Pán Boh bol trpezlivý a počkal na mňa

V týchto dňoch si pripomíname 55 rokov od 21. augusta 1968. Spomeniete si, čo ste robili v tých horúcich augustových dňoch?

Kosili sme jačmeň. Otec kosil, ja som to dával do cupiek a mama robila zo slamy povrazy. Ponad nás leteli lietadlá. Otec bol na vojne ženista. Hneď hovoril, že bude zle. A ja ako chlapčisko som mu nepremyslene povedal: „Tato, tak asi by sme nemuseli robiť, keď bude zle a bude vojna.“ Otec ma však okríkol, že práve teraz treba robiť. Moji rodičia celý život ťažko pracovali, boli od rána do večera ponorení v robote, pre nich bolo dôležité prežiť. Vnímali sme, že to, čo sa deje, je nedobré, ale muselo sa žiť ďalej.

Vyrastali ste v komunistickej totalite. Ako poznačila váš život?

Okrem mnohých zásahov do súkromného života sa tá doba vyznačovala tým, že nielen ja, ale celá naša generácia bola v určitom strehu. To znamená, že sme skúmali, kto je kto, či to je eštebák alebo iný čudák, ktorý by nám mohol ublížiť. S novembrom 1989 prišlo aj v tomto ohľade oslobodenie. Už sme viac nemuseli vnímať tieto veci v pozadí diania.

Bolo na totalite aj niečo dobré?

Bude to znieť trošku zvláštne, ale totalita nám dopriala viac ticha. Náboženstvo a viera boli vytláčané z verejného života, ale v súkromí sme si vieru mohli prehlbovať. Mohli sme na sebe duchovne pracovať a ponárať sa do seba pri modlitbe. Dnes to znie až príliš archaicky, akoby išlo o veriaceho človeka z obdobia gotiky, ale je to tak – kto chcel, mohol byť viac s Bohom. Keď som šiel na vojnu, saleziáni mi dali radu: „Ak si nenájdeš denne polhodinu na meditáciu, tak ver, že to je tvoja chyba. Lebo Pán Boh ti tú polhodinku pripravil.“

Ako by ste definovali vtedajšiu spiritualitu?

Bola nasmerovaná viac smerom hore, k Bohu, menej do spoločenstva. Ešte „fungovali“ mnohé pobožnosti, tradičné náboženské úkony a zvyky. Zo spirituality, ktorú sme prežívali za totality, vzniklo veľa povolaní. Možno treba rozmýšľať o tom, prečo bola vtedajšia spiritualita v tomto smere taká plodonosná a v čom je dnešná spiritualita v slobode iná, keď sa z nej nerodia duchovné povolania. Jedno je však isté, že mladí ľudia kedysi neboli zahrnutí toľkými svetskými ponukami.

Čo by na to podľa vás povedal don Bosco?

Don Bosco hovoril, že každý tretí chlapec má povolanie. Na otázku, či dnes Pán Boh nepovoláva mladých mužov ku kňazstvu, je jednoduché vysvetlenie: povoláva, ale mnohí neodpovedajú. Osobne vidím veľkú výzvu v prehĺbení spirituality. My starší by sme mali mladým otvárať „duchovné“ dvierka, do ktorých by vošli a zhíkli nad Božími plánmi a ponukami.

Môžu tu pomôcť aj rodičia?

Všetkým rodičom by som odporúčal, aby sa pri základnom pohľade na svoje deti pýtali Pána Boha, čo plánuje s ich synom, dcérou. Rodičia dávajú deti na množstvo krúžkov, aby boli úspešné v umení, športe, jazykoch... Čo nie je zlé, ale prvoradá otázka, ktorú by si rodičia mali položiť, znie: „Čo Boh plánuje s týmto mojím dieťaťom? Čo robiť, aby mojim deťom tlieskali hlavne v nebi?“

Vaša kniha o blahoslavenom Titusovi Zemanovi má názov: Titus, ideš! Koľkokrát za deň si poviete Jozef, ideš!?

Poviem si to hneď zrána. Keď sa človek zobudí, musí sa nastaviť na dobro a krásu. Veď prečo by som mal od rána dudrať? Preto si nastavujem svoju myseľ tak, akoby som všetko videl a vnímal po prvý raz.

Všetci potrebujeme byť vytrhnutí z nudnej všednosti, lebo srdce potrebuje byť kŕmené krásou a dobrými emóciami. Takže odporúčam nevstať z postele, kým sa nenastavíte na dobro a krásu.

Vrátite sa s nami do sveta vášho detstva?

Narodil som sa na Orave, kde vždy žili pracovití ľudia. Hoci som sa narodil v roku 1959, stále to tam dýchalo dávnou atmosférou. Skoro každý mal koňa, oralo sa, sadilo, kosilo. Otec bol drevorubač, mama sa starala o domácnosť.

Mali sme hospodárstvo, okolo ktorého bolo treba veľa robiť. Bol som zrastený s prírodou a s prácou. To bolo moje rané detstvo. Keď o tom dnes rozprávam mladým, hovoria: „Lusko, taký svet už neexistuje.“

Hovorí sa, že ľudia na Orave sú okrem práce zrastení aj s vierou.

V Sihelnom sme nemali kostol, chodili sme do Rabče, kde bol takzvaný kostol troch dedín. Cesta tam trvala hodinu. Keď si na to teraz spomeniem, prejavom viery bolo i to, že aj v najväčšej fujavici bol vyšliapaný chodníček do kostola.

Moja babka bola veľmi pobožná a vodila ma na prvopiatkové pobožnosti, spovede, sväté omše. A to napriek tomu, že komunizmus bol vtedy v plnej sile. A myslím si, že Oravci majú k viere blízko aj dnes.

Kedy ste zacítili duchovné povolanie?

Po štúdiu na gymnáziu som išiel študovať elektrotechniku na vysokú školu do Košíc. Vtedy som ešte necítil duchovné povolanie, ale kostol a modlitbu som si držal. Chcel som sa oženiť.

Zaujímal ma šport, osobitne futbal. Ako veľa iných študentov aj ja som chodieval k donovi Jozefovi Sobotovi na tajné rozhovory o viere. Keď si dnes spomeniem na toto obdobie, hovorím si, že Pán Boh ma chránil, posúval dopredu, zariadil zvláštne veci a mimoriadne ma prekvapil. To boli roky 1978 – 1982. Pán Boh bol so mnou trpezlivý a čakal na mňa s oslovením. Až som v srdci zacítil, že by som rád inak žil a patril mu ako kňaz.

Ale do seminára ste nešli.

Vtedy to nebolo možné. Nedalo sa prestúpiť z vysokej školy na teológiu. A tak som si povedal, že budem aspoň dobrý človek. To bol dobrý záver. Lenže čo sa nestalo. Na jedných duchovných cvičeniach mi tajný salezián Juraj Kaščák povedal, že by zo mňa bol dobrý kňaz. Bol som z toho mimo.

Opýtal sa ma, či sa rád modlím. Vedel som, že nesmiem klamať, a tak som pravdivo povedal, že ako kedy. Juraj Kaščák mal od Boha dar, že vedel v iných „zobudiť“ duchovné povolanie. Keď som si uvedomil to svoje, bolo to, akoby som našiel poklad.

Potom to už bola jednosmerná cesta ku kňazstvu?

Pre mňa áno, hoci za mnou prišla jedna dievčina z našej vysokoškolskej skupinky, či sa nezoberieme. Pán Boh ju však predbehol, ale nemohol som jej v tej chvíli povedať, že chcem ísť za kňaza. Tak som sa všelijako povyhováral. Nasledovala ašpirantka, kandidátka, vojenčina, ale túžba po duchovnom povolaní vo mne mocnela.

Najprv ste sa stali členom spoločnosti Saleziánov dona Bosca.

Noviciát u saleziánov som začal v roku 1987. Na sviatok Obrátenia sv. Pavla v roku 1988 som skladal prvé rehoľné sľuby. Samozrejme, potajomky. Do roku 1995 som pôsobil v Prešove. Už počas totality tam mali saleziáni rozbehnutý apoštolát. Pracovali s mládežou aj s rodinami, hoci sme sa stretávali tajne po bytoch.

Ale popritom ste chodili do normálneho zamestnania.

Pravdaže, to boli také časy. Čo sa týka teológie, študoval som tajne. Vyučovali nás starší vzdelaní kňazi saleziáni, ktorí sa vrátili z väzenia. Boli to špecialisti na jednotlivé teologické disciplíny.

Naša študijná skupina sa tajne stretávala pod vedením dona Vladimíra Feketeho. Keď praskla totalita, bolo treba kňazov. Išiel som sa opýtať predstavených, či by som už nemohol byť vysvätený aj ja. Všetko vyhodnotili a 8. júna 1991 som prijal kňazskú vysviacku v Šaštíne.

Ako si spomínate na genius loci šaštínskej baziliky pri vysviacke?

Bol to zvláštny pocit v duši, lebo som si uvedomil, že odrazu dostanem obrovský dar a budem kňaz naveky. Budem držať Pána Ježiša v rukách. Hoci som bol vždy odvážny, teraz som si kládol otázku, ako s patričnou úctou zvládnem vysloviť slová premenenia. Svoje odovzdanie som prežíval slovami: Som tvoj, Ježišu, daj, nech som dobrý kňaz.

Čo sa pre vás od tej chvíle zmenilo?

Zmenilo sa toho veľmi veľa. Kňazstvo je nezaslúžený dar. Nech sa robí, čo sa robí, ja už mám ten dar – to je moja perla, ktorú stále stískam v srdci. Čo sa praxe týka, rád som sa venoval mládeži, mal som rád humor, všeličo som organizoval, do mnohých vecí som vstupoval trochu ako dobrodruh. Pán Boh bol ku mne dobrý a nadelil mi tento základ. A toto som u saleziánov mohol zužitkovať aj ako kňaz.

Pri kňazskej vysviacke zaznievajú aj slová o tom, či je mladý muž „súci“. Ako sa pozeráte po rokoch na svoju „súcosť“ pre toto povolanie?

To, či je muž súci na kňazskú vysviacku, musia povedať predstavení, ktorí zaňho ručia. Sám som sa ani veľmi nezamýšľal, či som súci... Mal som obavy, pretože som neabsolvoval klasické teologické štúdiá, lebo som sa učil tajne. Ale mal som v sebe veľkú túžbu po kňazstve. A Pán ostatné doplnil a domaľoval. A ja som mu za to nesmierne vďačný.