Hudba nám neotvára len uši, ale aj srdce

Ako sa začala vaša umelecká dráha?

V mojej farnosti Kalvária, ktorú spravujú bratia verbisti. Chodieval som tam do kostola a raz sa na omši nejaké staršie dámy rozprávali, že spievam nahlas a bolo by lepšie, aby som šiel na chórus, kde to nikomu nebude prekážať. Tak som potom spieval s organistom a neskôr som začal navštevovať aj zbor. Na druhej strane bolo aj to, že som chodil do základnej umeleckej školy v Nitre, kde som sa mal učiť hrať na klavíri. Potom mi však povedali, že by som mohol hrať aj na inom hudobnom nástroji, z čoho sa vykľulo štúdium huslí spolu so spevom.

Ten spev vás ale lákal viac, keďže ste ho išli študovať aj na vysokú.

Presne tak. Bolo si treba vybrať a nebolo to ľahké. Obidva smery naraz som študovať nemohol, pretože každý z nich vyžaduje, aby sa mu človek venoval naplno. Nakoniec vyhral operný spev. Trochu som predtým študoval v Nitre na pedagogickom smere husle, ale potom som šiel na VŠMU do Bratislavy. V poslednom ročníku som odcestoval na Erasmus do Perugie.

Minoritné kláštory sú aj na Slovensku, ako ste sa dostali do Assisi?

Na Slovensku som sa nad duchovným povolaním nezamýšľal, ale počas štúdia v Perugii som navštevoval rád minoritov. Tri roky som rehoľu a bratov postupne spoznával, býval som u nich na internáte, navštevoval ich katechézy, až som pár mesiacov po skončení školy vstúpil do postulátu.

Čo vás na minoritoch oslovovalo až tak, že ste sa medzi nich rozhodli vstúpiť?

Nijako zvlášť som nepátral, nevyberal si, svätého Františka som vnímal ako chudáčika spojeného s ekológiou. Ale cez katechézy som si uvedomil, že mám smäd po plnohodnotnosti života. Cez stretnutia s bratmi som postupne rozpoznal, že by to mohla byť cesta, na ktorej by som sa vedel realizovať naplno. A zároveň som to pociťoval aj ako odpoveď na všetko dobré, čo sa mi v živote stalo. Napríklad aj štúdium, vďaka ktorému sa mi pootváralo mnoho dverí. Samozrejme, že potom, keď som vstúpil do postulátu, musel som sa nad správnosťou tejto cesty zamýšľať viac. Ale keďže som tam budoval ďalšie vzťahy, pochopil som, že by som chcel žiť podobný život.

Pomohol vám aj nejaký konkrétny moment?

Také momenty mám doteraz. Ale pamätám si, že ešte predtým ako som sa rozhodol, som na jednej svätej omši prosil: „Pane, pomôž mi rozhodnúť sa.“ A boli aj náznaky prostredníctvom Svätého písma či impulzy prostredníctvom slov dobrých ľudí. No najviac ma utvrdzovali práve vzťahy s bratmi.

Máte v ráde nejaké konkrétne poslanie?

Po večných sľuboch a po vysviacke som pôsobil v meste Foligno. Keď ma vysvätili, môj provinciál ma požiadal, aby som sa venoval hudbe, z čoho vznikla pastorácia mladých, ale aj zboru. Študoval som zborové dirigovanie na Pontificio Istituto di Musica Sacra. Keď ma po troch rokoch povolali do Assisi, mal som za úlohu robiť zbormajstra. Nikdy som si ani len nepredstavoval, že by som k tomu a na takom mieste mohol prísť. Predsa len je to najvýznamnejší kláštor našej rehole, takže dostať sa sem a robiť tu zbormajstra bola pre mňa veľká česť a zároveň zodpovednosť. A teraz okrem bežných záležitostí je vlastne moja hlavná pracovná náplň to, že so zborom animujeme sväté omše počas najväčších sviatkov, ako Veľká noc a Vianoce, ale i na sviatok svätého Františka a Nepoškvrnenej Panny Márie. Okrem liturgie máme so zborom koncerty aspoň trikrát do roka – taktiež na sviatok svätého Františka, potom vianočný koncert a na deň posvätenia baziliky.

Čo vám práca so zborom dáva?

Táto služba mi dáva spokojnosť do života, lebo sa realizujem v tom, čo som študoval. Páči sa mi, že to môžem niekomu ponúknuť a zároveň je tam aj zodpovednosť, aby sme dobre naštudovali skladby, ktoré budeme spievať. Pretože potom, keď sa ľudia zúčastnia na svätej omši, môže im to pomôcť k  dobrému prežívaniu liturgie. Počúvať Božie slovo, odpovedať prostredníctvom žalmu, spievať. Je to zároveň moja motivácia pristupovať k svojej službe zodpovedne.

Môže sa teda stať, že vás na svätej omši neuvidíme ako celebrujúceho kňaza, ale ako dirigenta?

Áno, napríklad na Veľkú noc budem v noci dirigovať hlavnú svätú omšu, ale potom aj ráno na druhý deň. Keď dirigujem bohoslužbu, som oblečený ako minorita v habite a  potom si naň dám bielu albu – niečo podobné, ako majú miništranti. V takýchto prípadoch svätú omšu neslúžim, len dirigujem. Na Veľkú noc mám aj ďalšie dve-tri sväté omše s hudobným sprievodom, takže počas niektorej z nich hrám na organe a zároveň koncelebrujem. Nestáva sa často, že môžem len koncelebrovať. Keď však mám slúžiť omšu ako hlavný celebrant, tak sa snažím, aby som dirigovanie od celebrovania oddelil. Nie vždy sa to však dá a stane sa, že celebrujem aj ako dirigent.

Nestretli ste sa s názormi, že kňaz by nemal dirigovať, ale mal by sa plno venovať len celebrovaniu svätej omše?

Nie som jediný, ktorý to takto robí. Je viacero kňazov, ktorí sú zároveň aj dirigentmi, napríklad v pápežských bazilikách. Občas to musíme spájať. Napríklad vigília na Bielu sobotu je len jedna jediná a musíme aj spievať, takže vtedy nie sú iné možnosti. Ale, samozrejme, keď sa dá, tak tieto dve služby oddelím.

Neskúšali ste robiť hudobný sprievod v liturgii aj operným spevom?

Operného speváka počas svätej omše som ešte nerobil. Sú spolubratia, ktorí to robia, ale ja sa opernému spevu venujem skôr, keď ma zavolajú moji speváci zo zboru na nejakú akciu, alebo v rámci relaxu a odpočinku, keď si ideme s partiou niečo zaspievať. Ale počas svätých omší som to ešte neskúšal. Asi aj preto, lebo mám spevákov. Moja funkcia na tej svätej omši je byť dirigentom.

Myslíte si, že zborová duchovná hudba patrí len do chrámov alebo môže plniť svoj účel aj za ich bránami vo všednom živote?

Určite má svoju úlohu aj mimo kostolov. Veľa diel od rôznych skladateľov bolo vymyslených hlavne pre cirkevné účely, ale v súčasnosti si ich radi vypočujeme aj v koncertných sálach. Skôr si myslím, že problém je tendencia používať v chrámoch len jeden hudobný štýl. Malo by ich byť viacero a tie, ktoré sa dajú dať dohromady, si môžu pri liturgii navzájom pomáhať, dopĺňať sa. Ale hovorím skôr o animácii svätých omší v pápežských bazilikách, lebo tam by sa mal klásť dôraz na to, čo ponúkneme ľudu, ktorý príde na omšu. Keď ponúkame kvalitnú, rôznorodú hudbu, dávame ľuďom vlastne na výber, pretože spoznajú a možno začnú počúvať aj niečo iné. V tomto máme jedinečnú edukačnú možnosť – pomáhať ľuďom smerovať ich vkus. V pápežských bazilikách nemôžeme ponúkať jednoduché spevy len preto, aby si ľudia mohli spievať. Ale keď ponúkneme kvalitnú hudbu, ktorú budú veriaci bez zapájania počúvať, zistia, že existuje aj niečo iné než len to, čo počuli doteraz. Ich hudobný záujem a vkus sa rozšíria.

Ako by ste opísali svoj vzťah k hudbe?

Hudbu považujem za neodlučiteľnú súčasť svojho života. Venoval som sa jej od začiatku a neviem si predstaviť, že by som kňazský život žil bez hudobnej aktivity. A potom, tieto dary, ktoré som dostal a snažil sa zveľadiť, som dal k dispozícii ľuďom, ktorí z  toho môžu mať nejaký úžitok. Mojou túžbou je sprostredkovať ľuďom stretnutie s Pánom. Páči sa mi ohlasovať Božie slovo prostredníctvom hudby, dávať ňou iným pocítiť, že tu nie sú sami. Cez hudbu sa dá povedať veľmi veľa vecí, pretože nám neotvára len uši, ale aj srdce.