Učme sa nazerať očami toho druhého

Ako psychologička poskytuje v Arcidiecéznom centre pre rodinu v Košiciach „službu ucha“ manželským párom, ktoré prechádzajú krízou. „Počet klientov pribúda závratnou rýchlosťou,“ hovorí psychologička DOMINIKA ANGELOVIČOVÁ (34).
Marián Špacai 22.09.2023
Učme sa nazerať očami toho druhého

Psychologička Dominika Angelovičová. Snímka: archív -DA-

Čo vlastne znamená „služba ucha“?

K vzťahovému poradenstvu som prvýkrát privoňala na púti zaľúbených v Šaštíne, kam sme s manželom chodievali. Tam sa vo mne prehĺbilo, že sa chcem uberať týmto smerom. Som psychologička a v rámci centra slúžim ako dobrovoľníčka manželom v kríze, ktorí majú pocit, že potrebujú pohľad tretej strany a odborné vedenie. Vypočujem ich a odporučím im, kde nájdu konkrétnu pomoc na ich typ problému. Niekedy ostávajú u nás a pomoc im pravidelne poskytujem v centre.

Pribúda počet párov, ktoré vás vyhľadávajú?

Už za prvých šesť mesiacov tohto roka sme mali dvojnásobok stretnutí oproti celému minulému roku. Prvú vlnu stúpajúcej tendencie bolo vidieť po covide. Pribúda to závratnou rýchlosťou až tak, že moje kapacity klientov sú naplnené. Je dobré, že sa začína klásť dôraz na duševné zdravie a už nie je stigmou ísť k psychológovi. Preto je dôležité, aby sa na dopyt flexibilne reagovalo. Túto službu považujem za potrebnú i v rámci Cirkvi vo všetkých diecézach.

Darí sa manželstvá zachraňovať?

Otázka je, čo znamená, že sa darí. Máme predstavu, že musíme zachrániť každé manželstvo, ale skutočný cieľ je, aby sa partneri cítili lepšie. Treba v pravde povedať aj to, že, žiaľ, niekedy idú od seba, ak s nefunkčnosťou nechcú nič robiť a iba si ubližujú.

Predtým ste pôsobili v takzvanej manželskej poradni. Je ľahšie pracovať s kresťanskými pármi?

Ani do arcidiecézneho centra nechodia len kresťania, prichádzajú aj neveriace alebo miešané páry. Tiež môže byť niektorý veriaci praktizujúci alebo nepraktizujúci. Vo všeobecnosti však rozdiel nevnímam. Pokiaľ sú klienti kresťania, pracujem s ich pohľadom na svet, ale systém je rovnaký. V niečom to majú veriaci manželia v kríze ľahšie, ale v niečom i ťažšie. Pridanou hodnotou je, že majú Boží prameň, z ktorého môžu načerpať, keď majú pocit, že nevládzu. Náročnejšie to majú v tom, že viac vnímajú zodpovednosť manželského sľubu, ktorý dali.

Veľa sa hovorí o komunikácii. Vyvierajú problémy v rodinách z jej nedostatku?

Väčšinou dvojica príde a povie, že sa nevie spolu rozprávať. To sa najľahšie pomenuje. Zlyhávajúca komunikácia je však často len symptóm, následok a my sa snažíme nájsť príčinu, odkiaľ pramení. Ja som sprievodca, ktorý chvíľu ide životnou púťou manželov a ukazuje im, nech sa pozrú ešte vpravo alebo vľavo. Ale akou cestou sa vydajú, je na nich. Chcem ich len priviesť k tomu, aby sami zistili, kde je zdroj ich problémov, a aby s tým začali pracovať. Symptómy sa totiž dajú liečiť, ale ak ostane príčina, problémy sa vracajú. S manželmi sa pri rozhovoroch snažím meniť ich pohľad na situácie, ktoré nevedia zmeniť. Ak zmenia pohľad na veci, zmenia seba, a tým aj situáciu, v ktorej sú.

Prečo sa nevieme rozprávať?

Niekedy rozhovorom neprikladáme dostatočný význam. Myslíme si, že všetci predsa hovoríme rovnakým jazykom, tak prečo by sme si nemali rozumieť. Paradox je, že práve v tom rovnakom jazyku si nerozumieme, za tým istým slovom máme iný obsah. Treba sa učiť nazerať aj inými očami, očami toho druhého. Vetu, ktorú mi partner povedal a možno ma zabolela, mohol myslieť aj inak, ako som to ja prvotne pochopil. V jednej knihe som čítala myšlienku, ktorá sa mi páči: „Keby sa manželia viac pýtali jeden druhého, ako to ten druhý myslel, bolo by oveľa menej rozvodov.“ A v tom to tkvie -  pýtať sa, nevysvetľovať si slová podľa seba. Deti, keď niečomu nerozumejú, povedia to rovno, kým my dospelí sa hanbíme niečo také priznať. Hanba však nie je nerozumieť, ale nepýtať sa a tváriť sa, že všetko chápeme.  

Platí, že v slovenských rodinách robí výraznou mierou zlú krv alkohol?

Pár s takýmto problémom nasmerujem na odborníkov pre závislosti, lebo toto nie je môj odbor. No v pomere s inými problémami tvorí alkohol najmenšie percento. To je pozitívum. I keď neviem, či to nie je len ilúzia založená na tom, že sa s tým v kresťanskej inštitúcii ľudia nechcú priznať.

Aké problémy teda dominujú?

Najčastejšie prídu klienti s tým, že si nerozumejú. Žiaľ, druhou kategóriou je nevera alebo ochladnutie vzťahu. Treťou potom nenájdenie spoločnej cesty v rôznych oblastiach - od výchovy cez intimitu až po praktizovanie náboženstva.

Môže byť slabá komunikácia aj za nenájdením spoločnej cesty v intímnej oblasti? V kresťanských rodinách je táto téma často tabu, pritom pod vplyvom médií môžu byť očakávania v tejto oblasti rozdielne.

Je to jedna z veľkých tém, o ktorých si myslím, že sa im aj Cirkev musí postaviť čelom. Áno, intímna oblasť je stále tabu, klienti majú problém o nej hovoriť. Je to však jeden z pilierov vzťahu. Komunikácia je akoby strecha domu a múrmi sú biologická, psychologická, sociálna a spirituálna časť človeka. Sú to štyri steny, ktoré keď nie sú pevné, ako prvá padá strecha. Čiže na komunikácii vidíme najskôr, že niečo nie je v poriadku. Príčina je v porušení jednej zo stien.

Čo teda robiť, aby ani táto téma nebola tabu? Často sa teraz debatuje aj o sexuálnej výchove v školách a jej adekvátnej forme.

Je to náročná otázka, ale základ je určite v rodine. V dôvere a láskyplnom prostredí o veciach otvorene rozprávať. Takým jazykom a spôsobom, ktorému deti rozumejú podľa svojho vývojového stupňa. Odpoveď na to, ako to uchopiť v školstve, by som nechala na kompetentných, lebo síce som aj pedagogička, ale učím dospelých v rámci pomaturitného štúdia na policajnej škole.

Máte i klientov, ktorým to prestalo fungovať po narodení detí?

Prvá kríza často prichádza pri zmene režimu z manželského na rodinný, ale náročnejšia sa dostaví až po narodení druhého dieťaťa. Tam sa viac odzrkadľuje vyčerpanie ženy, ktorá sa láskyplne dáva pre deti a sú centrom jej fungovania. Zároveň i stav partnera, ktorý sa niekedy dostáva na druhé miesto. Ak vzťah nestál na pevných základoch a nie sú dopĺňané potreby partnerov, býva to náročné. Manželia musia pochopiť, že partnermi zostávajú stále, aj keď príde rodičovská rola. Ak to aj ustoja, niekedy sa to odzrkadlí až po rokoch, keď deti odídu z rodinného hniezda. Vtedy zrazu zistíme, že sme zostali len rodičmi a nie partnermi, lebo to niekde zapadlo.

Na vzťahu treba neustále pracovať, ideálne ešte pred viditeľnou krízou. Odporúčate nájsť si rodinné spoločenstvo, vyhľadať prednášky?

Prevencia je vždy lepšia ako hasenie problémov. Spoločenstvá fungujú, len ešte asi nie sú také bežné. Pastorácia rodín sa viac rozbieha až v týchto rokoch a je to tiež výzva, ktorú potrebuje Cirkev reflektovať. Aby sme ponúkali nejakú predrodičovskú náuku, ako sa starať o manželstvá, keď prídu deti. Zárodky už sú a pastorácia rodín sa formuje, napríklad aj u nás v centre. Snažíme sa to rôznym spôsobom uchopiť a aj na kňazoch a zasvätených je, aby sa takejto náuke venovali. V niektorých farnostiach to možno doposiaľ nebolo zvykom.

Vraví sa, že protiklady sa priťahujú. Neprináša však prílišná rozdielnosť v manželstve ťažkosti?

Jedna z teórií priamo hovorí, že si pre vzťah hľadáme našu kompatibilnú časť. Je teda pravda, že protiklady sa priťahujú. To znamená, že na druhom ma fascinuje to, čo mi chýba. Ak som napríklad temperamentná, uňho ma upúta pokoj. Ak odlišnosť vnímame tak, že fungujeme v iných svetoch a je to problém, tak sa to problémom aj stane. Ak však v odlišnosti hľadáme výhodu, môže sa stať veľkým benefitom. Partner ma totiž doplní v oblasti, v ktorej to mne až tak nejde.

Je to teda len o správnom rozdelení úloh?

Výskumy hovoria, že 69 percent problémov v manželstve sú veci, ktoré sú neriešiteľné, lebo vyplývajú z odlišnosti pováh. Tam vieme hrany len obrusovať. Ak s tým budeme neustále bojovať, uberie nám to obrovské množstvo energie. V týchto oblastiach je potrebné sa len rešpektovať, a tým nám ostane sila na ostatných 31 percent, ktoré tvoria záležitosti, čo sa konštruktívne vyriešiť dajú.

Pôsobili ste v Krízovom intervenčnom tíme Ministerstva vnútra SR. Je policajné povolanie rizikové pre rodinný život?

Všetky povolania ovplyvňujú rodinu. Tie, kde sa pracuje s ľuďmi, sú však v tomto náročnejšie. Keď som zamestnaná na úrade, kde na mňa devätnásť z dvadsiatich klientov zvýši hlas, aj toto si viem preniesť domov. Tam však treba preladiť, lebo rodinní príslušníci si nezaslúžia byť hromozvodom mojej únavy z ťažkého dňa. Policajti, hasiči či záchranné zložky to majú ešte o niečo ťažšie. Policajt sa počas dňa stretáva prevažne s ľuďmi z negatívneho spektra, to psychiku poznačí a treba s tým pracovať.