Chrám z hliny a úprimnej viery

Keď bol Paul ešte seminarista, vybral sa pred Vianocami so spolužiakmi za ľuďmi žijúcimi ďaleko v horách. Celý deň kráčali peši. „Do dediny, v ktorej nebola ani elektrina, sme prišli 23. decembra večer. Dopoludnia sme pripravovali jasličkovú pobožnosť s deťmi a hrali sme sa s nimi.“

Potom istý obyvateľ dediny pozval mladých bohoslovcov na obed. „Pripravili nám vynikajúce jedlo a ja som sa najedol dosýta. Vzápätí sme zbadali, že pri dverách stojí iný muž. Tiež nás pozval na obed. A potom ďalšie a ďalšie rodiny.“

Večer mali spoločnú svätú omšu, po nej šli s miestnym kňazom koledovať a požehnávať príbytky. „Skončili sme až o polnoci. Boli to najkrajšie Vianoce v mojom živote. S tamojšími ľuďmi sme uprostred prírody zostali ešte ďalšie dva dni.“
 

Snímka: archív Paula Traironga

VYJSŤ ZO SEBA

Otec Paul je v súčasnosti riaditeľ Pápežských misijných diel v Thajsku a zároveň člen Thajskej misijnej spoločnosti. Združuje diecéznych kňazov, ktorí v sebe pocítia misijné povolanie. „O vstup do spoločnosti som požiadal biskupa predtým, ako som sa stal diakonom.“

Hoci kresťania v Thajsku netvoria ani jedno percento populácie a nie je tam ani veľký počet kňazov, miestna cirkev je otvorená misiám. „Po kňazskej vysviacke v roku 2007 som zostal dva roky v Diecéze Ratchaburi, potom ma predstavení poslali do Kambodže,“ spomína otec Paul.

Jeho výhodou bolo, že v tom čase už ovládal kmérčinu, ktorú sa inak misionári učia tri roky. Najprv pôsobil vo farnosti sv. Jozefa v hlavnom meste Phnom Penh. Staral sa aj o dve filiálky.

„Potom ma biskup poslal do farnosti Chomkatiang v provincii Takeo. Mal som ju vybudovať a starať sa tam o pár komunít.“ Pre mladého kňaza to bola výzva. „Byť misionár znamená nielen opustiť rodinu či priateľov a odísť za hranice. Znamená to aj vyjsť zo seba a prekročiť tie vlastné, osobné hranice – učiť sa nové veci, spoznávať nový jazyk, kultúru.“

Hoci sú Thajsko a Kambodža susedné krajiny, podľa Paula Traironga bola práca v pastorácii veľmi rozdielna. V Thajsku má miestna cirkev lepšie prepracovaný systém a viac finančných prostriedkov.

V dedine, kde pôsobil, nebola elektrina ani vodovod. Všetko si musel robiť sám – prať, upratovať i variť. „Bol to ťažký život, ale bol som skutočne šťastný. Prostredníctvom tamojších ľudí som zakúsil silu Božej prozreteľnosti.“

HLINENÝ BOŽÍ DOM

Mimoriadnu skúsenosť mal otec Paul v kmérskej komunite Prakabas. Žil tam mladý muž, ktorý sa dal pokrstiť a začal vyučovať katechizmus. „Jeho hodiny navštevovalo mnoho záujemcov, ktorí sa túžili stať kresťanmi ako on. Chodieval som k nim raz do týždňa a prevzal som vyučovanie katechizmu.“

Po dvoch rokoch biskup umožnil otcovi Paulovi, aby tamojších ľudí pokrstil. No ďalšia úloha bola omnoho ťažšia. „Mal som kúpiť pozemok a postaviť kostol. Ako som to však mal urobiť bez peňazí?“

Ale Paul je tvorivý človek a spomenul si, že kedysi čítal knihu o tom, ako sa dá postaviť dom z hliny. „Začal som plánovať a potom som sa pustil do stavby malého kostolíka z hlinených tehál. Pomáhali mi pritom mladí ľudia, ktorí sa pripravovali na krst.“

Dodnes má misionár v pamäti obrovskú radosť, keď v nedokončenom kostole, ktorý mal ešte iba strechu, pokrstil na Bielu sobotu prvých ľudí. „Po dokončení stavby som cítil, že je to skutočný chrám. Pretože nebol postavený iba z hliny, ale predovšetkým z úprimnej viery.“

Snímka: archív Paula Traironga

OHLASOVAŤ RADOSTNÚ ZVESŤ

V Kambodži, kde je iba 24-tisíc katolíkov, sú podľa otca Paula Vianoce výbornou príležitosťou na ohlasovanie evanjelia.

„Dopoludnia sme organizovali jasličkovú slávnosť a program pre deti. Večer bol otvorený pre všetkých. Pripravili sme divadelné predstavenie o narodení Ježiša, potom bola svätá omša a po nej hry a koncert až do polnoci.“

Otec Paul má stále na tvári úsmev a pozorne počúva iných. Ako misionár je pripravený ohlasovať radostnú zvesť o narodení Krista všade, kam ho pošlú.