Úlohu starca sa práve začínam učiť

Ako dieťa ste si želali stať sa ľadovým medveďom. Aké je to nakoniec stať sa kňazom?

Neviem to celkom objektívne porovnať, ale povedal by som, že je to pestrejšie a zaujímavejšie. Na druhej strane je to asi riskantnejšie – človek sa v Cirkvi a v spoločnosti stretáva s ešte nebezpečnejšími predátormi ako medveď na arktických pláňach.

Za koho alebo za čo sa najviac považujete – za duchovného, univerzitného profesora, spisovateľa, verejného intelektuála... alebo možno len za starého človeka?

V mojom prípade to nie je možné oddeliť. Pán mi pridelil túto kombinovanú úlohu. Úlohu starca sa práve začínam učiť, ale pre čoraz väčšie množstvo aktivít na ňu nemám veľa času.

Počas covidu si mnohí ľudia obľúbili vaše kázne na internete k nedeľným domácim bohoslužbám, ktorými ste ich počas ťažkého obdobia „sprevádzali“. Aké sú však vaše osobné skúsenosti? Ako ste prežívali túto chorobu, ktorá sa nevyhla ani vám?

Týmto kázaním som si na seba uplietol bič, pretože som po covide nemohol odmietnuť žiadosti, aby som v nahrávaní kázní pokračoval.

Pravidelne ich, aj vďaka TV Noe, počúva niekoľko desiatok tisíc ľudí, a to nielen katolíkov. Dostávam nečakane veľa ohlasov i zo Slovenska.

Moje dve ochorenia covidom boli náročné najmä po psychickej stránke, pretože nie som zvyknutý nepracovať a ležať. Myslel som si, že toto si odložím až do hrobu.

Od svojho obrátenia v šesťdesiatych rokoch ste prešli s Cirkvou dlhú cestu. Ako sa zmenili vaše predstavy a ambície, ktoré ste do nej vkladali? Za ktorými míľnikmi sa zvlášť obzeráte, či už so sklamaním, alebo nadšením?

Na začiatku 90. rokov som si prešiel ťažkou skúškou. Moja viera sa rodila a vyše dvadsať rokov dozrievala v prostredí vzdelaných, múdrych a odvážnych kňazov, akými boli Josef Zvěřina, Oto Mádr, Antonín Mandl, Jiří Reinsberg a ďalší.

Keď som po páde komunizmu porovnával svoje očakávania dané skúsenosťami z tohto prostredia so skutočným stavom našej Cirkvi, bol to pre mňa šok. Predovšetkým išlo o vtedajšiu katolícku teologickú fakultu.

Pretože som nesúhlasil s tým, ako jej vtedajšie vedenie pristupovalo k ekumenickej a zahraničnej spolupráci, k štúdiu žien na fakulte a k pokoncilovému rozvoju teológie.

Bol som z fakulty odstránený. Po niekoľkých rokoch mi kardinál Vlk dal za pravdu a vtedajšieho dekana odvolal.

Pre mňa sa však nakoniec prechod z teologickej na Filozofickú fakultu Univerzity Karlovej stal jednou z najšťastnejších udalostí: otvorili sa mi možnosti, o ktorých som na teologickej fakulte nemohol ani snívať.

Odvtedy verím, že keď Boh človeku zatvorí niektoré dvere, netreba na ne búchať, ale pozrieť sa, či sa to nestalo preto, aby sa otvorili nejaké ďalšie možnosti.

Spomínate aj na iné udalosti?

Presne mesiac po 17. novembri 1989 som na pamätnom prvom porevolučnom stretnutí všetkých kňazov Pražskej arcidiecézy v Kostole sv. Jozefa predstavil desaťbodovú víziu pôsobenia Cirkvi v zmenených podmienkach, pomenoval priority a úskalia.

Dodnes ma mrzí, že sa tieto návrhy nepodarilo uviesť do praxe – boli by sme oveľa ďalej. V skutočnosti išlo o reformné kroky veľmi podobné tým, ktoré v celej Cirkvi presadzuje pápež František.

Pápeža Františka označujete za „veľkú prorockú postavu“ porovnateľnú s veľkými svätcami. Ako hodnotíte synodálnu cestu, ktorou nás František vedie a ktorej európsku časť ste vo februári odštartovali svojím prejavom? Čo si od synody sľubujete?

Intenzívne spolupracujem s Radou európskych biskupských konferencií (CCEE) a Radou biskupských konferencií Európskej únie (COMECE), ako aj s viacerými vatikánskymi dikastériami, ktoré sú poverené prípravou synodálnej cesty v celosvetovom meradle.

Minulý rok som prednášal vo Vatikáne novovymenovaným biskupom z piatich kontinentov, nedávno som sa vrátil z Južnej Kórey z prednáškového turné o synodalite.

Na túto tému som hovoril i na ekumenickom stretnutí v Európskom parlamente v Bruseli a v septembri budem mať úvodný prejav na celosvetovom zasadnutí luteránskych cirkví.

Takže o synodálnej premene kresťanstva stále premýšľam, je to epochálna výzva. Bolo by však iluzórne očakávať nejaké rýchle radikálne zmeny „zhora“.

Je potrebné pochopiť, že synodalita je metóda života Cirkvi pre celú jej budúcu cestu dejinami.

Všetky kresťanské spoločenstvá, farnosti, hnutia, rehole, cirkevné školy a akadémie by si mali osvojiť túto metódu vzájomného počúvania, meditácie, vzdelávania a spoločného rozhodovania. Musíme sa stať „učiacou sa“ Cirkvou.

Do Bruselu dnes cestuje všelikto, ale cesty do Južnej Kórey nie sú také časté. Ako a čím žije Cirkev v exotických krajinách? A ako tam rezonujú slová a myšlienky človeka zo strednej Európy?

Počas komunizmu som nemohol cestovať na Západ, dokonca ani do Juhoslávie. Potom ma však prednáškové a študijné cesty zaviedli na všetky kontinenty vrátane Antarktídy.

Je nesmierne dôležité zažiť pluralitu dnešného „globálneho kresťanstva“ na vlastnej koži. Pochopil som dôraz pápeža Františka na decentralizáciu Cirkvi.

Keď vidíme napríklad rozdiely v živote rodín v kmeňovej spoločnosti v Afrike a v západnej Európe, pochopíme, že sa nemôžu riadiť rovnakými pravidlami diktovanými z Ríma.

Na novú úlohu žien v Cirkvi je Nemecko pripravené iným spôsobom ako Kongo a podobne. Keď uvažujeme v Cirkvi nad zmenami, musí ísť o „viacrýchlostné reformy“.

Južná Kórea je jedna z technicky a ekonomicky najvyspelejších krajín sveta, ale aj ona má svoje problémy: v bohatej spoločnosti klesá pôrodnosť a stúpa počet samovrážd medzi mladými.

Inak ma prekvapilo, ako priaznivo tam prijali moje knihy – biskupi ich rozdávajú svojim kňazom, a o myšlienke „popoludnia kresťanstva“ na základe mojej rovnomennej knihy Odpoledne křesťanství z roku 2021 sa tam živo diskutuje.

Ako vysokoškolský učiteľ a kňaz v akademickej farnosti ste v neustálom kontakte s mladou generáciou. Vidíte v dnešných mladých ľuďoch nádej?

Prostredie tvorené väčšinou mladých ľudí mi nedovoľuje mentálne zostarnúť. Medzi mojimi študentmi na univerzite a niekoľkými tisíckami tých, ktorých som za 33 rokov pripravil na krst, som spoznal mnoho veľmi kvalitných osobností.

Niekoľko z nich sa stalo veľkými kňazmi, rehoľníkmi a rehoľníčkami a dnes oni zasa privádzajú mladých ľudí k viere. Verím, že z pražskej Akademickej farnosti vznikla dobrá škola, ktorá bude pokračovať.

Vydali ste dve desiatky kníh preložených do mnohých jazykov, navštívili ste všetky kontinenty, pokrstili tisíce ľudí. A stali ste sa monsignorom, získali ste Templetonovu cenu ako prvý Čech, máte vlastnú nadáciu, pozývajú vás do médií a všeobecne ste rešpektovaný. Je ešte niečo, čo by ste chceli dosiahnuť? A ako v tom všetkom nestratiť sám seba?

Keď ma pápež Benedikt XVI. vymenoval za preláta, kardinál Vlk mi povedal: „To je dobré brnenie proti všetkým prejavom závisti a nevraživosti, s ktorými sa v domácom klére stretávaš a ešte sa stretneš.“

Áno, po rokoch „v ilegalite“ a potom po rokoch domácich útokov sprava i zľava bolo pre mňa zahraničné ocenenie určitým zadosťučinením, a to v miere, ktorú som nečakal.

Tie ďalšie mysliteľné prichádzajú zvyčajne po osemdesiatke a pri mojom hektickom spôsobe života sa ich asi nedožijem.

Takže namiesto očakávania vyznamenaní sa snažím pripraviť na to jediné úplne spravodlivé, a dúfam, že milosrdné, hodnotenie celého môjho života.

Ak by som bol k nemu povolaný zajtra, mám nádej, že napriek všetkým mojim chybám a slabostiam tu niečo po mne dobré zostane: veľa ľuďom som mohol v živote pomôcť a zanechávam v Cirkvi a spoločnosti stopu, na ktorú sa dá nadviazať.

Myslím si, že Cirkvi v Česku i českej spoločnosti som vo svete nerobil hanbu. Ale to nech posúdi Boh.