Benedikt XVI. videl aj skryté prúdy

S vtedajším kardinálom Josephom Ratzingerom ste sa osobne stretli v Rakúsku necelé dva roky pred jeho zvolením za pápeža. Ako k tomu došlo?

Oblasť Salzburgu bola srdcu Josepha Ratzingera blízka, lebo sa narodil neďaleko. Približne raz za tri roky zvykol s bratom Georgom chodievať na dovolenku do farnosti Bad Hofgastein, kde sa poznal s tamojším farárom.

Keďže je to turistické miesto v horách, fara mala viac hosťovských izieb. Ako kaplán tam pôsobil jeden môj priateľ, takže ako seminarista som tam tiež chodieval. Vždy mi vraveli, aby som pricestoval vtedy, keď tam bude aj kardinál Ratzinger.

Až v roku 2003 sa mi to podarilo, bolo to krátko pred mojou kňazskou vysviackou. Bol som tam v ten istý týždeň ako on, zažil som ho zblízka, mal som izbu oproti nemu. Keďže som patril do spoločnosti domácich, tak sme spolu s ním trávili raňajky, obedy, večere, prechádzky i liturgie.

Zapôsobil na vás neskorší Svätý Otec?

Ja som bol vtedy mladý, takže som v tej spoločnosti viac počúval ako rozprával. Udivovalo ma, že sa vyznal aj vo veciach, o ktorých som si myslel, že už nebude vedieť, čo povedať.

Cítil som, že je osobnosť a nosí v sebe nesmiernu múdrosť. Nie však takú, ktorá by sa stavala na obdiv, ale jednoduchú v najlepšom zmysle slova.

Domáci mi vraveli, že niektorí iní kardináli tam prichádzali s veľkým sprievodom, nebývali ani na fare, ale v hoteli. Ratzinger však chodil ako jednoduchý kňaz.

Dotklo sa ma, aký pozorný bol voči svojmu bratovi Georgovi, ktorý bol tiež kňaz a hudobník, ale v tom čase už takmer slepý. Boli sme sa napríklad prejsť v horách, on išiel vpredu s dekanom a ja som sa rozprával s jeho bratom.

Keď prišlo miesto, kde bolo treba prejsť cez mostík, kardinál zostal stáť, previedol ho za ruku a potom išiel ďalej. Veľmi silné bolo aj jeho slávenie liturgie, ticho pred svätou omšou a sústredenosť, v ktorej nebola štipka efektu. Vážim si, že som mal možnosť rozprávať sa s ním trištvrte hodinu medzi štyrmi očami.

Ako sa tento dialóg odvíjal?

Už to, že bol vôbec ochotný, na mňa zapôsobilo. Mal som naňho aj teologické otázky, na ktoré som počas štúdia nedostal odpovede. On mi na ne s pokojom a prehľadom odpovedal, čo mi pomohlo posunúť sa.

Povedal by som, že som ho v osobnej rovine zažil aj ako pastiera, lebo mi povedal pár osobných vecí, ktoré vo mne ostali a kňazským životom si ich stále nesiem.

Keď potom v roku 2005 konkláve zvolilo za pápeža práve Ratzingera, akú emóciu to vo vás vyvolalo?

Bola to veľká radosť, nielen preto, že som ho osobne zažil, ale aj preto, že som od neho už veľa čítal. Bol som vtedy kaplánom na Slovensku a v ten večer sme sa stretli s mladými.

Jeden z nich mi potom povedal: Mal som všelijaké pocity, keď zvolili Ratzingera, lebo v novinách o ňom písali kadečo. Keď sme však s tebou dve hodiny sedeli a počúvali o ňom, už ho mám rád.

Tvár pápeža Benedikta XVI. pôsobila prísne, ale tí, ktorí ho poznali, vraveli, že sa za tým skrývala skôr plachosť. Súhlasíte?

Určite. Nebol človekom veľkých gest a kalkulácií. Aj jeho teológia je taká, že jeho osoba sa v nej stráca, nedával seba do prostriedku.

Bola tam istá utiahnutosť, ale nie bojazlivosť, skôr utiahnutosť principiálna. V tom zmysle, že tu nejde o mňa, ale žiariť má niekto väčší. Ten, ktorému slúžim.

Súhlasíte, že bol jeden z najväčších mysliteľov a teológov na pápežskom stolci?

Ratzinger sa ani nepotreboval stať pápežom nato, aby jeho dielo ostalo v Cirkvi veľké. O pozíciu pápeža sa absolútne neusiloval.

Aj na svojej prvej audiencii pre nemeckých pútnikov spomenul, že keď už videl vývoj konkláve, prežíval to ako gilotínu, čo naňho padá a hovoril si: Pane, toto mi nerob.

Tým, že ho Božia prozreteľnosť povolala na Petrov stolec, stala sa jeho teológia ešte väčším darom pre spoločenstvo Cirkvi.

V prvom rade vnímal, že je kňaz a už od mladosti videl ako svoju úlohu robiť teológiu zrozumiteľnú jednoduchému veriacemu človekovi a jeho vieru aj chrániť pred výstrelkami niektorých teológov či duchovných.

Ako prefekt Kongregácie pre náuku viery bol ochrancom právd viery už predtým a nálepku prílišného konzervativizmu si potom u mnohých komentátorov niesol aj ako Benedikt XVI.

Povesť pancierového kardinála sa o ňom šírila najmä v nemecky hovoriacom prostredí. Boli tam profesori, ktorí s ním mali problém, predovšetkým jeho bývalý kolega z univerzity Hans Küng.

Samozrejme, z titulu svojej funkcie niekedy musel upozorniť, keď sa niekto pohyboval za mantinelom. Nebol však „typický Nemec“, ktorý by videl riešenie všetkého v zmenách štruktúry. Jemu išlo o podstatu.

Niektorí jeho hodnotenie tlačia do toho, že bol vraj tradicionalista. To však nezodpovedá jeho dielu. Kontinuitu si vážil, ale nie v zmysle, že sa treba vrátiť niekde naspäť. Za tradicionalistu ho považujú tí, ktorí si vyberajú iba hrozienka a nevidia to ostatné.

Terajší Svätý Otec František o svojom predchodcovi povedal, „ukázal nám, že hľadať pravdu je možné“.

Myslím, že František mohol dať niektoré veci do pohybu práve vďaka tomu, že pred ním Benedikt ukázal na podstatu a zaistil základy. František aj zdôrazňuje, že sa vníma v tejto kontinuite, nie proti nej.

Nepotrebuje sa už znova vracať a vysvetľovať fundamenty, lebo pred ním to už niekto jasne urobil. Tí, ktorí si toto neuvedomujú, ho potom interpretujú inak, podľa mňa nesprávne.

Čo si myslíte o názoroch, že Benedikt XVI. by raz mohol byť priradený k učiteľom Cirkvi, ktorých je aktuálne 36?

Jemu samému by sa pravdepodobne zdalo neadekvátne špekulovať o tomto titule iba rok potom, ako si ho Pán povolal.

Nechcel, aby jeho osoba bola v popredí a uvedomoval si, že veci musia prejsť cenzúrou času, až potom sa ukáže ich skutočná veľkosť. My v našej dobe strašne predbiehame a chceme hovoriť už teraz o tom, čo možno bude o päťdesiat rokov.

Vnútorne o tom presvedčený byť môžem a aj som, ale treba čas, aby to vyzrelo. Bol naozaj dobrý diagnostik, dokázal pomenovať jadro problému.

Potrebnú obnovu nevnímal pragmaticky, technicky. Nevidel len povrch rieky, ale aj skryté prúdy pri dne, vedel teda ukázať cesty, ktoré išli do hĺbky. Veľkosť jeho diela sa tak časom nebude umenšovať, ale rásť a jeho podnety ostanú aktuálne.

U Slovákov však nebol taký populárny ako jeho predchodca Ján Pavol II. Prečo?

Blízkosť osoby Jána Pavla II. a Slovákov bola niečo mimoriadne. To bola blízkosť nielen geografická a historická, ale podmienená napríklad aj tým, že Cirkev v Poľsku tiež zažila komunizmus.

Do úvahy treba brať i rozličnosť osobností, Ján Pavol II. bol iný ako Benedikt XVI. a František je zase iný. Ale i Benedikt mal vnútornú blízkosť k Slovensku, hoci možno nebola taká prirodzene emocionálna ako u Jána Pavla II.

Dodnes mi je ľúto, že sa nepodarilo zrealizovať jeho návštevu Slovenska, lebo posolstvá, ktoré odzneli v susednom Česku, sú veľmi silné.

Záver jeho pontifikátu vyvolal rozruch. Dobrovoľne sa vzdal svojho úradu a niektorí toto rozhodnutie neprijali dodnes. Vysvetlil a obhájil ho dostatočne?

Samozrejme, prvotná reakcia bol šok. Veď len pár rokov predtým sme videli Jána Pavla II., ktorý ostal na svojom kríži až do posledného výdychu.

Ratzinger ako jeho spolupracovník a ako racionálny profesor pozoroval, že keď už bol Ján Pavol II. odkázaný na druhých, nieslo to so sebou aj určité nebezpečenstvá.

Dnes vie medicína starobu predĺžiť na oveľa dlhšie obdobie ako v minulosti a do toho prirátajme nároky, ktoré sú na pápeža kladené...

Keď sa pozrieme na Františka, je až neuveriteľné, čo všetko vo svojom veku dokáže pracovne zvládnuť. Myslím, že nikto iný, než Benedikt XVI., by nemohol otvoriť dvere, že aj pápež môže odísť na emeritúru.

Vedel to reflektovať a pripraviť tak, aby to Cirkvi neuškodilo. Predtým jeho rozhodnutie vyzrelo vnútorne v modlitbe a až keď si to vyriešil s Pánom, povedal to aj spolupracovníkom.

Do posledného výdychu mal potom v sebe pokoj a presvedčenie, že to bolo správne. Tým aj Cirkvi urobil veľkú službu.

Čo vidíte v odkaze Benedikta XVI. ako výzvu pre Cirkev do nového roka 2024?

Ja jeho osobu vnímam takpovediac symfonicky, vidím v nej plnosť tónov, mám teda problém zredukovať to na jedno posolstvo.

V jeho pontifikáte však bola silným impulzom otázka centrality Boha a pravdy, ako i to, čo hovoril pri poslednej audiencii deň pred nadobudnutím účinnosti jeho abdikácie. Zdôraznil, že Cirkev nie je naša, moja, ale je Kristova.

Toto treba vždy nanovo objavovať a týka sa to nás všetkých – kňazov, biskupov i laikov. A na druhej strane, každý z nás je schopný veriť iba v rámci Cirkvi, povedané s Ratzingerom, vo veľkom „MY“ Cirkvi. Správne chápanie a žitie tohto pozoruhodného napätia, bude prispievať k obnove Cirkvi tam, kde sme.