Povedala som si, že najlepšie bude, keď sa na starobu opýtam svojho desaťročného vnuka.

Žijeme v kultúre, v ktorej práve tie najsamozrejmejšie veci strácajú svoju doterajšiu intuitívnu zrozumiteľnosť. Akceptácia individualizmu, hodnotového relativizmu, LGBT a rôzne iné ideológie výrazne zahmlili poznanie aj takého samozrejmého dobra, ako je rodina, a tak sťažili aj rozhodovanie sa preň.

Keď pred viac ako šesťdesiatimi rokmi americký arcibiskup Joseph Rummel exkomunikoval troch ľudí, ktorí viedli odpor voči spoločnému vyučovaniu černochov a belochov na katolíckych školách, vzbudilo to v USA rozruch.

„Poďte vy sami do ústrania na pusté miesto a trochu si odpočiňte. Lebo stále prichádzalo a odchádzalo mnoho ľudí a nemali sa ani kedy najesť. Odišli teda loďou na pusté miesto do samoty.“ Keď som si čítala evanjelium tejto nedele, zdalo sa mi, že to Ježiš nevraví apoštolom, ale nás všetkých i mňa osobne pozýva na plavbu do tichých zátok. Lebo sa často zmietame v mori povinností, nemáme čas ani na pokojný obed a riadny spánok, nieto ešte na svoju dušu, vzťah so sebou samým a s Bohom.

Sú dni, keď nechcete uveriť vlastným očiam, že to, čo vidíte, je naozaj pravda. Nikdy nezabudnem na zábery z 11. septembra 2001. Udalosti sa mi javili také absurdné, že som ich nedokázal niekoľko hodín prijať ako realitu. Dnes je to podobné.