Keď sa z rapu stane modlitba

Nebáli ste sa nezáujmu zo strany publika alebo neúspechu, keď ste prišli s niečím, čo sa vymykalo z noriem?

Keď som sa obrátil, na chvíľu som nechal rap bokom. Myslel som si, že je to niečo pyšné, čo mi na osobnej ceste za Bohom prekáža. Súviselo to so spoznávaním Boha. Bol pre mňa veľký a majestátny. Zo začiatku som mal z neho veľký strach, keďže ma to tak prevyšovalo. Zároveň som však bol aj zdrvený hriechmi minulosti. Keď som spoznal identitu v Bohu, bolo pre mňa jednoduchšie zvládať to, čo si o mne myslia ostatní. Tiež mi už menej záležalo na úspechu. Zameriaval som sa na niečo iné.

Ako ste spoznali, že ide o poslanie, ktoré si pre vás pripravil Boh, a nie iba o nejakú osobnú túžbu či sen?

Učiť sa počúvať Boží hlas je celoživotná škola. Veľmi ťažko sa dá stopercentne povedať, či niečo je alebo nie je Boží hlas. Veľa som čítal, počúval som podcasty a kázne, zúčastňoval som sa na seminároch. Myslím si však, že odpoveď je v modlitbe. Iba tak sa človek učí byť citlivý na Boží hlas. Hovorí sa tiež, aby sme súdili podľa ovocia. Boh prináša vždy ovocie slobody, radosti a pokoja. Podľa takýchto indícií sa dá rozlíšiť, či ide o Božiu vôľu.

Vaše skladby sú vlastne formou modlitby. Ako vyzerá váš proces tvorby z kreatívneho, no aj z duchovného hľadiska?

U každého umelca je to iné. Počas tvorby ma vždy inšpirovala hudba a vďaka tomu som dokázal vymyslieť tému a text. Čo sa týka duchovnej stránky, tak viem, že niektorí chalani nepíšu texty, pokiaľ nie sú vyspovedaní. Väčšinou to tak mám aj ja. Zároveň však Boh nie je nijaký škrupulant. Nepovie: „Nevyznal si hriechy, tak teraz nebudem v tebe pôsobiť.“ Pokiaľ žijeme s Bohom a raz sme mu už odovzdali naše umenie, tak nás v tom vedie a musíme veriť. Používa aj prirodzené, aj nadprirodzené prostriedky.

Dostali ste niekedy negatívnu kritiku od raperskej komunity vzhľadom na duchovný obsah svojej tvorby?

Boli sme v kontakte s Egom, keďže posledné roky sa aj on zúčastnil na kresťanských festivaloch, a na našu hudbu nereagoval negatívne. Raz som sa stretol aj s Dalybom a pustil som mu pesničku Ide o viac. Opýtal sa iba, čo tým chcem dosiahnuť. Ja som mu povedal, že „rapujem, čo žijem“. To je pravidlo raperov. Boh mi zmenil život a chcem rapovať o tom, čo spravil v mojom živote.

A čo prípadná negatívna odozva od kresťanskej komunity?

Rap mali ľudia dlho zaškatuľkovaný ako vulgárny a pyšný žáner, ktorému sa treba radšej vyhýbať. Keď sa však konfrontovali s kresťanským rapom, otvorili sa tomu a  niektorí zmenili názor. Veľa ľudí mi po koncertoch písalo, že rap nepočúvajú, a predsa sa im to páčilo. Niekomu však všeobecne energická hudba prekáža. Mali sme všelijaké komentáre. Raz mi dokonca prišiel mail, že zvuk elektrickej gitary nebo nepozná, že je to pekelný nástroj.

Kresťanstvo sa predsa len väčšinou spája s celkom iným hudobným štýlom. Ako vnímate tradičnú hudbu v kostoloch?

Vo mne tieto spevy vzbudzujú mystiku. Mám síce rap v krvi a počúvam ho odmalička, ale som otvorený aj iným hudobným žánrom. Snúbenica ma naučila počúvať aj klasiku a ambientnú hudbu, najmä pri učení alebo keď chcem zrelaxovať. Tiež veľa počúvam aj chvály a neprekáža mi ani liturgická hudba.

Veľa mladých ľudí však považuje liturgickú hudbu za zaseknutú v čase. Hodí sa podľa vás do súčasného sveta?

Nad týmto som sa už veľa zamýšľal. Cirkev aj doba sa neustále vyvíjajú. Istým spôsobom by sme mali hovoriť jazykom tejto doby. Tam vzniká otázka, ako by mohla liturgia vyzerať dnes a či je dobré vnášať do nej postmodernu alebo ju zachovať tak, ako je. Lebo keď vznikala, možno boli liturgické organy jednoducho v móde. Ale zároveň treba pamätať, že zvuky organa sú v niečom veľmi nemenné a vážené. V niečom odokrývajú váhu neba. Je to na diskusiu.

Keby sme hudbu v kostoloch zmenili, prihovárala by sa podľa vás ľuďom viac?

Rozmýšľal som, či by sme sa nemali premeniť a ísť s dobou. Čo ak by bol napríklad rap taký super, že by sme ním zrazu poprepletali časti liturgie? V Amerike je to v niektorých kongregáciách už bežné. Podľa mňa by sa to však nemuselo meniť. Ja som bol sídliskový chlapec, počúval som rap, mal som tvrdé srdce, ale našiel som si cestu aj k liturgickým spevom. Napríklad pieseň Tebe žijem, Ježiš môj sa mi veľmi páči. Keď prijímam Eucharistiu a modlím sa, cítim v sebe vrúcnosť. Ale pre niekoho, kto nemá srdce premenené a dotknuté Pánom, je to niečo nepočúvateľné. Je však dôležité robiť aj novú evanjelizáciu okolo liturgie. Také projekty, ako je Godzone a podobne. Keď tam ľudia zažijú dotyk Boha, po nejakej dobe dokážu ísť aj hlbšie, pochopiť sviatostný život. Pri cielenej evanjelizácii treba hovoriť jazykom mladých, aby si dokázali nájsť cestu aj k ružencu, k liturgii či k sviatostiam.

Je v poriadku, keď mladí ľudia chválami nahradia tradičné modlitby či dokonca svätú omšu?

Záleží, ktorú omšu by vynechali, nemusí to byť však hneď zlé. My máme napríklad každý týždeň stretká, mládežnícku omšu a chvály. Veľakrát sa stalo, že som tam nešiel, lebo som sa cítil slabý, hriešny a znechutený. Nešiel som tam, a predsa som mal dobrý čas s Bohom, keď som si len sám pustil chvály. Ide o individuálne prežívanie človeka a ako sa v danej chvíli cíti. Treba nechať Boha pôsobiť. Chvály majú svoje miesto medzi modlitbami, no nie je dobré, ak z nich človek spraví centrum. Samozrejme, nedeľná omša je základ.

K akým témam alebo oblastiam aktuálne najviac smeruje vaša tvorba?

Momentálne sa zameriavam na té - mu identity človeka. Robíme tak aj v našom projekte Tow Meot, ktoré - ho názov pochádza z hebrejského slova, ktoré Boh použil po tom, ako do stvoreného sveta stvoril aj človeka. Pri tomto poslednom úkone stvorenstva povedal, že je to veľmi dobré. Verím, že to bol pôvodný plán Boha s človekom a Kristus ho obnovuje v dnešnej dobe. Práve píšem diplomovú prá - cu zameranú na metódy, ktoré by túto tému približovali mladým štu - dentom na hodinách náboženstva.

Všimli ste si ako učiteľ nábožen - stva, že je to niečo, čo by teraz mládež potrebovala počuť?

Áno. Kríza identity je kľúčovou témou tohto obdobia. Hlavne v tejto dobe, ktorá ponúka veľmi veľa možností a podnetov. Sociálne siete si úplne získavajú mladých ľu - dí, ktorí sa nesocializujú v pravom zmysle slova. Žijú iba virtuálnu realitu a ich identita sa neformuje v kolektíve, ale na sieťach, ktoré prezentujú klamlivé hodnoty a po - stoje. Potom vidíme veľa depresií, samovrážd a sebaodmietania. Vi - dím to aj v škole. Aj ja som bol ten, kto hodnotu viery kedysi nepoznal. Rád spomínam na to, ako som ju objavil, aké to bolo oslobodzujúce a aký poklad to pre mňa bol.