Emíliin inšpiratívny príbeh pokračuje

Ako sama napísala, Afrika sa jej dostala pod kožu.

Do Tanzánie odišla pôvodne na dobrovoľnícky pobyt, no zostala štyri roky a do krajiny sa opakovane vracala. Naposledy sa tam vybrala v rámci svojho výskumu v kmeni Datogov.

„Emília prišla k nám na univerzitu na konferenciu v roku 2017. Hovorila plynule po swahilsky a bola veľmi milá. Začali sme uvažovať o vzájomnej spolupráci s  našou fakultou a plánovať spoločné konferencie,“ hovorí Emiliana John Mwita (49), ktorá pôsobí na Pedagogickej fakulte Univerzity Dar es Salaam.

„Za veľmi krátky čas si získala mnoho priateľov, pretože ovládala miestny jazyk a bola veľmi priateľská. Mali sme veľa plánov, no Emília náhle tragicky zahynula. Rozbehnutá spolupráca pokračuje a pre nás je to, akoby Emília ešte žila.“

MOST S TANZÁNIOU

„Keď Emília zomrela, zavolala mi jej kolegyňa, aby som prišla na pohreb na Slovensko. Nevedela som si predstaviť, že by to bolo reálne, pretože som mala veľmi málo času, aby som vybavila všetky potrebné veci. Ona mi však povedala, že sa bude modliť, aby sa stal zázrak. A naozaj sa to podarilo.“

Na Slovensku mala možnosť spoznať rodičov a kolegov Emílie. „Pomohlo nám to vyrovnať sa s jej smrťou. Spolu s jej kolegami sme premýšľali o tom, že toto partnerstvo musí pokračovať ďalej, že všetky tie plány sa nesmú skončiť Emíliinou smrťou.

Vďaka tejto spolupráci študovali naši študenti z Tanzánie na Fakulte etnológie a mimoeurópskych štúdií na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave, jeden z nich už obhájil doktorát a druhý pokračuje v štúdiu.“

SPOLOČNÉ TÉMY

„Na našu fakultu prišla Emília ako doktorandka a napokon sme spolu zostali v kancelárii. Našli sme si k sebe cestu, lebo bola veľmi dobrý človek, kresťanka, ktorá skutočne žila svoju vieru. Objavili sme mnohé spoločné témy,“ hovorí Martina Bocánová (50), riaditeľka Západoslovenského múzea v Trnave, ktorá zároveň pôsobí na Fakulte etnológie a mimoeurópskych štúdií Univerzity sv. Cyrila a Metoda.

Podľa jej slov bola Emília aj výborná pedagogička. „Študentom sa doslova rozdávala, bola veľmi ľudská, veselá a ústretová.“

Spomína si aj na jej zanietenosť. „Žila Afrikou a pomáhala deťom získavať vzdelanie. Vždy, keď bola možnosť, išla do Tanzánie.

Chodievala tam už počas štúdia. Naposledy v kmeni Datogov skúmala antropologický koncept žiaľu matiek nad deťmi, teda to, ako sa prejavuje smútok.“

NAPLNENÝ ŽIVOT

Okolnosti tragickej nehody, pri ktorej Emília zahynula, nie sú dodnes celkom známe.

„Vieme len to, že navštívila farnosť v regióne Tabora, v ktorej išla robiť výskum. Miestny kňaz ju viezol autom do dediny. Z neznámej príčiny došlo k autonehode, dokonca ani kňaz, ktorý šoféroval a prežil, si nič nepamätá,“ vysvetľuje Emiliana.

„Naposledy sme si písali dva dni pred jej smrťou, veľmi sa tešila domov, mali sme spoločné plány,“ spomína na smutné chvíle Martina.

„No vnímala som to tak, že svoj život naplnila.“ Priatelia, blízki ani kolegovia na Emíliu nezabúdajú a postupne uskutočňujú jej plány.