Osud prírody je v našich rukách

Popredný ornitológ, prírodovedec, spisovateľ, fotograf, ilustrátor, no predovšetkým milovník prírody a všetkého živého. MIROSLAV SANIGA (59) je vzdelanec, s ktorým je radosť nahliadnuť do tajov prírody.
Lenka Piatrov Horáková 26.04.2023
Osud prírody je v našich rukách

Miroslav Saniga. Snímka: Peter Dolinaj

Bol váš život odmalička spojený s prírodou?

Už od počatia. Tak, ako býva spojené telo dieťaťa s matkou pupočnou šnúrou.

Od malého chlapca ma fascinovali rastliny a zvieratá, ako aj javy, ktoré sa odohrávajú v zátišiach našej prekrásnej prírody. Najviac som však „urieknutý“ svojimi dvoma operenými miláčikmi – murárikom červenokrídlym a tetrovom hlucháňom.

Obidva tieto vtáčie druhy môžu za to, že som sa nie iba „po uši“, ale až „po končeky vlasov“ zamiloval do prírody.

Prvýkrát som sa stretol s murárikom červenokrídlym, keď som mal sedem rokov.

Nieslo to v sebe známky nadprirodzenosti. Pocítil som k tomuto, pre mňa nebeskému vtáčiemu druhu, zvláštny záchvev detského srdiečka.

V tom veku som si toto svoje citové rozpoloženie nevedel vysvetliť. A s pokorou priznávam, že to nedokážem ani teraz.

Muselo sa to udiať mimo mňa, v réžii vyššej moci.

Rovnako sa cítite spätý so svojím rodiskom?

Každodenný kontakt s panenskou prírodou, ktorá obklopuje našu dedinku Liptovské Revúce, sa prejavil na mojom vpečatení do okolitých hôr, lesov a lúk.

Všetky vrchy a doliny v chotári našej podhorskej dedinky mi tak prirástli k srdcu, že si vôbec neviem predstaviť jestvovanie na tomto pozemskom svete niekde inde.

Čierny kameň, Rakytov, Smrekovica, Ploská, Suchý vrch, Krížna, Veľký Šturec, Čierna hora a všetky ostatné kopčeky sú pre mňa najvzácnejšie lokality, kam podnikám každodenné púte.

Hoci tieto miesta poznám najdôvernejšie a navštívil som ich už nespočetnekrát, žiadna vychádzka do zátiší mojej rodnej dedinky mi nie je všedná.

Naopak, každá nová je mi vzácnejšia ako predchádzajúca. 

Príroda ma tu vždy prekvapí a poteší niečím novým, krásnym. Pre mňa je to jednoducho koncentrát toho najkrajšieho, najpôvabnejšieho a najmilšieho, čo Stvoriteľ na našej planéte Zem vymodeloval.

To dobré, čo som vykonal na tomto pozemskom svete, patrí Stvoriteľovi.

Vaše kroky logicky smerovali na lesnícku fakultu. Čo vám dalo štúdium na vysokej škole?

Už na základnej škole som sa zapájal do prírodovedných súťaží a potom aj počas štúdia na gymnáziu v Ružomberku.

Vedomosti som si chcel rozšíriť, a keďže som mal rád prírodu a nevedel som si predstaviť víkend bez pobytu doma, hľadal som školu s prírodovedným zameraním v bližšom okolí.

Voľba padla na vtedajšiu Vysokú školu lesnícku a drevársku vo Zvolene. Tu som si rozšíril prírodovedné vedomosti najmä z oblasti zoológie, ochrany lesa a prírody, čo ma najviac zaujímalo.

Pod vedením učiteľov, ako bol pán profesor Jozef Sládek alebo inžinier Peter Randuška, som začal nahliadať aj do vedeckého bádania.

Diplomovú a dizertačnú prácu som mal zameranú na vtáčie spoločenstvá, čo mi bolo a stále je srdcu najbližšie.

Spomínali ste murárika červenokrídleho. Podelíte sa o nejaký zážitok s týmto vtáčikom?

Mám ich veľmi veľa, napríklad jeden zimný. V tomto ročnom období muráriky vyhľadávajú prostredie, ktoré pripomína ich hniezdny biotop.

Ruiny stavieb, chátrajúce hrady, zámky, kúrie a opustené kameňolomy sú ich najobľúbenejšími stanovišťami.

Pri zháňaní potravy ich priťahujú tak vysoké stavby kostolov, ako aj drevenice zavalené po strechy snehom.  V štrbinách medzi trámami vypchatými machom nájdu vždy niečo do lačných žalúdkov.

Raz počas svätej omše sa zrazu na povale kostola objavil murárik, na svätú omšu priletel cez pootvorený oblok. Akoby ho do svojho chrámu zoslal samotný Stvoriteľ.

Taktne však „vyrušoval“ len krátku chvíľu. Keď pozbieral hmyz poukrývaný v  škárach a pochytaný v pavučinách, vyletel cez okno na slobodu.

Väčšina ľudí, prirodzene, opereného návštevníka kostola nepoznala, a tak sa ma po svätej omši ako známeho „vtáčikára“ na neho vypytovali.

Ktovie, kedy zasa zavíta...

Príroda je síce krásna, ale zároveň nevyspytateľná. Zažili ste v nej aj moment strachu?

Takýchto udalostí bolo viac. Jedna sa mi stala na Čiernom kameni, ktorý sa týči nad mojou rodnou dedinou.

Pri výskumoch som tam strávil stovky dní. Poznám každý štvorcový centimeter tejto kamennej katedrály, a tak som si bol istý, že ma nemôže zaskočiť nijaká nepredvídaná okolnosť. Bol pekný júnový deň a celou bytosťou som bol zaujatý pozorovaním párika murárikov červenokrídlych.

Popoludní som sa zdvihol, že si trochu povystieram telo. Urobil som iba niekoľko krokov, keď sa zrazu zo steny Čierneho kameňa odtrhol skalný blok a s ohlušujúcim rachotom dopadol na miesto, kde som od rána po celý čas sedel.

Kvapky krvi by ste sa vo mne nedorezali...

O bytí a nebytí rozhodujú osudové okamihy, ktoré sú v rukách Božích. Po takýchto zážitkoch sa človek stáva pokornejším, uponíženejším, menej náročným na životné potreby a váži si každú všednú chvíľku.

Ľudia sa dnes vzďaľujú od prírody a život bez techniky a ruchu mesta si nevedia predstaviť. Myslíte, že niektoré z vašich knižiek by im mohli pomôcť zmeniť životný štýl?

Knižky som napísal s pomocou Božou, bez Božieho vnuknutia by som nevytvoril nič.

Píšem ich štýlom, v akom som aj ja kedysi túžil niečo o živote prírody čítať. Keď som bol malý, veľmi-preveľmi mi chýbala knižka, ktorá by ma zasvätila do fascinujúcich tajomstiev prírody.

Sníval som o príručkách, ktoré by hovorili o správaní zvierat počas štyroch ročných období a o javoch, ktoré sa dejú v zátišiach našej stredoeurópskej prírody v ročnom časovom intervale.

A keďže ich bolo málo, povedal som si, že keď budem veľký, budem populárno-náučné knižky písať ja sám.

Zo 78 doteraz vydaných titulov si čitateľ môže vybrať aj čisto textové, bez obrázkov. Sú to rozjímania o Stvoriteľovi a prírode. A potom obrázkovo-textové.

Populárnym štýlom písané texty dokumentujem vlastnými fotografiami alebo perokresbami rastlín a živočíchov.

Tie som kreslil pred štyridsiatimi rokmi, keď som ešte nemal fotoaparát. Z tisíc perokresieb a pol milióna fotografií vždy vyberiem také, ktoré informácie v texte vhodne dopĺňajú.

No a dva meditatívne tituly mi vyšli aj v Spolku svätého Vojtecha – Čerenie dušeDruhý dych.

Osud prírody je v našich rukách. To, aký vzťah k nej nadobudnú naše deti, závisí od nás dospelých. Budem rád, ak ich pozitívne ovplyvnia aj moje knižky.

Mohli by ste nám prezradiť viac o vašom jedinečnom projekte pre deti a mladých, o rozprávkovej vtáčej záhrade?

Vytvoril som ju v záhrade rodičovského domu. V modernej ekologickej terminológii je to ekozáhradka.

Poskytuje operencom počas celého roka „full servis“ – plnú penziu a ubytovanie v najluxusnejších búdkach.

Jej poslaním je ochrana vtáctva. Mám v nej 60 stojanových kŕmidiel, príležitosti na nocovanie a  hniezdenie, 250 debničkových a klátikových búdok, 30 ihličnatých stromčekov.

Takto ponúkam ekovzdelávanie pre deti a mládež. Prednášky sú o zaujímavých javoch v prírode a ako bonus k tomu zážitkové učenie – pozorovanie vtákov pri návšteve kŕmidiel či hniezdení.

Takto sa snažím u mladých prebudiť a pestovať pozitívny vzťah k prírode a jej obyvateľstvu.

Vždy mám pripravené pútavé rozprávky, poviedky, súťaže a hry, v ktorých sa vžívajú do rolí zvierat a rastlín.

Za svoje dielo a publikačnú činnosť ste získali mnoho ocenení. Je pre vás niektoré zvlášť dôležité?

To dobré, čo som vykonal na tomto pozemskom svete, patrí Stvoriteľovi. Aj ocenenia. Takže mne nepatrí nič. Je to chvála dobrotivému Pánu Bohu.

Čokoľvek robím, prajem si, aby to bolo v prvom rade Bohu na slávu, potom blízkym na radosť, okolitému svetu na osoh a mne keby to poslúžilo na spásu.

Všetkým by som chcel popriať, aby si zachovali v duši Boží pokoj, v srdci nefalšovanú detskú radosť a v mysli pozitivitu.

Aký odkaz by ste chceli zanechať čitateľom Katolíckych novín?

Vnímať náš zázračný pozemský svet nejako podobne, ako ho vidím ja, cez zdanlivo najvšednejšiu všednosť v prírode – svieži vánok, šum lístia, vôňu kvetu, spev vtáčaťa, zurkot jarčeka...

Voľné oči postačia človeku nato, aby pri pozorovaní prírody okolo seba nevychádzal z úžasu nad jej rozmanitosťou a krásou. Bez ohľadu na to, či je človek veriaci alebo neveriaci, mal by k zázračnému životu zachovávať patričnú úctu.

Všetkým by som chcel popriať, aby si zachovali v duši Boží pokoj, v srdci nefalšovanú detskú radosť a v mysli pozitivitu. A poprosiť ich, aby tieto tri veličiny emitovali vo svojom bezprostrednom okolí.

Potom bude celý náš svet pokojnejší, radostnejší a pozitívnejší.

MIROSLAV SANIGA (1964)

sa narodil v Ružomberku, absolvoval Lesnícku fakultu a tiež Fakultu ekológie a environmentalistiky Technickej univerzity vo Zvolene, kde obhájil docentúru. Pôsobil ako odborný pracovník pre lesné ekosystémy v správe Národného parku Malá Fatra, aktuálne je samostatný vedecký pracovník Ústavu ekológie lesa SAV vo Zvolene. Je autor mnohých vedeckých a vedecko-popularizačných publikácií, za prínos v oblasti prírodných vied získal viaceré ocenenia.