Obetavý misionár z Domaňoviec

Andrej Jozef Topoli pochádzal zo spišskej obce Domaňovce. Narodil sa do roľníckej rodiny 10. mája 1913. „Jeho rodičia mali sedem detí. Miestny učiteľ ich presvedčil, aby nadaného Andreja poslali do školy. V dvanástich rokoch odišiel prvýkrát z domu až do ďalekého Močenka, do Misijného domu Spoločnosti Božieho Slova,“ prezrádza Agnesa Žifčáková, ktorá napísala publikáciu o tejto pozoruhodnej osobnosti.

ŠTUDIJNÉ ZASTÁVKY

V misijnom dome pre chudobných chlapcov ukončil nižšiu strednú školu a v roku 1932 zmaturoval na vyššom gymnáziu v Nitre. Jeho túžbou však bolo študovať teológiu, čo sa mu splnilo, keď ho poslali na štúdiá do misijného seminára v rakúskom Mödlingu.

Neskôr ho ako jediného Slováka vybrali na vyššie teologické štúdiá do Spojených štátov amerických. Veľkou podporou v ďalekom svete mu bol brat Štefan, ktorý v Amerike žil a pracoval už nejaký čas. Pomohol mu finančne zabezpečiť cestu do seminára v meste Techny, v štáte Illinois. 

Tam ho po piatich rokoch štúdia so zameraním na prácu v misiách vysvätili za kňaza. Slúženie primičnej svätej omše považoval za jeden z najšťastnejších dní v živote. Bolo mu však ľúto, že pri tom nemohli byť jeho rodičia a blízki.

„Preto mu jeho brat pripravil druhé primície so širokým príbuzenstvom v mestečku Campbell v Ohiu, kde žil. Prišli aj krajania emigranti zo Spiša a početná komunita Slovákov zo slovenských farností v USA,“ dopĺňa autorka životopisu pátra Andreja Jozefa Topoliho.

TÚŽBA PO MISIÁCH

Mladý kňaz pastoračne pôsobil v Chicagu a v Oaklande v Kalifornii, no jeho srdce túžilo po zámorských misiách. Prebiehajúca druhá svetová vojna mu to však nedovoľovala. Až po nej prišlo v roku 1947 rozhodnutie predstavených rehole z Ríma, ktoré určilo, že Andrej sa dostal do skupiny prvých povojnových misionárov, ktorí mali odísť do Indie.

Pred odchodom ešte navštívil rodné Domaňovce, kde mohol po rokoch slúžiť pre rodákov oneskorenú primičnú svätú omšu, a začiatkom januára 1948, po mesiaci plavby po Tichom oceáne, prišiel páter Andrej do Indory vo východnej Indii.

V krajine, kde vládla národnostná, náboženská, jazyková a sociálna rozdrobenosť, začal naplno ohlasovať katolícku vieru medzi najbiednejšími. Pôsobil v Gaibire a Telendihi,  neskôr založil novú misiu v Sambalpure a Sundargarhe.

Pričinil sa o budovanie kostolov, kaplniek, nemocníc, ciest a studní. Stál aj pri zrode tlačiarne, kde misionári prekladali a vydávali Sväté písmo v jazyku hindu. Jeho hlavným poslaním bola príprava Indov na prijímanie sviatostí. Výrazné úspechy dosiahol najmä v školstve, vybudoval a viedol niekoľko druhov a stupňov škôl. Usiloval sa aj o zrovnoprávnenie štátnych a cirkevných škôl. Tu však narážal na odmietavé stanovisko štátnych úradov, ktoré sa obávali prílišného vplyvu misionárov, ktorí by mohli viac poukazovať na sociálnu nespravodlivosť a kastovníctvo.

PO ROKOCH DOMA

V roku 1962 mohol misionár vidieť po dlhých rokoch svojich príbuzných a rodné Slovensko. No túto návštevu prísne sledovala tajná polícia. Stálo ho veľa úsilia vybaviť možnosť sobášiť svoju neter. Na tichých svätých omšiach mohla byť v obmedzenom počte len najbližšia rodina.

Nasledujúci rok bol pre zanieteného verbistu posledný na zemi. Po tragickej nehode na motorke, keď do neho úmyselne narazil džíp, posledný raz vydýchol na Veľkonočný utorok 16. apríla 1963 vo veku 50 rokov. Pochovaný je v Jharsagude na misijnom cintoríne. Okolnosti nehody neboli vtedy a ani neskôr riadne vyšetrené. Potvrdili to aj misionári, ktorí sa z Indie vrátili.

RODNÍ NEZABÚDAJÚ

Domaňovce si svojho výnimočného rodáka pripomenuli pri okrúhlych životných výročiach. Prvý raz mali možnosť podrobnejšie spoznať jeho misijnú prácu v roku 1995 na stretnutí s pátrom Michalom Slivkom, keď sa po štyridsiatich rokoch vrátil z Indie.

Páter Michal Slivka, rodák zo Spišského Štiavnika, tiež pôsobil ako misionár vo východnej Indii, hoci jeho misia bola od Andrejovej vzdialená. Keď dal Obecný úrad v Domaňovciach vyhotoviť pamätnú tabuľu, páter Slivka ju požehnal. Minulý rok zorganizovala Folklórna skupina Domaňovčan spomienkovú akadémiu o živote Andreja Jozefa Topoliho, s ktorou vystúpila i vo farskom Kostole sv. Štefana Prvomučeníka.

V obci stále žije niekoľko synovcov a neterí pátra Andreja. V mysliach a srdciach žijúcich pamätníkov sa zapísal ako skromný, pracovitý, dobrosrdečný človek. Takto ho vnímajú aj tí neskôr narodení, ktorí o ňom počuli len z rozprávania starších.