Preložme Sväté písmo do jazyka skutkov

Pred začiatkom diskusie s evanjelickým biskupom Ivanom Eľkom ste navštívili aj bratislavskú katedrálu. Čo vás s ňou spája?

Mal som v nej birmovku, bolo to asi v roku 1966. Ako skupinku nás dala dohromady a pripravila jedna veriaca kantorka, ktorá mala na Slovensku známosti so Silvestrom Krčmérym či Vladimírom Juklom. U nás na Morave sa vtedy nebirmovalo, všetci tamojší biskupi boli v izolácii.

Jedine na Slovensku mohol akoby na slobode pôsobiť biskup Ambróz Lazík. V Prahe vtedy nastúpil ako administrátor diecézy biskup František Tomášek, no na Morave nepôsobil nikto.

Súdruhovia to vždy držali tak, že bol jeden, maximálne dvaja biskupi, aby mohli povedať, že je sloboda, ale viac ich nedovolili. U nás bola veľká birmovka až v roku 1968, keď bolo v mojej farnosti vyše tisíc birmovancov.

Aké spomienky sa vám vynorili na tento deň?

Pravdupovediac, zo samotného birmovania mi veľa spomienok nezostalo, najmä tam bola tlačenica, pretože nás bolo ozaj veľa. Bol to však pre mňa dôležitý moment.

Od tej doby som si častejšie kládol otázku: Dostal si niečo navyše, čo nedostali tvoji vrstovníci, tak čo s tým urobíš? Zvlášť preto, že sme boli výnimočnejšia skupinka, keďže sme sa dostali na birmovku na Slovensko.

Bol to pre mňa akýsi impulz. Už som o kňazstve uvažoval, ale prichádzali rôzne vlny, pri ktorých som pochyboval, a toto ma zase postrčilo.

V rámci diskusie ste na Bratislavských Hanusových dňoch hovorili o poslaní cirkví v dnešnom svete. Naši praotcovia svätí Cyril a Metod, ktorým venujeme toto číslo KN, pred vyše tisíc rokmi zaujali našich ľudí hlásaním Božieho slova. Aká je naša úloha v dnešnom svete?

Každý pokrstený má poslanie vydávať svedectvo a hlásať evanjelium. Deliť sa o vieru, ktorú dostal. Už Ján Pavol II. hovoril viackrát o tom, v čom spočíva nová evanjelizácia. Jedným z tých bodov je, že evanjelizujú všetci. Vtedy prišli cudzí misionári do oblasti, ktorá takmer nepoznala evanjelium.

Dnešná situácia je iná, ľudia o tom niečo vedia, aj keď niektorí už takmer nič, no nemôžeme čakať, že odniekiaľ prídu misionári. Mali by sme sv. Cyrila a Metoda uctievať aj tým, že ich úlohy prevezmeme my všetci. Urobili veľkú vec, že Božie slovo preložili do zrozumiteľného jazyka.

Pre nás je to taktiež výzva alebo otázka, či prezentujeme evanjelium dnešnému svetu zrozumiteľne. Myslím, že dnes chýba preklad Svätého písma do jazyka skutkov, do života, čo je asi ten najťažší preklad, ktorý nebude nikdy hotový. Keď budeme Písmo vysvetľovať, ľudia nám nemusia porozumieť, ale keď sa stretnú s Bohom cez naše skutky, bude im to zrozumiteľnejšie.

Sám mám občas problém s tým, že keď čítam Sväté písmo v češtine, rozumiem mu, keď si prečítam k nemu komentáre a rozjímam nad nimi, tiež tomu rozumiem, ale keď to naozaj žijem, chytám sa za hlavu a hovorím si: Aha! A to sa mi zdá dôležité, lebo až tam zisťujeme, že Božie slovo pôsobí tak, ako sa v ňom píše.

Lenže to nie je také jednoduché. Ako na to?

Dôležité je vytvárať, ja tomu hovorím teologické prostredie, kde sa ľudia zvonku môžu stretnúť so živým Bohom uprostred nás. Kým som bol biskupom v Olomouci, trápil som ľudí tým, aby mi napísali pred birmovaním alebo krstom dospelých, čo ich k tomu vedie.

Bolo to síce niekedy úmorné čítanie, pretože som mal tri plné banánové krabice, ale čítal som ich poctivo. Spomínam si na mladú neveriacu dievčinu, ktorá začala chodiť s veriacim chlapcom. Bola z rodiny, kde to veľmi harmonické nebolo a o náboženstve sa nič nevedelo. No keď prišla do jeho rodiny, oslovila ju atmosféra, ktorá tam vládla.

Zistila, že jej nositeľom je matka. Bežne možno svokra nepatrí medzi najobľúbenejšie osoby, ale v tomto prípade si tá dievčina povedala, že by chcela mať takúto krásnu rodinu. Zisťovala teda, čo tá matka robí.

A keď videla, ako žije z viery, chcela ju poznať aj ona. Úplne obyčajný príklad z dedinského života. A myslím, že to patrí k tomu poslaniu, že všetci máme evanjelizovať.

Snímka: Erika Litváková

Líši sa v niečom odkaz našich vierozvestcov pre Slovákov a pre Čechov?

Ja tam veľký rozdiel nevidím. Skôr vnímam ako dôležité, že to každý z nás musí prijať osobne. Myslím, že naším problémom trochu je, že sme si zvykli evanjelizáciu ospravedlňujúco prenechať na profesionálov – kňazov a rehoľníkov, že je to ich remeslo a my sa za nich napríklad pomodlíme.

To musíme zmeniť. Nie však tak, že sa začneme hádať, kto bude mať akú moc, ale uvedomiť si, že sme krstom dostali obrovský dar a sme k niečomu zaviazaní. Akoby sme nevnímali, že nás Kristus vykúpil, to znamená, že sme jeho.

Predtým sme patrili niekomu inému, boli sme v moci zla, ale on si nás kúpil. Ja nepatrím sám sebe, mal by som patriť jemu. A keď sme sa ešte nestotožnili s týmto základným postojom, tak nežijeme svoj krst. A to platí pre laikov aj pre kňazov.

Vidíte medzi slovenskou a českou spiritualitou nejaké rozdiely?

Na prvý pohľad si všimneme iba to, že na Slovensku je zväčša kresťanskejšie prostredie, kde je väčšie percento veriacich ľudí, zatiaľ čo v Česku je to opačný extrém. Ale to podstatné treba urobiť tu i tam.

Keď sa na Slovensku niekto schová za zástup, nevidno to hneď, ale čoskoro to bude chýbať. V Česku sa už nemám za koho schovávať. Tam to vidieť hneď. Aby však na Slovensku nenastala rovnaká situácia ako v Česku, musíte zabrať.

Ako vnímate súčasnú náboženskú situáciu vo vašej krajine?

Ako som prišiel do Prahy, vidím mnohé rozdiely medzi mestskými a vidieckymi farnosťami, odkiaľ ľudia odišli. Tiež sú miesta, kde má pán farár na starosti 15 či 18 kostolov, ale za nedeľu nemá dohromady viac ako sto ľudí.

Hovoríme však, že máme nedostatok kňazov. No áno, ale načo tých kňazov potrebujeme viac? Aby spravovali kostoly, do ktorých nikto nechodí? Samozrejme, musíme sa postarať aj o kostoly, ale základné poslanie je v niečom inom.

A je dôležité, aby sme to prebudili. Nedávno som navštívil jednu farnosť počas farského dňa a mal som veľkú radosť. Videl som živé spoločenstvo, široko otvorené spolupráci.

Duchovnú správu vedú kňazi verbisti, ale laici sú zapojení v rámci saleziánskych hnutí, na fare je škôlka a rôzne krúžky, ktoré nie sú iba náboženské a chodia tam aj nepokrstené deti. No prichádzajú do kontaktu s veriacimi. Aj takto môže vyzerať naša misia.

Pražským arcibiskupom ste už vyše roka. Predtým ste pôsobili na Morave, kde je trochu iný typ veriacich. V čom vidíte najväčšie výzvy nielen dnešnej Cirkvi, ale aj vašej arcidiecézy?

Najprv musím povedať, že dosť veľká časť súčasných Pražanov je z Moravy alebo zo Slovenska, keďže sa tam stále sťahujú. Je pravda, že preto v Pražskej diecéze ako jedinej v Českej republike neklesá počet účastníkov na nedeľných bohoslužbách.

To ale nie je dôkaz toho, že by sa tam skvelo odovzdávala viera, ale veľký podiel má práve to sťahovanie. Rozdiel v diecéze je, ako som spomínal, mesto a vidiek, odkiaľ ľudia odchádzajú, a keďže tam nie sú občania, nie sú tam ani veriaci. Rovnako v meste vidím odlišnosti v centre a na okraji.

Praha 1, teda stred mesta, má v súčasnosti iba 15 000 obyvateľov, ostatní išli na okraj, pretože v centre je to príliš drahé. Ale pritom máme v centre 70 kostolov. Na sídlisku je tak niekedy na jeden malý kostol aj 100 000 obyvateľov.

No asi ako v každom veľkom meste, aj u nás sú skupinky intelektuálov, ktorí to vidia svojím spôsobom, možno za každú cenu originálnym. Ale mali by sme vnímať aj všetky tieto akoby mimoriadnosti a snažiť sa ich všetkých vtiahnuť do spolupráce.

S cyrilo-metodskou tradíciou je úzko spojený Velehrad na Morave, vo vašej domovskej diecéze. Aký k nemu máte vzťah?

Je mi veľmi blízky. Jednak nie je od môjho rodiska ďaleko, takže ako chlapec som tam putoval. A myslím, že aj keď netvrdíme, že je to historicky naozaj miesto, kde sv. Cyril a Metod skutočne pôsobili – určite v dnešnej obci Velehrad nie, pretože tam boli močiare, ktoré dostali cisterciáni k dispozícii, aby ich vysušili a postavili tam kláštor –, ale stal sa z neho akýsi symbol cyrilo-metodskej úcty a koreňov kresťanskej viery.

Som rád, že sa tam podarilo vytvoriť atmosféru, do ktorej radi prichádzajú aj ľudia, ktorí majú k viere ďaleko, ale pritom povedia: „Áno, na Velehrad zase prídem, tam mi to čosi hovorí.“

Takže tam chodia aj ľudia, ktorí nemajú osobnú vieru, ale cítia sa tam niečím priťahovaní. A myslím, že je to práve Velehrad, ktorý má podiel na nejednej konverzii.