Benedikt XVI. nikdy neopustil kríž

„Vždy v našom srdci“ či „v modlitbách vždy s tebou“.

Aj takto zneli nápisy na transparentoch.

Za účasti vyše 150-tisícového zástupu pútnikov Benedikt XVI. predniesol v úrade Petrovho nástupcu počas generálnej audiencie 27. februára 2013 svoj posledný príhovor, ktorý prinášame v plnom znení.

Objímam celú Cirkev

Ctihodní bratia v biskupskej a kňazskej službe, vážené občianske autority, drahí bratia a sestry.

Ďakujem vám, že ste prišli v takom hojnom počte na poslednú generálnu audienciu môjho pontifikátu.

Ďakujem zo srdca.

Som skutočne dojatý.

A vidím, že Cirkev žije.

Myslím si, že musíme tiež povedať ďakujem Stvoriteľovi za pekné počasie, ktoré nám teraz v zime daroval.

Tak ako apoštol Pavol v úryvku zo Svätého písma, ktorý sme práve počuli, i ja cítim v srdci, že mám predovšetkým ďakovať Bohu, ktorý vedie Cirkev a dáva jej vzrast, zasieva svoje slovo a tak živí vieru svojho ľudu.

V tejto chvíli v duchu objímam celú Cirkev rozšírenú vo svete a ďakujem Bohu za správy, ktoré som dostal počas uplynulých rokov v Petrovom úrade o viere v Pána Ježiša Krista a o láske, ktorá prúdi v tele Cirkvi a dáva mu život v láske a nádeji, otvára ho a vedie v ústrety životu v plnosti na ceste do nebeskej vlasti.

Všetkých predkladám v modlitbe Bohu, ktorý je prítomný, a vkladám do nej každé stretnutie, každú cestu, každú pastoračnú návštevu.

Všetko a všetkých v modlitbe odovzdávam Pánovi s prosbou, aby sme boli naplnení poznaním jeho vôle, všetkou múdrosťou a duchovnou chápavosťou a aby sme žili, ako sa patrí so zreteľom na Pána a páčili sa mu vo všetkom, prinášali ovocie všetkých dobrých skutkov (porov. Kol 1, 9 – 10).

V tejto chvíli som plný dôvery, lebo viem a vieme to my všetci, že slovo pravdy evanjelia je silou Cirkvi, je jej životom.

Evanjelium očisťuje a obnovuje, prináša ovocie všade tam, kde ho spoločenstvo veriacich počúva, kde prijíma Božiu milosť v pravde a žije v láske. Toto je moja nádej, to je moja radosť.

Loďka Cirkvi nie je naša

Keď som 19. apríla pred takmer ôsmimi rokmi prijal Petrov úrad, bol som pevne presvedčený, že Cirkev žije z Božieho slova, a táto istota ma vždy sprevádzala.

V tej chvíli, ako som už viac ráz spomenul, v mojom srdci zazneli slová: „Pane, čo odo mňa chceš? Dávaš mi na plecia ťažké bremeno, ale ak to odo mňa žiadaš, na tvoje slovo spustím siete v istote, že ty ma povedieš.“

A Pán ma naozaj viedol, bol pri mne, denne som vnímal jeho prítomnosť.

Na tomto úseku cesty Cirkvi boli chvíle radosti a svetla, ale i neľahké momenty.

Cítil som sa ako sv. Peter s apoštolmi v loďke na Galilejskom jazere.

Pán nám daroval mnohé slnečné dni a jemný vánok, dni hojného rybolovu.

Boli však i chvíle, keď sa voda dvíhala a dul protivietor – ako počas celých dejín Cirkvi – a zdalo sa, že Pán spí.

Vždy som však vedel, že Pán je v tej loďke prítomný.

Vždy som bol presvedčený, že loďka Cirkvi nie je moja, nie je naša, ale Pánova a Pán nedovolí, aby sa potopila.

On je jej vodcom, isteže aj prostredníctvom ľudí, ktorých si vybral, lebo to tak chcel.

Toto bola a je istota, ktorú nič nemôže zatieniť.

Preto je dnes moje srdce plné vďačnosti Bohu, lebo celej jeho Cirkvi a ani mne nikdy nechýbala jeho útecha, svetlo a láska.

Pán mi dal mnohých ľudí

Prežívame Rok viery.

Želal som si ho preto, aby sa posilnila naša viera v Boha, keďže sa zdá, akoby sme ho čoraz viac odsúvali na druhé miesto.

Chcel by som pozvať všetkých, aby sme si obnovili pevnú nádej v Pána a zverili sa ako deti do jeho rúk v istote, že jeho ramená nás vždy podopierajú a pomáhajú nám kráčať vpred každý deň i napriek námahám.

Chcel by som, aby sa každý cítil milovaný Bohom, ktorý vydal svojho Syna za nás a prejavil nám nekonečnú lásku.

Chcel by som, aby každý cítil radosť z toho, že je kresťanom.

V jednej peknej rannej modlitbe sa hovorí: „Klaniam sa ti, môj Bože, a milujem ťa celým srdcom. Ďakujem ti, že si ma stvoril a urobil kresťanom.“

Áno, sme šťastní, že máme dar viery.

Je to najvzácnejší dar, ktorý nám nik nemôže vziať.

Ďakujme zaň Pánovi každý deň modlitbou a opravdivým kresťanským životom.

Boh nás miluje, ale očakáva, že ho budeme i my milovať.

V tejto chvíli chcem ďakovať nielen Bohu.

Pápež nie je sám pri vedení Petrovej loďky, i keď má najväčšiu zodpovednosť. Nikdy som sa necítil osamelý pri nesení radostí i ťarchy Petrovho úradu. Pán mi dal mnohých ľudí, ktorí mi veľkodušne a s láskou k Bohu a Cirkvi pomáhali a boli mi nablízku.

Predovšetkým vy, drahí bratia kardináli: vaša múdrosť, vaše rady, vaše priateľstvo boli pre mňa vzácne.

Moji spolupracovníci – začnem štátnym sekretárom, ktorý ma verne počas týchto rokov sprevádzal, Štátnym sekretariátom a celou rímskou kúriou, ako i všetkými, ktorí v rôznych oddeleniach konajú svoju službu Svätej stolici.

Mnohí sú v úzadí, a práve v tichu, v každodennom nasadení, v duchu viery a s pokorou boli mojou pevnou a spoľahlivou oporou.

Pápež patrí všetkým

Osobitne sa obraciam na Cirkev v Ríme, na moju diecézu.

Nemôžem nespomenúť bratov v biskupskej službe a kňazstve, zasvätené osoby a celý Boží ľud.

Počas pastoračných návštev, stretnutí, audiencií a ciest som vždy vnímal veľkú pozornosť a hlbokú náklonnosť.

Mal som rád všetkých a každého bez rozdielu láskou, ktorá je v srdci každého pastiera, predovšetkým rímskeho biskupa, nástupcu apoštola Petra.

Každý deň som vás s otcovským srdcom zahŕňal do svojich modlitieb.

Chcel by som pozdraviť všetkých a poďakovať vám: pápežovo srdce objíma celý svet.

Rád by som vyjadril svoju vďačnosť diplomatickému zboru pri Svätej stolici, ktorý sprítomňuje veľkú rodinu národov.

Myslím zároveň na všetkých, ktorí sa angažujú za dobrú komunikáciu, a ďakujem im za túto dôležitú službu.

Chcem sa zároveň zo srdca poďakovať mnohým ľuďom z celého sveta, ktorí mi počas uplynulých týždňov zaslali dojímavé prejavy pozornosti, priateľstva a modlitby.

Naozaj, pápež nie je nikdy sám.

Teraz to zažívam opäť veľmi silným spôsobom, ktorý sa dotýka môjho srdca.

Pápež patrí všetkým a mnohí ľudia sa cítia blízko pri ňom.

Dostávam mnoho listov od veľkých tohto sveta – predstaviteľov štátov, najvyšších rehoľných predstavených či reprezentantov sveta kultúry.

Dostávam však i mnoho pozdravov od jednoduchých ľudí, ktorí mi píšu zo srdca a prejavujú mi svoju náklonnosť rodiacu sa zo skutočnosti, že sme spolu s Kristom, v Cirkvi.

Tieto osoby mi nepíšu tak, ako sa zvykne písať nejakému vládcovi či niekomu veľkému, koho nepoznáme.

Píšu mi ako bratia a sestry alebo ako synovia a dcéry s vedomím silného láskyplného rodinného puta.

Tu sa môžem dotýkať Cirkvi – nie ako organizácie, nie ako združenia s náboženským či humanitným cieľom, ale ako živého tela, spoločenstva bratov a sestier v mystickom tele Ježiša Krista, ktoré všetkých zjednocuje.

Zažiť Cirkev týmto spôsobom a môcť sa takmer dotknúť sily jej pravdy a lásky je dôvodom na radosť v čase, keď mnohí hovoria o jej úpadku.

V službe novým spôsobom

V posledných mesiacoch som vnímal úbytok svojich síl a nástojčivo som prosil Boha v modlitbe o svetlo, aby som sa vedel správne rozhodnúť nie pre dobro mňa samého, ale pre dobro Cirkvi.

Urobil som tento krok v plnom vedomí jeho závažnosti i jeho nezvyčajnosti, ale s hlbokým pokojom mysle.

Milovať Cirkev znamená mať odvahu urobiť ťažké, pretrpené rozhodnutia, vždy prihliadať na dobro Cirkvi a nie na seba.

Dovolím si opäť pripomenúť 19. apríl 2005.

Závažnosť môjho rozhodnutia tkvela v skutočnosti, že od tej chvíle som bol vždy v nasadení pre Pána.

V neprestajnom – to znamená, že ten, kto vedie Petrov úrad, nemá takmer nijaké súkromie.

Patrí vždy a úplne všetkým, celej Cirkvi. Z jeho života takpovediac zmizne súkromný rozmer.

Zakúsil som to a prežívam to i teraz, že svoj život nájde ten, kto ho daruje.

Spomenul som pred chvíľou, že mnohí ľudia, ktorí milujú Pána, majú radi i Petrovho nástupcu a prejavujú mu náklonnosť.

Pápež má naozaj bratov a sestry, synov a dcéry po celom svete a cíti sa bezpečne v objatí ich spoločenstva, lebo už nepatrí sebe, ale patrí všetkým a všetci patria jemu.

„Vždy“ znamená i „navždy“ – nie je možnosť návratu do súkromia.

Moje rozhodnutie zanechať aktívne vykonávanie úradu to však neznamená.

Nevrátim sa k súkromnému životu, k cestovaniu, stretnutiam, prijatiam, konferenciám a podobne.

Neopustím kríž, ale novým spôsobom ostanem pri ukrižovanom Pánovi.

Nebudem nositeľom úradnej moci pri spravovaní Cirkvi, ale ostanem v službe modlitby, takpovediac v Petrovom ovčinci.

Sv. Benedikt, ktorého meno nosím ako pápež, mi v tom bude veľkým vzorom.

Ukázal nám cestu života, ktorá – či už aktívna, alebo pasívna – patrí celkom Božiemu dielu.

Ďakujem všetkým a každému za úctu a pochopenie, s akým ste prijali toto dôležité rozhodnutie.

I naďalej budem sprevádzať cestu Cirkvi modlitbou a rozjímaním, v oddanosti Pánovi a jeho neveste Cirkvi, pre ktorých som sa snažil žiť každý deň až doteraz a pre ktorých chcem žiť navždy.

Prosím vás, aby ste na mňa pamätali pred Bohom a najmä sa modlili za kardinálov, ktorí sa zídu kvôli takej významnej úlohe, i za nového nástupcu apoštola Petra: nech ho Pán sprevádza svetlom a silou svojho Ducha.

Prosme o materinský príhovor Pannu Máriu, Božiu Matku a Matku Cirkvi, nech sprevádza každého z nás i celé cirkevné spoločenstvo.

Jej sa zverujeme s hlbokou dôverou.

Drahí priatelia, Boh vedie svoju Cirkev, podopiera ju vždy, a najmä v náročných momentoch.

Nikdy nestraťme pohľad viery, ktorá je jedinou pravou víziou cesty Cirkvi a sveta.

V našich srdciach, v srdci každého z nás nech je vždy radostná istota, že Pán je po našom boku, neopustí nás, je nám nablízku a objíma nás svojou láskou. Ďakujem.

Zdroj: archív KN/–VRSK–