Aj Námestie sv. Petra prežíva svoju drámu

Koľko rokov ste pôsobili v Ríme?

V Ríme som prežil trinásť rokov. V roku 2006 som tam prišiel na štúdiá. Na Pápežskej univerzite Gregoriana som tri roky študoval komunikáciu a sociálne vedy.

Popritom som externe pracoval vo Vatikánskom rozhlase. Neskôr som sa stal vedúcim slovenskej redakcie Vatikánskeho rozhlasu.

Medzitým som bol na rehoľnej probácii v Dubline a pôsobil som v Bratislave. My jezuiti väčšinou nie sme prikovaní na jedno miesto, vždy dostaneme misiu na určitý čas.

Aký ste mali výhľad z okna Vatikánskeho rozhlasu?

Z kancelárie redaktorov bol pekný výhľad na Anjelský hrad. Keď som otvoril okno na svojej kancelárii s vyhliadkou do vnútorného dvora, počul som nacvičovanie koncertov v hudobnej sále Vatikánskeho rozhlasu.

Boli ste aj medzi pútnikmi, ktorí pravidelne stáli na Námestí svätého Petra a modlili sa so Svätým Otcom poludňajšie mariánske modlitby?

Často som príhovory Svätého Otca sledoval z redakcie Vatikánskeho rozhlasu, potom som ich spracovával na internet a do vysielania.

Keď som ho mohol sledovať z jezuitského domu, ktorý je na vyvýšenom mieste, bol som na úrovni okna Svätého Otca, akoby zoči-voči. Na námestie som chodil najmä vtedy, keď do Ríma prišli moji príbuzní, priatelia alebo známi.

No chodil som tam aj sám, aby som si vychutnal atmosféru, aby som – keď budem písať správu – vedel, ako to na námestí žilo. Býval som asi dve minúty od námestia, takže som námestie vnímal tak, ako keď niekto povie, že ide von na dvor.

Aké to je byť súčasťou tisícov ľudí, ktorí sa modlia osobne s pápežom?

Vatikán je miesto, kde stretnete ľudí z celého sveta. Veriaci prichádzajú, aby sa pomodlili, turistov privádza zvedavosť. Mnoho ľudí je však pravidelnou súčasťou námestia.

Sú to predavači suvenírov, ale aj bezdomovci, ktorí dodávajú námestiu punc dramatickosti, lebo inak by to vyzeralo, že na námestí sa odohrávajú iba krásne a nablýskané slávenia. Ale nie je to tak. Aj Námestie sv. Petra prežíva svoju drámu.

To však na televíznej obrazovke nevidíme.

Televízia je iba informačné médium, hoci talianski režiséri a kameramani dávajú prestrihy na tváre ľudí, čo je špecifikum prenosov z Vatikánu. Divák môže prostredníctvom mimiky a gest ľudí na námestí sledovať, ako to prežívajú.

Pre nás je pápež František hlava Katolíckej cirkvi, zároveň však je rímsky biskup. Vnímajú ho tak aj Rimania?

Presne toto je pre Rimanov typické, že vnímajú pápeža ako svojho biskupa. Aj keď je v Ríme viac pomocných biskupov a vikár, v povedomí veriacich nie sú až tak zapísaní. Rímsky biskup je pápež.

A František je im obzvlášť blízky, pretože jeho mentalita im imponuje. Má taliansku povahu, je bezprostredný, emotívny, extrovertný a najmä radostný.

Jeho reakcie sú spontánne, prirodzené. Ľudia na námestí často niečo zakričia a on im odpovie, zamáva im, usmeje sa.

Originálne špirálovité schodisko postavil v roku 1505 taliansky architekt a maliar Donato Bramante. Na snímke je moderné „Bramanteho“ špirálovité schodisko, ktoré pre Vatikánske múzeá vytvoril v roku 1932 taliansky architekt a inžinier Giuseppe Momo. Snímka:  www.istockphoto.com

Vďaka práci vo Vatikánskom rozhlase ste boli veľmi blízko pri Svätom Otcovi.

Áno, ale často som sa nemohol zúčastniť osobne na sláveniach, lebo som bol v redakcii a pomáhal kolegom, ktorí informovali verejnosť počas prenosov. Hoci som pracoval v úzadí, bol som v kontakte s danou udalosťou.

Kde ste chodili načerpať duchovnú posilu?

Napríklad do Eucharistickej kaplnky v Bazilike sv. Petra, kde som slávil svätú omšu. Alebo som slávil Eucharistiu v malých kaplnkách, ktoré sú okolo hrobu sv. Petra.

Ktoré miesta v Ríme sú vášmu srdcu najbližšie?

V centre je jezuitský kostol zasvätený menu Ježiš, Chiesa del Gesù. Je to domovský kostol každého jezuitu v Ríme. Skladal som tam svoje posledné slávnostné sľuby.

Neďaleko sú izby sv. Ignáca, camerette di Sant’Ignazio, kde sa modlil a písal listy jezuitom, ktorí boli na misiách po celom svete.

Ktoré miesto je ešte výsostne prepojené so sv. Ignácom?

V malej kaplnke La Storta, ktorá je mimo mesta, mal sv. Ignác prvú víziu, na základe ktorej sa usadil v Ríme.

Pôvodne chcel ísť do Jeruzalema, ale tu dostal potvrdenie od Boha, že v Ríme k nemu bude milostivý.

Neďaleko kaplnky je Pápežský slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda, ktorý neobíde azda ani jeden slovenský pútnik.

Prečo sa tam zastaví väčšina slovenských pútnikov?

Je to duchovný ostrov pre všetkých Slovákov v Ríme. Okrem toho, že sa tam môžeme cítiť ako doma, je to veľmi tiché a pokojné miesto, ideálne na modlitbu, meditáciu, duchovné cvičenia.

Za zrodom a pôsobením ústavu stálo mnoho vzácnych ľudí, ktorí odtiaľ s nasadením všetkých síl pomáhali Cirkvi na Slovensku počas totality. Svojou obetou toto miesto priam posvätili.

Takže Slováci v Ríme tvoria akoby veľkú rodinu?

V každej rehoľnej komunite, kde pôsobia Slováci, som cítil atmosféru rodiny. Keď vás navyše ponúknu dobrou slovenskou polievkou, je to viac než príjemné.

V Ríme som si uvedomil, aký poklad predstavuje naša slovenská nábožnosť a rodinný spôsob prežívania viery.

Sú aj uprostred rušného Ríma pokojné miesta?

Prekvapivo ich nie je málo. Ideálne na stíšenie je opátstvo Tri fontány, Tre fontane, kde sv. Pavol zomrel mučeníckou smrťou. Odrazu sa ocitnete v tichom prostredí uprostred hlučného mesta.

Socha sv. Bernarda z Clairvaux v trapistickom kláštore akoby vítala každého pútnika. Neďaleko tohto areálu žije komunita Malých sestier Ježišových. Istý čas medzi nimi bola aj slovenská sestrička.

Pre nás jezuitov je vzácny aj Kostol sv. Andreja, Chiesa di Sant’Andrea al Quirinale, ktorý sa nachádza pri Kvirináli, dnešnom prezidentskom paláci.

Je tam hrob sv. Stanislava Kostku a kedysi tam bol noviciát jezuitov. V Kostole sv. Andreja na Kvirináli niektorí jezuiti skladajú sľuby.

Mnoho ľudí prichádza do Ríma a Vatikánu, aby na vlastné oči videli a obdivovali antické i ranokresťanské stavby a umelecké diela starých majstrov. Ktoré diela vás oslovili svojou krásou?

Keď som bol prvý raz v Ríme, urobil na mňa veľmi silný dojem Panteón. Má v sebe architektonickú dokonalosť, je symbol harmónie, o ktorú sa klasická antická kultúra snažila.

Dnes je tam kresťanský chrám. Žiaľ, storočia si vyžiadali svoju daň, a tak návštevník môže vidieť len torzo dávnej krásy. Napriek tomu azda každého očarí dispozícia tohto priestoru.

Neďaleko je dominikánsky kostol Santa Maria sopra Minerva, kde je pochovaný patrón umelcov blahoslavený Fra Angelico aj svätá Katarína Sienská.

Večné mesto ponúka priam nekonečné možnosti pre každého návštevníka. Stačí sa len rozhodnúť, podľa akého kľúča by ste chceli Rím spoznať. Snímka: www.istockphoto.com

Urobili na vás dojem aj Michelangelove diela?

Veľmi sa mi páči socha Mojžiša v Kostole sv. Petra v okovách, San Pietro in Vincoli. To je skutočné veľdielo.

K Michelangelovej Piete v Bazilike sv. Petra sa však nedostanete až tak blízko, lebo je chránená sklom, ale vo Vatikánskych múzeách je jej replika a tam ste už pri Piete skoro na dotyk.

Tieto umelecké diela si treba vychutnať. Odporúčam zostať chvíľu v modlitbe a kontemplácii.

O sv. Filipovi Nerim, ktorý je patrón Ríma, je známe, že sa chodil modlievať do katakomb. Pomodlili ste sa v nich aj vy?

Z množstva rímskych katakomb som navštívil katakomby sv. Kalixta, Domitiline katakomby, Priscilline katakomby a katakomby sv. Šebastiána. Sú miestom modlitby aj putovania.

Môžete si tam vykonať osobnú púť viery. Keďže musíte prejsť pešo istú vzdialenosť, modlíte sa aj nohami. Pútnikom robia v katakombách spoločnosť sprievodcovia.

Zažil som veľmi pekné sprievodné slovo v Priscilliných katakombách, kde mali službu mladí dobrovoľníci zo skupiny Pietre vive, Živé kamene.

Prehliadky vedú dialogickou formou a pútnikov pozývajú uvažovať o prepojení umeleckej a duchovnej stránky.

Okrem katakomb ste to zažili aj inde?

V Kostole sv. Ignáca, Chiesa di Sant’Ignazio di Loyola in Campo Marzio, kde celý strop pokrýva obrovská freska so symbolmi ohňa evanjelia.

Ohňa lásky, ktorý Kristus priniesol na svet a ktorý sa má šíriť do všetkých kútov sveta. V Kostole sv. Ignáca je aj iluzívna maľba kupoly.

Keď sa postavíte na vyznačený bod na podlahe, bude sa vám zdať, akoby tam kupola naozaj bola, ale nie je.

Môžete prezradiť ešte nejaké rímske zaujímavosti?

Na vŕšku Aventín sú vzácne staré baziliky, ale aj pomarančovníková záhrada, kam sa chodia fotiť novomanželia.

A turisti tam stoja v rade, aby sa cez kľúčovú dierku na bráne záhrady maltézskych rytierov pozreli na kupolu Baziliky sv. Petra. Je to taká malá pekná rarita.

Úžasné je aj špirálovité schodisko vo Vatikánskych múzeách. Na prvý pohľad je to technický priestor slúžiaci nato, aby sa ľudia dostali do nejakej výšky, ale keď po ňom stúpate, máte pocit, že ste v roztekajúcom sa priestore.

Dá sa dostať do priestoru pod Bazilikou sv. Petra?

Do podzemia sa dá vojsť z vonkajšej ľavej strany baziliky, ale na hodinovú prehliadku sa treba prihlásiť mesiac vopred s organizovanou skupinou a sprievodcom.

Do archeologických vykopávkových častí pod bazilikou, ktoré sa volajú Scavi Vaticani, sa nedá vojsť len tak. Miesto hrobu sv. Petra nie je liturgický priestor.

Dnes už tam jeho telo nie je, ale archeológovia sa zhodli, že je nespochybniteľné, že tam bol pochovaný.

Odtiaľ pochádzajú pravdepodobné zlomky Petrových pozostatkov, ktoré mal pápež Pavol VI. v Apoštolskom paláci ako relikviu.

Pápež František daroval tento relikviár do Konštantínopola ako gesto ekumenizmu patriarchovi Bartolomejovi.

Ak sa vyberieme po stopách sv. Cyrila a Metoda, ktoré miesta v Ríme by sme rozhodne mali navštíviť?

Predovšetkým Baziliku sv. Klementa, kde je sv. Cyril pochovaný. Každý rok sa tam 14. februára slávi na sviatok sv. Cyrila a Metoda, spolupatrónov Európy, svätá omša.

Hrob sv. Cyrila sa už nenachádza v podzemí v starom chráme, ale v bočnej kaplnke v hornej Bazilike sv. Klementa. Samotná bazilika pôsobí veľmi príjemným, až rodinným dojmom.

Slovákom je blízka aj Bazilika Santa Maria Maggiore. Práve tam sv. Cyril a Metod položili liturgické knihy v staroslovienčine na oltár a pápež Hadrián II. ich schválil.

Svätý Otec sa chodí pomodliť do Baziliky Santa Maria Maggiore pred každou apoštolskou cestou a aj po nej. Modlitbou sa obracia k Božej Matke zobrazenej na starobylej ikone Salus populi romani.

Neďaleko Baziliky Santa Maria Maggiore je Bazilika sv. Praxedy. V jej susedstve je kláštor, kde bola byzantská komunita.

S najväčšou pravdepodobnosťou sv. Cyril a Metod žili počas svojho pobytu v Ríme v kláštore gréckych mníchov pri Bazilike sv. Praxedy a pravdepodobne práve tam aj sv. Cyril zomrel.

Jedna z najslávnejších rímskych fontán sa volá Di Trevi. Obrovskú popularitu získala vďaka filmu Federica Felliniho Sladký život s Marcellom Mastroiannim a Anitou Ekbergovou. Snímka: Peter Dobrovský

Vo filme Federica Felliniho Sladký život z roku 1960 vidíme ľudoprázdny Rím. To sa dnes už asi zažiť nedá, alebo áno?

Ale áno, asi si spomeniete, že Rím bol ľudoprázdny aj v roku 2020 a 2021 počas pandémie. No aj dnes je možné prejsť sa po týchto miestach osamote.

Stačí, aby ste si v sobotu ráno privstali, lebo Rím sa prebúdza až o deviatej. Vychádzka na bicykli v skorých ranných hodinách, okolo šiestej-siedmej, je v lete veľmi príjemná.

Môžete prejsť cez Piazza Venezia, na Kapitol, Aventín, okolo Circo Massimo a zísť k rieke Tiber, kde je na brehu cyklistická cesta. Takže vrelo odporúčam bicyklový Rím.

Sú v Ríme aj zelené oázy pokoja?

Nájdete ich v rímskych parkoch, park sa nazýva villa. Vládne v nich až vidiecka nálada. V parku Caffarella sa pasie stádo asi dvesto oviec a deti sa tam chodia pozerať na lamy.

Villa Borghese je nádherný park pri Piazza del Popolo. V jeho areáli je asi najznámejšia rímska galéria výtvarného umenia. No ak ju chcete navštíviť, treba sa objednať niekoľko týždňov dopredu.

V jednotlivých sálach sú napríklad diela Giana Lorenza Berniniho vrátane Dávida, ktorý sa v barokovej dynamike zaháňa prakom.

Počas pobytu v Ríme som najčastejšie navštevoval Villa Doria Pamphili, kde je letohrádok, jazierka, fontány. V jednej sú aj korytnačky.

V neskorom jesennom čase, keď je sychravo a na chvíľu zasvieti slnko, korytnačky vyjdú z vody a vyhrievajú sa na slniečku.

Ktoré jedlá z talianskej kuchyne vám chutia najviac?

Z talianskej kuchyne je najlepšia pasta. Taliani vedia pripraviť cestoviny na najrozličnejšie spôsoby. V prvom rade však musia byť správne uvarené: al dente, na zub.

Treba si vychutnať chuť samotnej cestoviny. Veľmi rád mám špagety aglio olio e peperoncino – je tam iba cesnak, olivový olej a feferónka alebo petržlen.

Ako druhú v poradí by som odporúčal zmrzlinu. Taliani sú majstri na konzistenciu a umelci, ktorí dokážu na kornútik navýšiť zmrzlinovú stavbu.

Talianska kuchyňa je stredomorská, a tak v nej majú miesto aj šaláty ochutené olivovým olejom či balzamikovým octom. Vytvoril som si vlastnú špecialitu, ktorú ani Taliani nepoznajú.

Na banánový šalát potrebujete listy hlávkového šalátu alebo rôznej šalátovej zeleniny, pridáte na kolieska nakrájaný banán, balzamikový ocot a olivový olej. Čo sa týka pizze, najlepšiu som jedol v Neapole.

A čo talianska káva?

Keď máte poradové číslo jeden, dva, tri až do milióna, tak káva je pred číslom jeden. Káva je bod nula. To je niečo, čo sa ani nepočíta, lebo to musí byť.

Zažili ste aj talianske rodinné stolovanie?

Gastronómia a spôsob servírovania je niečo, čo sa v Taliansku oplatí zažiť. Na rodinných farmách vám naservírujú gastronomické pohostenie z domácich produktov.

Počas obeda, ktorý trvá asi tak dve a pol hodiny, vám k jedlu podávajú päť čiaš vína rôznej gradácie. Víno totiž patrí k symbolom Talianska.

Na záver hostiny ochutnáte ako bodku za skvelým jedlom vin santo, čiže „sväté víno“, ktoré je najlepšie i najsilnejšie.

Taliani sú zvyknutí piť víno bežne ako normálny nápoj pri jedle, ale tuhému alkoholu veľmi neholdujú. A víno sa tam berie ako súčasť dobrej stravy.