S Božou prozreteľnosťou si plnia sny

Svoje spoločné putovanie životom ste začali púťou do Šaštína v roku 1986. Takže pre vás asi zostane navždy výnimočná.

Branislav: Určite áno, každá púť je iná, ale práve púť do Šaštína v roku 1986 nás spojila. Tam sme sa dali dokopy.

Z Hút sme šli v rámci mládežníckeho výletu do hôr a súčasťou bola aj púť do Šaštína na nočnú adoráciu.

Maruška najprv nemala ísť, mala ísť domov, ale rodičom zatelefonovala, že ide ešte do Šaštína. A dobre urobila, lebo práve tam, na púti v Šaštíne, medzi nami preskočila iskra.

Mária: Do roka sme sa aj vzali, 5. septembra. Doteraz sa chodíme každý rok Panne Márii za všetko poďakovať.

Nedávno ste sa vrátili zo Santiaga de Compostela, jednej z najznámejších pútnických trás. Ako ste sa na ňu pripravovali?

Mária: Ja som sa možno na púť nepripravovala až tak ako môj manžel. Je zodpovedný, všetko premyslel, vedel a ja som do toho v podstate len vhupla.

Branislav: O takejto púti som uvažoval niekoľko rokov. Ako v našom veku niekam ísť, aby to bola naozaj pekná, plnohodnotná cesta. Ale keďže s takýmito dlhými cestami nemáme veľké skúsenosti, dali sme si poradiť.

Jednak spoločnosťou, ktorá sa týmto púťam venuje, a tiež nám poradila dcéra, ktorá vyštudovala cestovný ruch. Všetko som dopredu pozrel, naplánoval, v ktorom meste kedy budeme, a hlavne ma vždy zaujímala jedna vec – miesto, kde v ten deň pôjdeme na svätú omšu.

Trás do Santiaga de Compostela je viacero, ktorú ste si vybrali?

Branislav: Museli sme brať do úvahy, že na to, aby sa nám podarilo prejsť túto trasu, máme tri týždne. Bolo to v máji.

Spomedzi všetkých ciest, ktoré boli k dispozícii, sme si vybrali prímorskú cestu. Z Porta popri pobreží sme sa presunuli do Španielska, do Compostely. Posledný bod, v ktorom sme cestu zavŕšili, bolo miesto Finisterre.

Cieľom púte manželov Borovských bolo Finisterre. Miesto nazývané koniec sveta, kde sa nachádza takzvaný nultý kilometer – koniec cesty a maják. Snímka: archív manželov Borovských

Ako púť prebiehala?

Priemerne sme denne prešli približne 25 kilometrov. Ráno sme mali zabezpečené raňajky v mieste ubytovania. Niekedy sme vyštartovali skôr, niekedy neskôr, aj podľa toho, kedy bola svätá omša.

Všetko vždy ostávalo voľné, to je práve na putovaní pekné. Keď sa nám niečo zapáčilo, zastavili sme, popozerali, porozprávali sa s ľuďmi a pokračovali ďalej.

Naozaj vynikajúce bolo, že spoločnosť, ktorou sme šli, nám zabezpečovala presun vecí. Každé ráno do ôsmej sme museli mať prichystanú batožinu a oni nám ju previezli na najbližšie miesto.

Telo si pri takomto putovaní pýta aj regeneráciu. Mali ste na ňu dosť času?

Mária: Boli sme limitovaní tým, že do ôsmej rána sme mali mať nachystané veci. Takže dovtedy sme sa museli zobudiť. Kedy sme išli spať, to už bolo rôzne. T

elo si potrebuje oddýchnuť, áno. Ja som to cítila najmä prvé tri dni, po celodennom nosení ruksaku ma boleli plecia. Ale potom akoby sa telo prispôsobilo.

Najhoršie je, ak si človek niečo rozpočíta, myslí si, že už tu niekde bude ubytovanie, ale potom zistí, že to tak nie je.

Že je to niekde úplne inde. No nakoniec, keď sme sa tam dostali, osprchovali sa a šli spať, zistila som, aký úžasný je regeneračný spánok. Ako to Boh úžasne zariadil.

Branislav: Za tých vyše 400 kilometrov, čo sme prešli, sme nemali ani jediný otlak, žiadne krvavé nohy. Každé ráno sme si natierali nohy lekárskou vazelínou a mali sme so sebou aj kompresné ponožky.

To sme si tiež dali poradiť. Pri púti je dôležité mať dobré topánky, starať sa o nohy, dobre sa vyspať a mať dobrú posteľ. To sú v našom veku tie najdôležitejšie veci. Ale pri náročnejšej púti asi platia pre každého.

Ako ste vedeli, kam máte ísť? Používali ste navigáciu alebo mapu?

Mária: Riadili sme sa značkami. Veľkými žltými šípkami, ktoré sú zväčša na nejakých stĺpoch. Pre mňa bol aj toto veľmi pekný moment – v „stratenom svete“ bol objav žltej značky znamením, že ideme dobrou cestou.

Uvedomila som si, aké dôležité sú značky na ceste, aj na tej duchovnej. Pre nás sú nimi Božie prikázania, ktoré nás sprevádzajú, a tak máme istotu, že sa dostaneme do cieľa bez toho, aby sme sa stratili.

Čo vás inšpirovalo vybrať sa práve na túto púť?

Branislav: Púť Camino bola naša najväčšia púť. To bol sen, ktorý som si chcel splniť. V Santiagu de Compostela sme už kedysi dávno boli, ale len nakrátko. Nebola to púť v pravom zmysle slova.

Keď sme sa teda rozhodli do Santiaga de Compostela naozaj putovať, všetko začalo do seba zapadať – napríklad sme obaja mohli ísť na tri týždne preč –, tak som si povedal, že to nesmieme prepásť. Bola to Božia prozreteľnosť.

Ktoré miesto vás cestou najviac zaujalo?

Mária: Mňa určite Oia. Bolo to pri mori, boli sme ubytovaní v rodinnom domčeku, a keď som sa pozrela z okna, videla som more a krásny západ slnka.

Všetko okolo bolo vintage, staré, krásne svojou architektúrou. A bolo to skvelé miesto aj na regeneráciu, nebolo také frekventované. Radi by sme sa tam ešte vrátili.

Branislav: Naša púť sa skladala z dvoch častí. Prvá bola k hrobu svätého Jakuba v Santiagu, ktorú pozná veľa ľudí. Menej už poznajú cestu zo Santiaga de Compostela do Finisterre, vzdialeného do sto kilometrov.

Pre mňa bol najväčší zážitok vstup do Finisterre. Prvé, čo sme si všimli, bola nádherná pláž, na ktorej bolo veľa santiagských mušlí. Chvíľu sme tam ostali, šli do vody, ubytovať sa.

Potom sme sa vybrali do kostolíka na nádhernú svätú omšu, ktorú, myslím, slúžil kňaz z Indie. Všetkých nás privítal, povedal nám, že bude slúžiť omšu v španielčine, ale ak príde na modlitbu Otčenáš, tak nech sa ju každý postupne pomodlí nahlas vo svojej reči.

A tiež bolo veľmi pekné požehnanie, ktoré na záver udelil každému individuálne. Finisterre bolo pre mňa najkrajšie miesto púte, páčilo sa mi svojou atmosférou, scenériou a symbolikou. Stalo sa mi prvýkrát, že ma nejaké miesto takto dojalo.

A najsilnejší zážitok?

Branislav: Asi práve cesta do Finisterre. Keď už bolo 59 kilometrov do cieľa a ja mám teraz práve toľko rokov, tak sme sa pri každom tom stĺpe, označujúcom počet kilometrov do cieľa, zastavili a pomodlili tri Zdravasy.

Vždy za niekoho iného, za mňa, za manželku, za deti, za vnúčatá. Odfotili sme sa a poslali tým, za ktorých sme sa modlili.

Čo vám dali tri týždne spoločného putovania?

Mária: Pre mňa je úžasné, že mám muža, ktorý ma dokáže dotlačiť do takýchto vecí. Lebo mne to ani nenapadne, akoby mi chýbal čas, energia, a veď sme tam už boli, tak načo ešte.

Ale manžel prišiel s argumentom, že táto púť je jeho sen a bol by to aj jeho darček k šesťdesiatke. Tým ma odzbrojil. A som vďačná, lebo to boli tie najlepšie trojtýždňové duchovné cvičenia.

Som zvyknutá chodiť každý rok pár dní na duchovné cvičenia, ale toto bolo výnimočné – bola som s manželom, ktorého som si tam našla presne takého, akého som si pred niekoľkými rokmi brala.

Bol neskutočne žoviálny a získal si ma svojou bezprostrednosťou, humorom. A na púti som znovuobjavila tento jeho obraz – dobrého človeka a manžela.

Ráno sme sa pomodlili a každý deň sme sa spolu pomodlili tri ružence. Duchovne vie človek na púti veľmi veľa načerpať.

Branislav: Pre mňa bolo poučné a zaujímavé, že sme s manželkou medzi sebou vôbec nemali problémy. Práve naopak, uvedomil som si, že sme sa spolu smiali, modlili alebo sme boli ticho pri individuálnych rozjímaniach.

Každú situáciu sme prežívali spolu a bez hádok. Niežeby sme sa doma hádali, to nie, ale niekedy to zaiskrí. Tu boli tiež rôzne situácie, ktoré sme cestou museli riešiť, a napriek tomu všetko prebiehalo v pokoji, v zhode.

Samozrejme, dôležitá je samotná púť a jej cieľ. Ale najdôležitejšie je, s kým vlastne kráčate. A toto som si uvedomil – s kým po tej ceste kráčam ja.

Deti boli v tom čase v Španielsku, študovali tam a chceli sa na pár dní pridať, ale ja som nechcel. Toto mala byť naša cesta. Po niekoľkých rokoch sme mohli stráviť čas spolu len my dvaja.