Od áut nachvíľu odbočil k hudbe

Ako a kedy vznikla túžba venovať sa autám?

Odmalička som žil autami, v  podstate do siedmej triedy základnej školy som sa hrával s autami, takže ten vzťah bol silný. Zdedil som ho od otca, lebo v minulosti sa venoval autám a dodnes to tak je.

Keď som bol malý, hovoril som mu, že chcem mať volvo ako Peter Dvorský, že keď budem raz veľký, budem mať také auto ako on. A on mi vtedy na to povedal, že dobre, musíš byť však muzikantom. Tak som začal chodiť na husle.

Takže aj k hudbe som sa dostal cez autá, čo ovplyvnilo moje štúdiá. Pretože ako som chodil na hudobnú, nejakým spôsobom autá boli v úzadí. Aj keď môj vzťah k nim sa nezmenil.

Vyhrala teda hudba nad autami?

V istom momente došlo k rozhodnutiu, že chcem ísť na konzervatórium. Začal som sa pripravovať, konkrétne som chcel ísť na husle. No, žiaľ, s husľami som neuspel, ale ponúkli mi štúdium violy, čo je ten istý princíp hry. Keďže mám široké rozpätie dlane, tak mi povedali, že to je ideálne.

A aby bol biznisový plán splnený, tak som zobral aj violu (smiech). Táto škola mi dala veľa. Mal som skvelého profesora Kornela Klatta, vďaka ktorému v konečnom dôsledku robím dnes to, čo robím. Raz mi povedal, že keď zaspával s problémami techniky hrania mojej pravej ruky, vymyslel mi na to cvičenie.

Vtedy som si uvedomil, že aj ja by som mal v živote robiť to, s čím v hlave zaspávam, na čo pravidelne myslím. A pre mňa to boli vždy autá. Už počas školy mi otec dával písať prvé články, prvé testy.

Tak som súčasne chodil na konzervatórium aj písal články. Rozhodol som sa, že si školu dokončím, ale pokračovať budem v písaní. A popri škole som začal jazdiť aj rely.

Ale teraz je, naopak, hudba v úzadí a venujete sa automobilovému spravodajstvu.

Áno, Autožurnál vznikol v roku 1924. Založil ho Pavol Kohút, motoristický novinár. Môj otec ho obnovil po revolúcii v roku 1992. Ide o novinový formát. V roku 2011 k tomu pribudol web a od roku 2013 robíme aj videá.

Potom som bol sedem rokov súčasťou relácie Motoring na TA3 a od začiatku korony sa venujeme už len youtubovému kanálu Autožurnál TV.

Ako prebieha vaša práca? Vyberiete si nejaké auto a idete ho testovať?

Autá máme väčšinou na týždeň. Vyberáme si ich buď sami, alebo nám ich ponúkajú podľa toho, čo sa chystá nové. Dôvody sú rôzne. Buď ide o novinku, alebo chceme vyskúšať niečo zaujímavé, niekedy niečo exkluzívne, niekedy zas niečo lacné alebo podľa pohonu a podobne.

Často boli pod videami aj diskusie o tom, prečo vyberáme iba takéto alebo hentaké autá. Takže veľa testujeme a ja si potom rád robím štatistiky, koľko sme mali ešte s klasickými spaľovacími motormi, koľko bolo hybridov, koľko elektromobilov.

Sledujem si to, aby to bolo vyvážené. Jednak obsahová stránka, aby značky, modely boli vyvážené podľa ceny, ale aj podľa pohonu.

A čo hovoria štatistiky? Aké sú rozdiely?

Do minulého roka ešte dominovali autá s klasickými spaľovacími motormi, ale cítiť nástup hybridov, čo som bol prekvapený. Myslel som si, že viac už bude elektrických áut, ale stále je viacej hybridov. Myslím si, že elektrických áut pribúdať bude, lebo jednoducho tým smerom ide mobilita budúcnosti.

Aké auto je vhodné pre viacčlennú rodinu?

Pre nás ako rodinu so šiestimi deťmi má stále zmysel veľké auto s naftovým motorom, pretože denne nabeháme veľa kilometrov po meste. Aj keď robíme krátke trasy, auto beží nonstop.

A ak niekam ideme spolu na dlhé trasy, tak osemmiestnych áut na elektrinu je stále ako šafranu a majú veľmi krátky dojazd, preto naftový motor nám vo veľkom osemmiestnom aute dáva stále zmysel a ešte nejaký čas bude. Ale viem si predstaviť využívať aj elektrické auto v budúcnosti.

A aké auto je vaše vysnívané? Stále je to volvo, aké mal Peter Dvorský?

No, to už neplatí. To bolo vtedy. Svoje vysnívané rodinné auto už mám. Je to Volkswagen Caravelle a podľa mňa pre veľkú rodinu to je perfektné auto.

Aktuálne nám maximálne vyhovuje komfortom, priestorom interiéru, veľkosťou kufra, všetkým, na čo má rodine slúžiť. Ale mám aj vysnívané auto a to je Porsche 911. Tak hovorím môjmu najmladšiemu synovi Šimonovi, lebo sa narodil 9. 11.

Koľko áut máte doma?

Máme jedno veľké osemmiestne. Ale, samozrejme, na dvore je ich viac, keďže testujeme, skúšame. Moja práca je aj mojím koníčkom a plním si tým sen. Mnohí ľudia si myslia, že je to len vyslovene o jazdení, ale ani zďaleka to tak nie je.

Vyžaduje si to veľa logistiky, manažovania, plánovania, ale aj improvizácie a v neposlednom rade na každé nakrúcanie sa treba pripraviť. Naštudovať si, dohľadať informácie a podklady k nakrúcaniu.

Ale je fajn, keď človek robí to, čo ho baví, čím žije, čo ho napĺňa. Každé nové auto, aj keď sa podobajú, ma vie nadchnúť, zaujať a potešiť.

Dôležité je dbať na bezpečie. Ako teda jazdiť bezpečne?

Svojej dcére teraz hovorím, keďže sa učí šoférovať, že musí myslieť za druhých. Nesmie sa spoliehať na to, že ja mám pravdu, že idem podľa predpisov. Na ceste treba vnímať, čo sa deje okolo mňa, ako iní reagujú, a myslieť dopredu. Vedieť odhadnúť, ako druhý zareaguje.

V prvom rade ísť sám podľa svojho svedomia, bezpečne podľa predpisov. To je základ. Dodržiavať všetky veci, ktoré ja ako zodpovedný vodič dodržiavať mám, ale zároveň vedieť predvídať, pozorovať dianie predo mnou a za mnou. Vedieť zareagovať, keď mám šancu zareagovať.

K tomu prispievajú, samozrejme, skúsenosti, veľa jazdenia, kurzy bezpečnej jazdy. A dôležité je tiež vedieť, aké auto mám v rukách. Ako s ním mám pracovať, aké má výhody a nevýhody. To je z pohľadu bezpečnosti neskutočne dôležitá vec.

Malo by byť absolvovanie kurzu bezpečnej jazdy povinné?

Dlho sa o tom hovorilo, či to uzákoniť. Myslím, že Rakúšania to majú povinné. U nás to tak nie je. Ja som rozhodne za to, aby každý mladý človek, ktorý absolvuje autoškolu, absolvoval aj niečo takéto, aby zažil svoje auto v kritickej situácii.

Aby zažil, ako ho dostať pod kontrolu, ako s ním pracovať, keď sa utrhne spod kontro ­ ly. Lebo auto je svojím spôsobom zbraň. Je to prostriedok, ktorý ide nejakou rýchlosťou, ktorú mám vedieť ovládať. Nato, aby som auto vedel ovládať, mal by som o ňom vedieť čo najviac.

Ako rodina cestujete autom aj na dovolenku. Dajte tip, ako na to.

Momentálne je to pre našu veľkú rodinu najlac ­ nejšia aj najlepšia možnosť dopravy. Vždy je to však veľká výzva (smiech). Aj balenie, aj chysta ­ nie zvládnuť v pokoji, aby sa nikto nepohádal, aby sme v pokoji odišli a vyrazili na cestu, čo, samozrejme, nie vždy sa podarí.

Sú tam nejaké iskrenia, ale stále je priestor sa ospravedlniť, upokojiť. S manželkou máme rozdelené, kto čo pripravuje. Ja sa starám primárne o auto a o základné veci. Ale čoraz častejšie sa zapájajú aj deti, čo je fajn. A celé to je o logistike.

Ak každý vie, čo má robiť, prichystať, tak je to ideál a dá sa to zvládnuť. Aby každý mal z toho dobrý pocit, aby sme si povedali: áno, odchádzame na dovolenku a tešíme sa na spoločný čas.

Samozrejme, pred cestou sa pomodlíme Pod tvoju ochranu, aby nás Panna Mária ochraňovala, k svätému Krištofovi, aby nás bezpečne viedol, a odovzdáme sa do Božích rúk.

Takže cítite Božiu ochranu na cestách?

Určite áno. S manželkou sme spolu devätnásť rokov, veľa sme spolu už precestovali, a keď to zhrniem, tak je naozaj iba zázrak, že všetky cesty prebehli absolútne plynulo, bez nejakých komplikácií.

Ešte stále trávite dovolenku všetci spolu?

Áno, ešte sme v tej fáze. Lebo príde čas, keď už deti nebudú chcieť, preto sa snažíme si spoločný čas vytvoriť, zažívať a užívať si ho spoločne, ne ­ vyčleňovať, nerozdeľovať ho. Už teraz majú deti svoje záujmové aktivity.

Napríklad počas tohto leta budeme na dovolenke spolu v podstate iba tri dni. Pretože obe najstaršie dcéry idú do Por ­ tugalska na Svetové dni mládeže s partiou od saleziánov na Miletičke, kde majú svoje spoločenstvá. Ale aj ako rodina sme aktívni v tomto spoločenstve.