Na radosť by som naordinoval čisté srdce

Čo pre vás znamená slovo radosť?

Určite nie vyrehotanosť. Dalo by sa to ešte veľa komentovať, ale toto je úplne prvotné, čo mi zasvietilo: radosť je celkom iný postoj ako dajaká instantná vyrehotanosť...

Ako prežívať radosť každý deň?

Bude to znieť asi trošku farársky, tak mi to prepáčte, ale myslím, že prežívať radosť každý deň sa dá iba za podmienky, ak človek pochopil a spoznal, kde je v jeho (duchovnom) živote sever, povedané symbolickou rečou.

Ako ju prežívate vy?

Ale veď ja ešte stále hľadám ten sever (smiech).

Pramení vaša radosť z dvoch rovín, z duchovnej roviny aj svetskej? Alebo odkiaľ ju čerpáte?

Poučka pravidiel z dajakej knihy o radosti by to možno takto rada oddelila, ale čím dlhšie človek žije duchovný život – alebo keď to nechceme tak honosne nazvať, tak povedzme aspoň život ako úsilie žiť podľa hodnôt evanjelia –, tým viac prichádza na to, že táto hranica sa zrazu stiera a všetko vo všetkom môže prestúpiť radosť zo života, ktorá je ničím nezaslúžený dar a pozvanie rásť a nebyť povrchný.

Pramení vaša radosť aj z rodinného prostredia, odmalička? Alebo až neskôr ste si povedali, že budete ten, kto ju bude šíriť ďalej?

V tomto ohľade nebolo v mojom rodinnom prostredí nič prvoplánovo pripravené. Jednoducho som sa narodil do nejakej konkrétnej rodiny a už to išlo. Ale tam som postupne empiricky došiel k poznaniu, že najjednoduchšie radosti môžu byť tie najkrajšie. V tej mojej rodine som odmalička žil mozaiku radosti – krušné aj bolestivé chvíle pretkávali tie pokojné a radostné. Napokon to spolu vytvorilo kontrastný obraz a práve kontrasty môžu vytvárať krásu. Pri tejto odpovedi mi prišiel na um jeden konkrétny obraz, ktorý sa sem-tam opakoval. Moja mama je temperamentná žena zo Záhoria, konkrétne z Kútov. Nuž a keď sme boli v kuchyni napríklad pri varení, stolovaní alebo umývaní a išla v rozhlase dajaká jej obľúbená pieseň z mladosti, tak ma schytila do tanca. Naprostriedku našej kuchyne, medzi drezom a jedálenským stolom, sme si zatancovali. Môj seriózny otec pritom sedel za stolom, krútil hlavou a hovoril: Ale veď nechajte to, čo ste... ale veď kontrolujte sa... ale veď toto je bláznovstvo... A my dokola, pospevujúc si popritom lalala, po kuchyni s mamou. Úplný úlet!

Na čom ste sa naposledy schuti zasmiali?

Smejem sa každú chvíľu, ale snažím sa kontrolovať, aby som sa nesmial bez príčiny. Veľmi ma vie rozosmiať situačný humor, a keďže v našej komunite máme dvoch nahluchlých bratov, tak situačného humoru za stolom nikdy nie je málo. Pretože jeden vždy odpovedá úplne mimo otázky, ktorú dostane, a druhý sa po našom výbuchu smiechu len s vyvalenými očami obzerá okolo seba a  pýta sa všetkých: „A  čo? Koho zabili..?!“ Ale možno naposledy ma teraz pred Veľkou nocou rozosmial jeden druhák na hodine náboženstva. Stalo sa totiž, že nám z tabule padol kríž, pred ktorým sme sa modlili, aj s držiakom, ktorý ho mal udržať. A ten chlapec – akoby nechcel porušovať princípy kauzality – prišiel, zodvihol držiak, prísne mu hrozil ukazovákom a karhal ho: „Ty zlý vešiak, ty si neudržal nášho Ježiša!“ A myslel to absolútne vážne.

Čo vás vie – v dobrom zmysle slova – rozosmiať na kresťanoch?

Pri praktizujúcich kresťanoch, ktorí bývajú vážni aj nadmieru seriózni – česť výnimkám –, ma vie rozradostiť, keď urobia niečo, čo patrí do čara nechceného. V tom dobrom zmysle slova mi vaša otázka pripomenula nejednu situáciu, keď sa žena spovedá: „Júj, pán farár, ohovárala som, ale v dobrom!“

Čo by sme teda mali robiť, aby sme boli naozaj radostní?

Azda netreba robiť nič extra veľké, len žiť na tom svete, mať rád Pána Boha, mať rád ľudí a poznať zmysel svojho celoživotného snaženia. Tento základný rámec potom človeku dovolí žiť autentickú radosť. Aj keď život je a aj naďalej bude jeden z najťažších. Ako hovorieva môj rómsky kamarát Lacko, ktorý tu už vychoval trinásť detí s jednou manželkou: Ťažký je život, ale dobrý!

Keď sa povie radosť, smiech a zábava, viacerým z nás napadne práve vaše meno. Aj vaši spolubratia vás tak berú – ako zdroj radosti?

Neviem, ako ma berú moji spolubratia, to by sme sa museli opýtať ich. V zásade si však myslím, že rovnako ako dokážem do komunity humor priniesť, viem ho aj odniesť. Napríklad keď na voľačom tvrdohlavo nástojím. Ale všimol som si, že keď chcem vyrobiť dajaký humor, podarí sa mi to väčšinou tak, že poviem niečo, čo považujem za veľmi smiešne. Ibaže nikto sa vtedy nesmeje. Lenže ja sa začnem smiať na tom, že to bolo pre iných trápne, iba pre mňa nie a všetci ostatní sa potom začnú smiať na mne, keď vidia, ako sa smejem. No a ja sa potom začnem ešte viac zadúšať smiechom, až tak, že môjmu rodnému bratovi Stankovi táto vrcholná fáza môjho smiechu pripomína pazvuky hada štrkáča. Humornú situáciu dotvára aj fakt, že som počas toho smiechu v tvári červený ako rak varený.

Rozdávate radosť zámerne? Dokážu spolubratia reagovať podobne?

Určite aj zámerne, aj viem, kedy sa chcem vedome zosmiešniť, ibaže ten humor nechce byť prvoplánový. Nie tak ako keď v komediálnom filme vyrábajú humor odsunutím stoličky sadajúcemu si. Alebo ako keď v dajakej tolkšou nevie hosť zaujať inak ako oplzlosťou. Ale keď sa v kláštore za stolom debata dobre rozohrá na nejakú duchaplnú tému a každý sa k nej má potrebu vyjadriť, tak zrazu vzniknú možnosti poznamenať aj niečo satirické, humorné... No najlepší humor v komunite je, keď si ho pingpongujeme navzájom. Podobne, ako keď som ešte v noviciáte hovoril vtip za stolom o tom, ako manželka každý deň dávala na hrob svojmu mužovi čerstvé kvety a každý večer boli ukradnuté. Tak ju to nahnevalo, že najbližšie položila k čerstvým kvetom aj tabuľku, na ktorú napísala: Kto tieto kvety ukradne, tomu ruka odpadne! Na druhý deň boli kvety znova ukradnuté a na tabuľke dopísané: Ja sem chodím už celé roky a ešte sa mi nič nestalo! Všetci v komunite sme sa zasmiali a náš gvardián vtedy poznamenal: A podpísaný tam bol Peter Bezruč...

Spomínali ste, že už v detstve ste sa v rodine naučili tešiť z maličkostí. Aj v dospelosti sa to ešte dá naučiť?

Určite, žiada si to základnú skromnosť prístupu k životu. Lebo neviem, ako by sa dalo tešiť zo života, keby mal človek vždy všetko až natoľko, že by otupel. Nič by mu už neprinášalo radosť, lebo nič by už nebolo vybočením zo všednosti – ani návšteva reštaurácie, ani návšteva kina, ani zájazd, ani mobil, skrátka, už nič. Do tohto rozpoloženia človečieho Rúfus povie: Tomu, kto čisté srdce nosí, ku šťastiu veľa netreba... Tak azda toto, čo už mám prakticky odskúšané – na radosť by som naordinoval čisté srdce.

Aké odkazy nám k radosti ponúka Biblia?

Sú ich desiatky. Mňa oslovuje žalmista, keď sa v breviári modlím: Hľadaj radosť v Pánovi a dá ti, za čím túži tvoje srdce. Vtedy môže každý zakúsiť nadčasovosť, napríklad aj 16. žalmu, ktorý zase vraví, že Boh ti ukáže cestu života, lebo u neho je plnosť radosti. Rovnako človek mnohé spozná a pochopí, keď mu Kristus v evanjeliu povie, že chce, aby v nás bola jeho radosť, a to úplná.

Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí všetko vidia čierno, pesimisticky a majú málo radosti v živote? Ako by to mohli zmeniť?

Najprv jeden postreh – aj nám kresťanom veľmi chýba radosť. Radosť na konzumáciu, radosť pre osvieženie prítomnej chvíle, povedal by som. Videl som to veľmi jasne, keď sme počas kovidu vysielali omše z trnavského františkánskeho kostola. Ako málo nám bratom vtedy stačilo urobiť, aby sme od ľudí zažili veľa radostnej spätnej väzby. Rovnako aj teraz, keď niečo z Fiľakova zavesíme na náš facebook, naposledy poďakovanie za darované auto. To poďakovanie spustilo veľkú reakciu radosti, ľudia mi naradostení písali aj súkromne. Pozrite, ja nikdy nebudem dajako umelohmotne vyzývať ľudí na radosť. Nebudem im diktovať, že keď idú zo svätého prijímania, nech radostným smiechom prekypujú, veď Ježiša v  srdci majú. Práveže tam je pokorná uzobranosť úplne namieste. Avšak každému notorickému sťažovateľovi a ponosovateľovi vždy určite poznamenám: Haló, skoncuj už s tou svojou šeroslepotou! Veď náš svet má toľko farieb! Prestaň si už, prosím, znova a znova píliť konár, na ktorom práve sedíš.

Dáte aj nejaký vtip na záver?

Keď som už to Záhorie spomínal, tak jeden na tému kvality tamojšieho vína. Vraví muž žene: „Stará, cos to víno sladziua?“ „Ach, ty somár, šak piješ ocet!“