Dušu zosnulého navždy odovzdávajú Bohu

V misii, kde sa sestry františkánky štvrťstoročie starali o dospelých i deti choré na aids, bola smrť každodennou súčasťou života. Keďže v misii dlhé roky nemali kňaza, zomrelých detských pacientov by podľa pravidiel museli pochovať do hrobov chudobných, to znamená bez kňaza vo vreciach do jedného hrobu.

„Požiadali sme preto o povolenie, aby sme deti mohli pochovávať my. Je to veľmi náročná práca, lebo zem bola nesmierne tvrdá. Pri obradoch sme sa usilovali zachovať katolícky obrad, ale vniesli sme doň aj niečo africké,“ vysvetľuje sestra Františka, ktorá sa už mala vrátiť na Slovensko, ale pre trvajúcu pandémiu koronavírusu zostáva ešte vždy v Južnej Afrike.

Rozlúčka navždy

V Južnej Afrike nie je zvykom navštevovať hroby zosnulých, pretože ľudia veria, že duša človeka je v nebi.

„Dušu takto vlastne odovzdajú Bohu. Odriekajú pri tom krásnu modlitbu. Tak ako je to napísané vo Svätom písme, povedia: ,Prach si a na prach sa obrátiš.‘ Prach predstavuje telo stvorené Bohom, ktorému treba vzdať úctu.

Vyjadrujú ju tým, že je každá truhla zabalená do deky alebo do látky či do špeciálnej prikrývky, aby sa telu lepšie spalo,“ vysvetľuje sestra Františka a dodáva: „Na znak toho, že telo ide do zeme a duša k Bohu, pred uložením truhly do hrobu túto látku symbolicky roztrhnú, a tým odovzdajú dušu Bohu.

Znamená to: teraz je priestor, naplň svoje poslanie. Ty odchádzaš k Bohu so všetkým tým, čím si bol.“ Práve v tej chvíli nasleduje aj modlitba: „Teraz ti odovzdávam, Bože najvyšší, túto dušu, odpusť jej hriechy a zober ju do kráľovstva večnosti. V mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“

Táto chvíľa je veľmi dôležitá, preto si niektorí vo veľkej úcte pokľaknú, lebo duša odchádza k Bohu. A Boh prichádza a zoberie dušu do večnosti.

Sestry dávajú na každú truhlu kríž. Ľudia pritom spievajú nádherné pohrebné chorály, ktoré vyjadrujú: „Choď v pokoji, neboj sa, Boh, ka Nkulunkulu, je milosrdný.“

Truhla ako symbol lásky

Slovenská misionárka opisuje aj ďalší juhoafrický zvyk, ktorý však sestry nezachovávajú. „Ľudia musia svoju lásku k zosnulému prejaviť tým, že kúpia drahú truhlu. Mnohí na to nemajú peniaze, musia si zobrať pôžičku, ktorú potom splácajú aj päť rokov. Sami sú chudobní a žijú v chatrčiach, no chcú takto ukázať, ako zosnulého milovali.“ 

V rámci svojej pastoračnej práce sestry miestnych ľudí presviedčali, že tento zvyk nie je správny, aj tým, že svojich zosnulých pochovávali v jednoduchých truhlách. Urobili však niekoľko výnimiek.

„Raz sme pochovali matku s dieťaťom v jednej truhle. Ich láska bola taká veľká, že matku uchovávali štyri týždne v chladničke, kým nezomrelo aj dieťa, aby sme ich mohli pochovať spolu do jednej truhly.“

A hoci ide o smutnú tému, sestra Františka pridáva aj kurióznu epizódu. „Krátko pred pohrebom sme však zistili, že truhla je väčšia ako hrob, ktorý sme vykopali. A tak sestra Anece natiahla pohrebné obrady na dve hodiny a ja som s chlapmi utekala na cintorín, aby vykopali väčší hrob.

Keby sa totiž truhla do jamy nezmestila, bola by to v chápaní tamojších ľudí obrovská urážka Boha,“ opisuje súvislosti sestra Františka.

Sestry si vydýchli, až keď videli, že truhla napokon sadla na centimeter. Uľavilo sa aj sestre Anece, ktorá na základe poverenia biskupa viedla obrady. Tak dlho s kadidlom údajne ešte nikdy nepracovala.

A ako došlo ku kúpe veľkej truhly? Sestra Františka truhly väčšinou vyberá sama a vie, aká veľká má byť. V tomto prípade im však v pohrebnej službe chceli urobiť radosť, pretože sestry sú ich pravidelnými zákazníčkami, a dali im omnoho väčšiu truhlu ako zvyčajne.

Ako hovorí sestra Františka, pri pohreboch zažili najrozmanitejšie situácie, v ktorých im bolo do smiechu i do plaču. Podľa miestnych zvykov sa musí hrob hneď zahrabať, pričom sa lopata nesmie položiť. Pre sestry bolo náročné ľuďom vysvetliť, že to nevládzu robiť a že by to mali robiť oni ako ich najbližší.

Ďalším rituálom je, že každý z prítomných musí priniesť v jednej ruke skalu. Z kameňov sa vytvorí pomník a na vrch sa dá jedna skala, ktorou sa zapečatí hrob, pretože aj Ježišov hrob bol zavalený skalou.

„Keďže sme mali veľa pohrebov, všetky skaly okolo misijného cintorína už boli vyzbierané. Preto sme rafinovane pred pohrebom priviezli skaly, aby pohreb netrval tri hodiny,“ hovorí potmehúdsky františkánska sestra.

„Skala od pozostalých symbolizuje, že sa všetko skončilo, je to posledné zbohom pre mŕtveho. Preto je to iba jedna skala a nesie sa v ľavej ruke – od srdca.“

Napokon sa musí všetko naokolo pozametať metličkami z vetvičiek orgovánu, opäť sa incenzuje a na záver si všetci musia umyť ruky na znak toho, že akt je dokonaný.