Známy organista sa dožíva deväťdesiatky

Spája sa s ním rozvoj organového umenia na Slovensku. Do dejín slovenskej hudobnej kultúry sa zapísal početnou diskografiou, ako riaditeľ Slovkoncertu či ako iniciátor domácich organových koncertov. FERDINAND KLINDA (* 12. marca 1929), z ktorého sa tento týždeň stal deväťdesiatnik. 
Mária Bilá 13.03.2019
Známy organista sa dožíva deväťdesiatky

Ferdinand Klinda patrí medzi najznámejších slovenských organistov. Snímka: TASR/Miroslav Košírer

Narodil sa v Košiciach, maturoval však na gymnáziu v Skalici. V Bratislave vychodil dve vysoké školy: Lekársku fakultu Univerzity Komenského (1947 - 1952) a VŠMU, kde študoval organ v triede profesora Ernesta Riglera-Skalického (1950 – 1954). Absolvoval ju s vyznamenaním. 

Ako organista sa dokázal presadiť už v dobe, keď bol organ vnímaný skrze vtedajšiu ideológiu skôr negatívne. Dokonca pomohol podchytiť a vychovať generácie nových organistov, najmä ako interný pedagóg organovej hry na VŠMU (1962 – 2001), ale aj ako porotca v rôznych domácich a zahraničných súťažiach. 

"Často iba na ľudských postojoch, preferenciách i nesympatiách sa zvrtne úspech našej činnosti."

„Je úplným paradoxom, že voľakedy organ označovali za príliš duchovný (z hľadiska marxistickej ideológie za ‚tmársky’), dnes zase niekomu nevyhovuje pre svoju ‚svetskosť’! Treba teda stále a sústredene udržiavať umeleckú úroveň organového umenia a pracovať na tom, aby si organ zachoval postavenie v koncertnom živote, aké si u nás za neľahkých podmienok vydobyl – plné uplatnenie v koncertných sieňach ako rovnocenný partner iných hudobných žánrov,“ vyjadril sa Ferdinand Klinda o svojom milovanom hudobnom nástroji v rozhovore pre časopis Hudobný život (2005, č. 3, s. 7).

Na organe hral aj o ňom písal 
Slovenskú kultúru obohatil svojou diskografiou; na konte má vyše 20 gramoplatní a cédečiek. Ako sólista sa blysol na domácich aj zahraničných koncertoch. Vystupoval však aj s rôznymi hudobnými telesami, napríklad Českou filharmoniou, Drážďanskou filharmóniou či Berliner Symphoniker. 

„Práve organová hudba vie jedinečným spôsobom bez slov vykladať liturgické mystériá, tlmočiť ich a podporovať uctievanie v Duchu a pravde (Jn 4, 23). Nech sa jej reč, zrozumiteľná ponad hranice všetkých ľudí, stane poslom lásky a mieru.“

Slová, ktoré svätý Ján Pavol II. povedal v roku 1981 pri posviacke organa, použil Ferdinand Klinda v úvode svojej knihy Organ v kultúre dvoch tisícročí.  V jej dvoch častiach zachytil vývoj a konštrukciu organa. 

Okrem tohto diela vydal Ferdinand Klinda aj ďalšie knihy (napríklad Organovú interpretáciu alebo monografiu o Alexandrovi Albrechtovi) či štúdie (trebárs O zmarenej rehabilitácii Krútňavy). Zredigoval tiež dva zväzky slovenských organových skladieb (pod názvom Slovenská organová tvorba I., II.). 

Výzva zladiť protichodné 
Osud slovenskej organovej hudby aj organistov mu stále ležal na srdci. Nebál sa poukazovať ani na problémy, ktoré vo svete hudby videl. Niektoré výzvy sa veľmi nezmenili ani v dnešnej dobe. Napríklad tá, ktorú zhodnotil ako riaditeľ Slovkoncertu (kde pôsobil ako riaditeľ v rokoch 1993 až 1996) pre Hudobný život (1994, č. 2, s. 3):

„Umelci chcú hrať čo najviac a byť čo najlepšie honorovaní. Usporiadatelia chcú koncertov čo najmenej a za čo najmenej peňazí. Oba záujmy sú pochopiteľné, veď umelci preto študovali a preto cvičia, majú nárok na patričné ocenenie umelecké i finančné. Usporiadatelia vedia, že koncerty sú stratové, majú problémy s náborom, miestnosťami, s rozladeným klavírom, s metskou vrchnosťou, ktorá nemá pochopenie ani peniaze, nezriedka chce, aby ešte zarábali pre mesto. (...) Často iba na ľudských postojoch, preferenciách i nesympatiách sa zvrtne úspech našej činnosti.“