Celú fotogalériu k článku si môžete pozrieť TU.