Často sa zdôveria práve kňazovi

Centrum začalo fungovať pred tromi rokmi. Zaevidovali ho ľudia hneď? Zmenilo sa medzitým nejako jeho zameranie?

Ľudia zaevidovali centrum od momentu zriadenia, takže prvé otázky nám začali prichádzať skoro od začiatku. Z rôznych strán sme mali veľmi pozitívne reakcie, či už od samotnej Konferencie biskupov Slovenska alebo iných inštitúcií, či bežných ľudí.

V začiatkoch sme museli vysvetľovať úlohu, ciele a kompetencie centra. Dnes je jednou z dôležitých úloh, samozrejme, okrem konkrétnej pomoci obetiam, venovanie sa prevenčným a formačným programom.

Hneď na začiatku ste zriadili aj e-mailovú adresu na kontakt pre obete. Ozvali sa nejaké? Aké typy mailov prichádzali? Aj nepekné?

Prichádzali rôzne tipy mailov. Kontaktovali nás ľudia, ktorí si prešli nepríjemnou, bolestnou skúsenosťou zneužívania. Z ich mailov bolo cítiť aj zlosť a hnev, čo je prirodzené, keďže mali veľmi zlú skúsenosť a hľadali niekoho, kto by im pomohol, na čo je potrebné dlhšie poskytovanie odbornej pomoci.

No ak aj je niekto nepríjemne naladený, netreba sa dať odradiť, ale snažiť sa ho vypočuť a ponúknuť mu pomoc. Samozrejme, niekedy je pre zranené obete ľahšie svoje negatívne emócie napísať, hoci aj anonymne, a vyliať si zlosť na niekom, kto za to nemôže.

Nie vždy vieme posúdiť, kto na druhej strane mailu vystupuje a či bude chcieť naozaj spolupracovať a riešiť problém po odbornej stránke. Aj my sa učíme trpezlivosti a niekedy je to naozaj náročné.

Ako je to s dôverou ľudí, prípadne obetí, k vášmu centru?

Zo začiatku nám prichádzalo viac mailov, no odkedy bola zriadená aj oficiálna mailová adresa Konferencie biskupov Slovenska na nahlasovanie sexuálneho zneužívania maloletých, prichádza nám menej podnetov. Niektorí ľudia nás osobne navštívili s prosbou o pomoc či usmernenie.

Našou úlohou sú však aj, ako som spomenul, prevenčné a formačné programy, čiže kurzy, prednášky a rôzne školenia, takže momentálne nás ľudia viac kontaktujú ohľadom kurzu safeguarding na ochranu maloletých.

Svätý Otec chcel, aby si „túto vec“ dala Cirkev do poriadku radšej sama, než aby to riešili ľudia mimo nej. Funguje to? Je medzi biskupmi a kňazmi ochota hovoriť o probléme zneužívania vo vlastných radoch otvorene a riešiť ho?

Za posledné roky nastalo isté scitlivenie a pozornosť. Ale o tom, že problém sexuálneho zneužívania maloletých v Cirkvi naozaj existuje, treba naďalej rozprávať na rôznych úrovniach a ešte viac informovať ľudí.

Nielen cez rôzne svetské či cirkevné médiá, ale hlavne vzdelávaním v tejto oblasti prednáškami, kurzami či poradenstvom. Treba informovať aj o tom, že jednotlivé prípady chce Cirkev riešiť transparentne, rýchlo a hlavne pravdivo.

V tom vidím veľký posun a ochotu zo strany biskupov a kňazov riešiť v jednotlivých diecézach zneužívanie. Je dôležité, aby sa k týmto veciam pristupovalo otvorene, citlivo a v pravde.

Pracujú v centre odborníci na danú problematiku?

Spolupracujeme s rôznymi odborníkmi z oblasti psychológie, psychoterapie, civilného a cirkevného práva, odborom kriminality a ďalšími.

Na našej webovej stránke www.ochranamaloletych.sk máme zoznam spolupracujúcich členov centra a pri niektorých sa nachádza aj životopis. Po konzultácii u nás vieme poradiť odborníkov, ak o to niekto požiada.

Prechádzajú ľudia v centre nejakými školeniami?

V spolupráci s Gregorovou univerzitou v  Ríme ponúkame už spomínaný kurz safeguarding na ochranu maloletých v termíne od októbra do júna. Pripravuje sa aj tento rok. Kurz poskytuje získanie základných poznatkov o sexuálnom zneužívaní či rozpoznanie možných známok zneužívania.

Prešlo ním už asi 40 absolventov zo Slovenska. Ja osobne som po štúdiách cirkevného práva v Ríme absolvoval aj niekoľkomesačný interdisciplinárny diplomovaný kurz na ochranu maloletých, ktorý je sčasti ponúkaný aj v našom centre.

Iste ste sa s obeťami zneužívania stretli aj osobne. Aké ste mali pocity? Môžete anonymne a bez identifikačných podrobností uviesť príbeh niektorej obete?

Áno, stretol som sa s obeťami sexuálneho zneužívania aj osobne. Keď som prvýkrát počul o tejto vážnej a smutnej téme sexuálneho zneužívania detí, nechcel som tomu ani veriť; nechcel som veriť, že je to v Cirkvi až taký veľký problém.

Cítil som hnev, že k tomu došlo zo strany kňaza, a smútok nad tým, čím všetkým si musela obeť prejsť. Som vďačný, že som sa v  Ríme mohol pripraviť na túto náročnú službu pomoci obetiam a tiež zviditeľňovania a riešenia tohto vážneho problému.

Ku konkrétnym prípadom obetí sa však vyjadrovať nebudem, keďže nemám ich súhlas a rešpektujem dôveru, ktorú mi dali.

Ak obeť zneužíval kňaz, asi len tak ľahko ku kňazovi nenadobudne opäť dôveru. Máte však aj takúto skúsenosť?

Štúdie zdanlivo paradoxne poukazujú na to, že obete sexuálneho zneužívania sa so svojou traumatizujúcou skúsenosťou prichádzajú zdôveriť práve kňazovi. Je to nanovo budovanie dôvery v Cirkev, ktorá bola hlboko narušená.

Zodpovednosťou zo strany kňaza, ktorému sa obeť zdôverí, je, aby ju dokázal vypočuť a správne ju nasmeroval na odborníkov.

V prípade, že sa obeť zverí kňazovi, ale zároveň požaduje, aby to bral ako spovedné tajomstvo, aký môže byť ďalší postup? Ide zároveň o trestný čin.

Ak sa nejaká obeť zverí kňazovi mimo sviatosť zmierenia v rámci pastoračnej starostlivosti, tak ho môže požiadať ústne alebo písomne o mlčanlivosť.

Ak sa obeť zdôverí pri spovedi, je potrebné, aby sa jej vysvetlilo, že tento problém sa bude musieť otvoriť aj mimo spoveď, a preto to bude musieť povedať aj inej osobe, než len spovedníkovi.

Pretože spovedník, aby neporušil spovedné tajomstvo, nebude môcť neskôr vypovedať pred cirkevným súdom. Rovnako je potrebné vysvetliť, že sexuálne zneužívanie je trestný čin, ktorý treba nahlásiť na polícii, lebo obetí môže byť viac, a tiež preto, aby sa páchateľovi zabránilo v zneužívaní pokračovať. 

Neprehupol sa problém so zneužívaním do druhého extrému, že sa teraz kňazi boja byť osamote s deťmi, či dotknúť sa ich? Existuje nejaké riešenie?

Ak chcú kňazi pracovať s deťmi, je potrebné, aby dodržiavali profesionálne hranice a vedeli ich oddeliť od svojho súkromia.

Pán Ježiš sa stretával s deťmi na verejnosti a požehnával ich, tak by to malo stačiť aj nám. Nie je potrebné, aby sme svoje súkromné priestory ponúkali na stretávanie sa s maloletými, aj keď môže ísť o rôzne užitočné formy pastoračnej aktivity.

Pápež František povedal, že aj jeden prípad zneužitia je katastrofou pre Cirkev. Nemecko je so svojimi tisíckami prípadov odpudzujúcou výstrahou. Ako je to na Slovensku?

Nejaké čísla už boli prezentované, ale neviem sa vyjadriť, aké môže byť aktuálne číslo. Je však nevyhnutné, aby sme obetiam vyslali jasný signál, že sa nemusia báť prehovoriť a že ich konkrétny prípad sexuálneho zneužívania bude riešený zodpovedne, spravodlivo a v pravde.

Čo by ste povedali tým, ktorí neveria, že tento problém v Cirkvi naozaj existuje, a – naopak – tým, ktorí takto v Cirkvi vidia len to najhoršie?

Táto smutná a bolestná skúsenosť niektorých veriacich naozaj v Cirkvi existuje a je potrebné jasne pomenovať, čo sa stalo. Hovoriť o tom vnútri Cirkvi a komunikovať aj navonok, že sa takýto prípad nebude tolerovať, ale že sa, naopak, bude starostlivo prešetrovať, čo sa stalo.

Treba mať pritom na pamäti tri princípy, ktoré platia v cirkevnom trestnom práve: obnovenie spravodlivosti, nápravu vinníka a odstránenie pohoršenia. Ani na jeden z nich sa nesmie zabudnúť.

V smernici Konferencie biskupov Slovenska sa píše, že biskup „môže“ stiahnuť kňaza z verejnej služby, ale nerobí sa to. Prečo? Je prípadné poškodenie povesti kňaza horšie ako nevypočutý hlas prípadnej obete?

Biskup môže niekoho stiahnuť z verejnej služby formou predbežného opatrenia, ak sa dokáže pravdepodobnosť spáchania deliktu. Každý má právo na dobré meno a stále platí prezumpcia neviny. Je ťažké niekomu dobré meno vrátiť.

A čo sa týka prípadnej obete, bez jej skutočného, citlivého a osobného vypočutia, navyše s vopred pripravenou odpoveďou typu „to asi nie je pravda“, nebude nikto našu pomoc v Cirkvi vyhľadávať.